Irena Bihariová — faktická poznámka, 20. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Pani kolegyňa Jaurová tu tak na chvíľku zmienila svoju spomienku na Roberta Fica z dôb, keď bola mladšia, tak ja budem trochu úprimnejšia a nadviažem aj na to disidentské rozmaznané dieťa. Ja som mala 12 rokov, keď Robert Fico vstúpil do politického ringu. Nebola som dieťa ani disidentov, ani podnikateľov a zrazu som mala pocit, že je tu politik, ktorý hovorí za mňa, za mojich rodičov, konečne niekto, kto nie je šušťákový podnikateľ a nekáže chudobným uťahovať si opasky. A ja som strašne verila, že prvýkrát sa nám tu rodí naozaj ľavicový politik, ktorý chápe rany a trhliny, ktoré proste museli znášať moji rodičia, a nebude osočovaný za to, že je babrák, lenivý a neviem, čo. Lenže Robert Fico je politik premárnených šancí. Skôr než som nadobudla plnoletosť, ma svojou politikou tak znechutil a tak odohnal, že nikdy v živote ma nenapadlo ho voliť, a naozaj som ho nikdy, nikdy nevolila. Ak on dnes hovorí, že mu chýbajú tie staré politické ikony, tak mne chýba minimálne teda aspoň ten Robert Fico, ktorý keď sa hádal, tak to malo hlavu a pätu a bolo cítiť, že má nejaké argumentárium. Lebo to, čo tu dnes predvádza, je niečo, čo nemá ani právnickú akože nejakú kostru, je to niečo, za čo by som ja teda nepustila študenta ani prvým semestrom na teórii štátu a práva. Veľmi ma udivuje teda, že aj pán predkladateľ, ktorého som vždy vnímala ako človeka úplne zorientovaného v takýchto procesoch, pristúpili na to, že my sa vybavujeme o intergalaktických taľafatkách, ktoré zhruba znejú o tom, že ja byť premiér, som počas mojich vlád, počúvaj, drahý pán Šimečka, rozdelila dotácie tvojim, tvojim, neviem, komu, sestre, bratovi, švagrovi a moji teda úradníci na ministerstve to aj zvalidovali a skontrolovali ako korektne vyčerpané peniaze. Takže, môj zlatý, za to ťa odvoláme. Toto sa tu dnes deje. (Potlesk.)