Alojz Hlina — vystúpenie v rozprave, 33. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán minister, vážený pán predseda, vážené kolegyne aj kolegovia, aj takto v piatok... správy dňa, čakáme na potvrdenie predkladaných ďalších dvoch lokácií, kde sa preukáže choroba SLAK, klinické príznaky sú, čaká sa na potvrdenie. Trump uvalil clá v obrovskej výške, postihne to obrovským spôsobom nás. Začala platiť transakčná daň. Kolegovia aj z parlamentu utekajú v piatok, lebo sa nevedia dostať domov, neexistuje diaľnica. Žijeme na úkor našich detí a vnúčat. Ináč to je aj strašná hanba, nie? To je strašná hanba, ja sa strašne zle cítim, že ja žijem na úkor mojich detí, ja mám z toho zlý pocit, neviem, ako vy, ale ja mám z toho strašne zlý pocit. Všade je strašný bordel. Pardon za ten výraz. Všade je strašná neschopnosť, vidíme teraz pri krízovom riadení tejto krajiny, všade korupcia, amnestujeme zlodejov, platíme Žilinkovi, aby to nevidel, že amnestujeme zlodejov. Stručný popis. A medzitým ešte si strihneme v pauze fight o hodnoty, bitka o hodnoty, proste že teraz to príde, teraz proste sa zmysel bytia niekoho zjaví a teraz zrovna, lebo teraz presne sú tieto očakávania. Teraz tu sú očakávania ľudí, že teraz, teraz prišla tá chvíľa, kde ja to potrebujem jasne mať v ústave. (Rečník poklepal po rečníckom pulte.) Jasne to potrebujem mať v ústave, že je muž a žena. Keď mi to tam nedáte, neverím vám už nič, už vás voliť nebudem, toto ja teraz potrebujem mať tam. To je to čaro toho okamžiku, že teraz prišla tá chvíľa. Aj mňa sa pýtajú ako umierneného konzervatívca, že čo ja s tým a ako s tým, nuž poviem. Ja to žijem. Ja to žijem. To je podľa mňa dosť dôležité aj žiť to, čo človek rozpráva. Ja viem, že v dnešnej dobe nepodstatné, ale teda ja som taký v tomto slabý, že teda si myslím, že by to mohlo byť, ale ja viem, že teda nie je inšpiratívne žiť to, čo si človek myslí, že by sa malo žiť. Ja žijem s tou istou ženou 30 rokov, vychovali sme dve deti, ktoré vyzerajú, že budú prínosom pre spoločnosť. Viete, jak sa hovorí, keď chceš vedieť, čo je doma, pozri sa na deti. A presne vieš, ako sa deti správajú, presne vieš, čo je doma, lebo tu sa ľudia vedia tváriť, tu sa nám vedia hrať na neviem jako, pozri sa na deti. Pozri sa na deti, ako sa hrajú na ihrisku, a presne vieš, ako sa ich rodičia doma rozprávajú. Takže ja považujem za úspech, keď niekto dokáže vychovať slušné deti, lebo to si zobrali z domu. A budú prínosom, chcú tu zostať, chcú tu tvoriť. Aj ja som niečo vytvoril, po mne tu niečo zostane, ja som nikomu nič nezostal dlžný, ja mám s všetkým vysporiadané – áno, som slobodný v názoroch, čo je v tejto krajine nebezpečné. To som ja, umiernený konzervatívec. A či zahlasujem? (Reakcia z pléna.) Zahlasujem. Ale viete kedy? Počúvajte dobre, ja vám poviem kedy. Teda tá moja angličtina je taká, ako je, ale taká krásna pesnička Bad Boys Blue: „You’re a woman, I’m a man. This is more than just a game. I can make you feel so right...“ Neviem, či to poznáte, je to hit mojej, mojej mladosti. To je vlastne, že ty si žena, ja som muž, to je viac ako len hra, dokážem ťa urobiť... alebo urobiť, niečo pre teba urobiť, aby si sa cítila skvelo. To je naozaj hit mojej mladosti a ja som dal také nevinné video na sociálnu sieť, keď sme s manželkou prechádzali po krakovských uliciach večer, keď som tam bol na proteste, a v jednom podniku hrali You’re... (Rečník kratučko zaspieval.) Neviem tú melódiu. Krásne. A mňa rozkývalo, normálne ma rozkývala a dcéra mi nepovedala, ma točila odzadu. A mňa, áno, mne... Viete prečo? Lebo srdce mi povedalo, že toto je ono, toto sú, vtedy, ja som bol mi... to podvedome, ja som nechcel a to si ma... Toto je možno ten... skutočnosť, nie? Že to človek tak cíti, proste to cíti. Ja by som nepodceňoval to, čo človek dokáže cítiť. Mal by som k tomu rešpekt, keď niekto pri niečom niečo cíti. Takže, kolegovia, ak to dáte do návrhu ústavy – za smerácky nezahlasujem, samozrejme, že nie –, ale pri kádeháckom by som možno chvíľku rozmýšľal. Dobre? Takže neviem, či vy to tam vy chcete dať, alebo nechcete dať. Ale teraz možno skôr, nechcem povedať, že