Marián Viskupič — faktická poznámka, 23. schôdza

Ďakujem, pán predsedajúci, ja ešte jedno slovo teda k tomu ukončeniu vystúpenia pána poslanca, že toto si asi fakt nerobme, o sekundu, že by ste mu nedovolili to prečítať. Takže chcem pochváliť, pán predsedajúci, že ste sa dali teda presvedčiť a že mohol prečítať pozmeňujúce návrhy. No ale, samozrejme, ku zdravotníctvu. No, zdravotníctvo je vždy problém v každej krajine, v každom rozpočte, to, že je to vlastne taký ten nepomer medzi obmedzenými zdrojmi, a to skutočne aj najbohatšia krajina na svete má obmedzené rozpočtové zdroje, a prakticky nekonečnými potrebami zdravotníctva. To nie sme jediná krajina, ktorá proste tu hľadá tú rovnováhu medzi tým. No zároveň častokrát sa fakt riešia tie množstvo zložitých problémov, ktoré v tom zdravotníctve je. Ale ja niekedy akože teda laik zdravotnícky vidím skôr to, že my namiesto toho, aby skutočne fungovali nejaké objednávkové systémy a kľudne aj za nejakých férových podmienok, nech to aj niečo stojí a nech to teda je skutočne nejak možno štátom regulované, nie cez druhú, tretiu, štvrtú stranu, ako sa to deje dnes. A teda nielen preto, že by človek vedel, kedy ide na to svoje vyšetrenie, ale preto, že to, že čo sa deje dnes, že si človek v robote vypýta to péčko, opustenie práce na celý deň a ide sa posadiť ráno častokrát už o šiestej ráno do ambulancie, aby si teda o pol ôsmej vytiahol lístoček a o, ja neviem, o trištvrte na jednu poobede sa teda dostal na radu. A vlastne celý deň v práci chýbal, čo, samozrejme, potom tie vytvorené hodnoty nie sú, tak toto by sa vlastne veľmi jednoducho vyriešilo. A druhá vec je potom tá, že to, ako to isté by ušetrilo aj v tom zdravotníctve nejaké peniaze. Ale keď by ste išli do akejkoľvek polikliniky poobede, tam už nie je nikto. Už teda potom už ani pacienti, ani lekári. Čo tiež proste ani neumožňuje... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)