Lucia Plaváková — vystúpenie v rozprave, 22. schôdza

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Ja len veľmi v krátkosti. Chcela by som v prvom rade poďakovať pánovi verejnému ochrancovi práv za prednesenie tejto správy. Myslím si, že Národný preventívny mechanizmus je naozaj veľmi dôležitou súčasťou ochrany ľudských práv, obzvlášť preto, že sa dotýka ľudí, ktorí sa nachádzajú v miestach, teda kde sú obmedzovaní na osobnej slobode. Teda sa nachádzajú v mimoriadne zraniteľnej situácii a o to dôležitejšie je, aby sme vedeli ochrániť ich práva. Mohli by sme tu polemizovať o tom, že či tento systém, keď máme jeden koordinačný orgán, ktorým je verejný ochranca práv, a potom samostatne aj komisariáty vytvárajú v podstate svoje správy, ale aj pracujú v rámci tých jednotlivých svojich kompetencií, je to najlepšie, pretože aj na výbore sme sa potom stretli s tým, že správa síce zhrňuje činnosť aj verejného ochrancu práv, ale aj komisára a komisárky, ale máme tu zastúpeného len pána ombudsmana ako ten koordinačný orgán a potom je veľmi ťažké napríklad, aj keby sme tu konkrétne otázky sa chceli pýtať vo vzťahu k tým jednotlivým komisariátom, tak pán verejný ochranca práv v podstate len koordinuje tie informácie. Tak to aby nám bolo, aby nám bolo v tomto pléne jasné. Čiže to je možno na zváženie do budúcna, akým spôsobom sa k tomu s tým vysporiadať. Ale teda vecne, čo sa týka ochrany práv ľudí na miestach, kde sú obmedzovaní na slobode. My sme práve v pondelok boli na poslaneckom prieskume aj s kolegom Prostredníkom, ktorého tu nevidím, ale s pánom poslancom Hazuchom tiež, a kde sme teda sa venovali situácii nejakého podozrenia z policajnej brutality na policajnej stanici, tak sme si trošku tak vyskúšali prácu, ktorú aj verejný ochranca práv vykonáva práve na miestach, kde dochádza k obmedzovaniu osobnej slobody, a naozaj aj tie podmienky, ktoré sme tam videli, nie sú veľmi, ako ich pomenovať, dôstojné, alebo ťažko nájsť slová, naozaj je to katastrofa, aj ako tie policajné stanice vyzerajú. Čo sme tam zistili teda ako jeden zo zásadných problémov, je to, že nie sú dostatočne zabezpečené kamerami, to sa týka aj telových kamier policajtov, ktorí vykonávajú zákroky. To je síce iná téma, ale myslím si, že naozaj miesta, kde dochádza k nejakému obmedzovaniu osobnej slobody, by sme mali vedieť aj v mene ochrany ľudí, ktorí sa tam nachádzajú, či už ako nejakí podozriví, alebo akokoľvek sa tam dostali, by sme to mali vedieť zabezpečiť, ale aj v podstate v mene ochrany tých policajtov a policajtiek, ktorí tam pracujú, pretože ťažké je potom vyhodnocovať tú situáciu, keď vlastne nemáme konkrétny audiovizuálny záznam. To sme my tam zistili ako naozaj veľký problém v tejto situácii, pretože ťažko sa potom posudzuje, či tam došlo k nejakej policajnej brutalite napríklad, alebo nie, keď vychádzame len z nejakých výpovedí. Čiže ja by som to len v krátkosti zhrnula. Naozaj si myslím, že je skvelé, že tu prvýkrát máme túto správu a že takým aj poctivým spôsobom sa verejný ochranca práv venuje aj miestam, kde dochádza k obmedzovaniu osobnej slobody, pretože naozaj musíme byť schopní zabezpečiť aj ľuďom, ktorí sa v týchto miestach nachádzajú, ochranu ich práv, pretože sú tam naozaj v takej situácii, kde sú odkázaní na ľudí, ktorí sa tam nachádzajú, nemôžu, samozrejme, nikam odísť. Čiže tá situácia, ako som už spomínala, je veľmi zraniteľná a o to dôležitejšie je, aby sme tomu venovali pozornosť. A ja chcem poďakovať teda pánovi verejnému ochrancovi práv, že sa aj tejto téme tak poctivo venuje. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)