vážne, ako kebyže doteraz som vážne nehovoril, že teraz by som povedal, a už to tu asi možno zaznelo, neviem, nakoľko silne, ale ja sa naozaj pýtam, že či teraz, či naozaj si myslíte, že zrovna teraz je tá, obrovský dopyt, dopyt po tom, že teraz, teraz prišla tá chvíľa. Šesťtisíc rokov sú známe tie starozákonné texty. Šesťtisíc rokov! Šesťtisíc rokov sa údajne teda to, je to už, je to zjavné odjakživa, že sú muž a žena, ale šesťtisíc rokov sa to zjavuje v nejakých písomných podobách, že muž a žena, teraz som bol v Ríme nedávno, videl som päťsto rokov starú fresku Michelangela, kde tiež je to zjavné, a ja sa pýtam, keď to toľko vydržalo, ešte by to prípadne nevydržalo chvíľku? Viete, lebo toto nie sú, toto nie sú zmeny, ktoré sú v skrátenom legislatívnom, že teda, viete, jak včera sme mali alebo predvčerom. Že to sú, by som povedal, že dlhšie časové horizonty vecí, ktoré majú čas a ktoré dozrievajú časom. A že či neni legitímna otázka – bača, a máte porobenô? Viete, to je presne to. A máte už porobené? Máte už porobené? Máte splnené tie očakávania, že vy nastavíte nejaké parametre tejto krajiny, to, ako má fungovať, a keď to všetko nastavíte, tak prišiel čas na ťažšie otázky. Máte už všetko porobenô? Všetko sme porobili? (Reakcie z pléna.) Smeráci, hlasáci, máte? A zaráža ma to pokrytectvo, ktoré tu identifikujeme. Tu sú ľudia medzi nami, ktorí proste nerozoznajú DPH od HDP, ale to trošku som prehnal, ale proste ich nič nezaujíma, oni len vedia, že raz za pol roka treba zakričať – interrupcie. A to zabezpečuje na Slovensku bytie v parlamente. A tí ľudia sklamali. Tí ľudia dneska sklamali. A to je to hrozné pokrytectvo, ako je to vôbec možné, že ja mám životnú tému, tému, na ktorej som si postavil svoju politickú kariéru, za ktorú beriem tridsať rokov plat, tu som proste ich archetypom toho celého – a nie som tu! Pani Záborská sa pri... ja som ju neprihlásil do rozpravy, ona sa prihlásila do rozpravy a prepadla, dvakrát prepadla. Čo je, piatok? Utekala, aby stihla? Viete, že je mi to, prepáčte mi za to, ale toto dokumentuje to hrozné pokrytectvo. Ja neviem, veď aj na iné mená, ktorým tiež prepadlo, ale pani Záborská vie, prečo som si na ňu spomenul, že viete, že naozaj žite to, čo hovoríte. Ak hovoríte, že bojujete, tak bojujte! Aj v piatok poobede, aj v piatok poobede sa bojuje za hodnoty, nie iba do štvrtka a piatok už nie. Žite to, čo hovoríte! Naozaj všetci tí, ktorí sa tu bijete do hrude, žite to, čo hovoríte. A ja sa ešte, končím, kolegov a neviem, či to stihnem, kolegom z KDH. Robert Fico povedal, že do pekla na bielom koni. A to naozaj? A s ním? Naozaj a s ním? Ja by som nešiel. Ja by som teda fakt nešiel. Navrhujem – pomôžme ekonomike, pomôžme štátu, pomôžme sa zjednotiť pre túto chvíľu. Veď my sme v základnom ohrození. Veľký teoretik aktivizmu Alinský povedal – nájdite najmenší možný menovateľ, na tom sa zjednoťte a zabudnite na tú chvíľu, na tie rozdiely, ktoré sú a vždycky budú. A my sme v základnom ohrození. Najmenším možným menovateľom pre nás je teraz ochrana toho, že sme západoeurópska civilizácia, že veríme v „Louvre“, vládu zákona a že veríme v parlamentnú demokraciu. Toto sú naše najmenšie možné menovatele teraz, toto. Okolo toho by sme sa mali oblepiť a zabudnúť na, v určitom momente na to, že máme rozdiely. A máme veľké rozdiely, dokonca aj my konzervatívci medzi sebou, a veľké. Teraz sme v základnom ohrození, páni kolegovia, lebo my môžme mať ústavu hrubú ako Vojna a mier, keď tam všetko podávame, všetko, čo existuje, dámy do ústavy, takú hrubú ju budeme mať! (Rečník rukami naznačil hrúbku.) Ale budeme hladní. Naše deti budú hladné po uliciach, nebudeme mať zdravotnú starostlivosť, nebudeme mať školstvo, nebudeme mať nič, lebo sa to zrúti. A my tam smerujeme na tom bielom koni, lebo on to férovo povedal, že nás tam zoberie! Tak sa čudujem, prečo idete s ním. A skúsme sa dohodnúť, keď naozaj porobíme, ako sa hovorí – bača, máte porobenô? Keď porobíme, je čas sa možno niektorým otázkam venovať. Venujme sa im v kľude, v rozvahe, ale nie za takýchto okolností. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)