Marián Viskupič — vystúpenie v rozprave, 22. schôdza

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Kolega Ondro Dostál, ďakujem pekne za tvoju faktickú poznámku, začnem úplne od konca. Áno, je to tak, vláda, samozrejme, evidentne nemala žiadny záujem konsolidovať v prvom roku svojej činnosti, práve naopak, keby to aspoň bolo, že teda pokračuje ďalej. Nie, ona mala záujem plniť teda predvolebné sľuby, ktoré teda, bohužiaľ, znamenali ešte zásadné zhoršenie, hej, zásadnú dekonsolidáciu, takže s tým sa dá len súhlasiť. No, či by si teda bola vláda niečo osvojila, samozrejme, môžeme špekulovať, nikdy sa to nedozvieme. A s najväčšou pravdepodobnosťou asi nie, ale možno sme aspoň mohli mať taký ten dokument, že s čím by sa dalo porovnávať, že realistická verzia podľa vlády, ktorá je úradnícka, ktorá sa nemusela zodpovedať nejakému tomu, že ide obhajovať mandát o dva týždne, o dva mesiace, a teda vlastne s tým, čo teda reálne vzniklo. No, nevadí. Je to už debata, spomenul som to, lebo to vlastne spomenul aj pán predseda rozpočtovej rady, ale nikdy sa vlastne to už nedozvieme. No a či teda ten zákon je dobrý? No, je to zákon, ktorý v podstate desať rokov nebol novelizovaný, tak dokonalý určite nie je a asi sme možno práve takto narazili na jednu z jeho nedokonalostí, to je fakt. A ja musím úprimne povedať, že boli dosť výrazné snahy, aby sa to celé akoby upravilo. A jedna vec je teda, že samotné výdavkové limity, ale prípadne aj ďalšie úpravy aj dlhovej brzdy, prechod na čistý dlh a ďalšie prípadne aj úpravy sankcií, ktoré sa ukázali ako v krízových časoch proste nenaplniteľné akoby. Zároveň tam boli skutočne aj debaty o daňovej brzde, hej, aby aj táto noha vlastne sa stala súčasťou rozpočtovej zodpovednosti. A keby sa to stalo, tak by sme dneska nemohli mať takýto konsolidačný balík. No, ale je to, dá sa to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)