Jozef Habánik — faktická poznámka, 39. schôdza

Ďakujem pekne za slovo, vážený pán predsedajúci. Vážený pán poslanec, vieš, že ja si ťa vážim a rešpektujem ťa ako autoritu a človeka, ktorý má bohaté skúsenosti pedagogické, ale aj manažérske a riadiace, či už na úrovni regionálneho školstva, neskôr teda aj na úrovni samotného rezortu, na úrovni ministerstva, a to asi nikto nepoprie v tejto miestnosti a ani mimo nej. Dovoľ ale, aby som sa vyjadril k tomu, čo si povedal. Začnem od konca tvojho vystúpenia. Na konci si spomínal, že sme v minulosti nepodporili, že sme sa zdržali pri zmenách, ktoré si presadzoval v oblasti vzdelávania a výchovy, ale zabudol si dodať, že sme sa zdržali aj z toho dôvodu, že ani jeden pozmeňujúci a doplňujúci návrh, ktorý sme predkladali k tým zmenám, nebol zo strany ministerstva školstva alebo vtedajšej koalície akceptovaný, takže skúsme sa na to pozrieť aj z tohto uhla pohľadu. Súhlasím však s tebou, že každá príliš častá zmena v legislatíve je frustrujúca, psychicky zle pôsobí na riaditeľov, zástupcov alebo tých, ktorí prichádzajú a musia implementovať v školách a školských zariadeniach tieto zmeny. Časť tvojho vystúpenia si venoval tomu, čo som sa bál, že je aj riziko zlúčenej rozpravy, že sa vlastne dáme len na jeden bod z tých siedmich zákonov, že sa sústredíme pozornosť len na ten jeden neuralgický bod, ale dobre, poďme aj k nemu diskutovať úplne otvorene a pozrime sa na to aj, čo hovorí Ústava Slovenskej republiky, alebo aké máme aj výroky Ústavného súdu v oblasti toho, čo je našou povinnosťou pri zabezpečení povinného vzdelávania a že to nie je len školský obsah vzdelávania, ale že to je aj finančná, časová dostupnosť, územná dostupnosť a ďalšie veci. Neviem z tvojho vystúpenia posúdiť, že čo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)