Irena Bihariová — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán minister, vážený pán predsedajúci, milé poslanecké kolegyne, milí poslaneckí kolegovia, ja na úvod dám iba taký technický disclaimer. Ja sa budem vyjadrovať iba k tej časti predkladaného zákona, ktorá končí pri tom paragrafe, o ktorom hovorila moja kolegyňa Zora Jaurová. Čiže budem sa baviť výsostne o tom integrovanom systéme ochrany mládeže pred radikalizáciou, pracovné nech tak ten dlhý názov nepoužívam. Budem hovoriť teda, že diskutujem o deradikalizačnej časti návrhu zákona. Teda budem úplne úprimná a férová. Ja si myslím, že tento zákon je naozaj potrebný. A ani nie preto, alebo len preto, že sme teda v uplynulých dňoch svedkami veľmi nešťastnej tragédie. Naopak, tie prirodzené emócie a empatia, ktorá v nás, dúfam, takáto situácia vyvoláva, nemôže byť hnacím motorom pre normotvorbu. My ako zákonodarcovia si musíme trošku zachovať odstup a chladnú hlavu a nehovorím to len tak zbytočne. Hovorím to teda aj v kontexte toho, že je aj predpokladané skrátené legislatívne konanie pre tento návrh. Tento zákon je teda potrebný a dôležitý kvôli problému radikalizácie samotnej. A zároveň kvôli tomu, že vždy doteraz sa na radikalizáciu nahliadalo ako na nejakú roztrieštenú skladačku. Pri najlepšej vôli, ak sme mali šťastie, tak si mohol učiteľ všimnúť, že žiak, študent vykazuje nejaké, povedzme, patologické vzorce správania. Sociálny pracovník si možno všimol, že v rodine takéhoto dieťaťa sú nejaké patológie. Ja neviem, psychológ si možno všimol, že vykazuje určité zraniteľnosti. Policajt zaznamenal nejaký incident, priestupok, ale to, čo bol problém, bolo, že títo aktéri sa nestretli. Títo aktéri o sebe nevedeli, že posudzujú prípad toho istého človeka, respektíve aj opatrenia, ak prijali – hovorím, stále sme v tom lepšom prípade, že si to vôbec niekto všimol a vôbec nejaké opatrenia urobil –, tak ostali roztrhnuté. To znamená, že čokoľvek v tejto veci vo vzťahu k danému rizikovému mládežníkovi urobili, nemalo šancu byť komplementárnym a synergizujúcim riešením. Čiže už len z tejto logiky a v takomto kontexte je návrh, ktorý, teda som povedala, ten deradikalizačný, tá jeho deradikalizačná časť, potrebný. Ja plne podporujem to, aby inštitúcie navzájom spolupracovali. Samozrejme, všetci sa určite zhodneme na tom, že štát má ponúknuť pomoc skôr, než sa teda z nenávistných postojov stane naozaj násilie a nedajbože taká tragédia ako v uplynulých dňoch. Tie ponúkané nástroje teda sú presne to, čo nám tu roky chýbalo. Dá sa, kebyže to tak úplne veľmi zhrniem, tak ten zákon ponúka akúsi inštitucionálnu strechu na manažovanie prípadov, individuálnych prípadov, kde je vyhodnotená potreba nejakých, či už preventívnych zásahov alebo teda konkrétnych deradikalizačných opatrení. Nie je to žiadna anomália slovenskej legislatívy. Podobné mechanizmy, podobné programy existujú v Belgicku. Myslím, že tento by sme kľudne mohli prirovnať, má celkom blízko k dánskym takzvaným info houses, k fínskemu modelu Ancor, čiastočne k holandskému systému Parta. No, lenže ako to už občas chodí, tak chceli sme to robiť dobre a trochu to dopadlo ako vždy. Napriek tomu, akúkoľvek, chcem teda, aby to tu zaznelo, kritickú výhradu vznesiem, vznášam preto, aby som teda pánovi ministrovi dala na zváženie to tam nejak skorigovať, pretože ja sama aj kvôli tomu, že som sa tejto problematike venovala roky rokúce, mám naozaj úprimný záujem na tom, aby sme takúto úpravu mali a aby sme ju naozaj nemali za akýchkoľvek teda buď emočne stimulovaných podnetov, lebo sme teda pod tlakom nejakého rozrušenia z tragédie, ale teda už, nedajbože, ako to tu zaznelo od kolegyne, kvôli tomu, že chceme mať niečo na billboardoch. Ja sa pokúsim v skratke predstaviť, o čo v tom návrhu zákona ide, pretože je naozaj úplne iný než to, o čom hovorila Zora Jaurová. Systém sa má vzťahovať na deti vo veku 12 až 18 rokov a zároveň na mládežníkov od 18 do 30 rokov. V tej inštitucionálnej rovine si to predstavme ako také tri vrstvy. Hore je národný koordinátor a tá celoštátna rada. Potom je regionálna úroveň, kde je tých osem regionálnych koordinátorov, teda kopírujúc kraje, a k nim prislúchajúca regionálna rada a tie si teda potom môžu zriaďovať prípadové koordinačné skupiny. Tiež sú zložené teda zo subjektov vymenovaných v zákone. Ja len teda príklad uvediem: polícia, sociálnoprávna ochrana, obec, škola, poradenské zariadenia a podľa okolností aj ďalšie osoby. No a teraz, čo sa ide diať? Ako má fungovať ten mechanizmus? Príde oznámenie o podozrení, teda že máme tu mládežníka s – nechcem používať úplne to slovo patologickými prejavmi, ale buď, že tomu všetci rozumieme. Regionálny koordinátor však môže konať aj bez toho, aby takýto prípad prišiel. Zvolá túto spomenutú koordinačnú skupinu z tých aktérov, ktorých som vám vymenovala. Skupina podľa metodiky zhodnotí, aké je riziko a pripraví plán ochrany. Ak má za to, že ide o takú vážnu vec, ktorá presahuje jej možnosti, tak to postúpi vyššie, teda tej regionálnej rade. Tá koordinačná skupina to postúpi regionálnej rade. No teda, kde všade sa v tomto mechanizme, možno pýtajú, korekcie. Začnem tou úplne podľa mňa najzrozumiteľnejšou výhradou, že sa do jednej sa zmiešali dve skupiny cieľoviek, ktoré sú predsa diametrálne iné. Jedna je teda, ako som povedala, deti do 18 rokov, od 12 do 18, a potom sú to mládežníci do 30 rokov. Kým pri dieťati môžeme tieto zásahy štátu celkom legitímne odôvodniť najlepším záujmom dieťaťa, tak sa snáď zhodneme, že pri 20-ročnom, 29-ročnom človeku nemôžeme vykonávať bez jeho vedomia a súhlasu akékoľvek typy deradikalizačných opatrení s argumentom, že to je v jeho najlepšom záujme. Štát, hej, vie, čo je v jeho najlepšom záujme, lebo to už je dospelá osoba, ktorá teda asi fakt naozaj nepotrebuje od štátu plán ochrany. A narážam teda hlavne na to, aby sme tou ochranou všetkých tých záujmov, ktoré sa snaží celý tento systém zabezpečiť, neskĺzli k infantilizácii dospelých, hej? Čiže 20-, ja neviem, 9-ročný človek, ktorému štát chce zostaviť plán ochrany, by mal aspoň toľko vedieť, že vôbec je v merku, že sa vôbec teda niečo o ňom eviduje. Mal by mať právo sa k tomu vyjadriť a jeho účasť v takýchto programoch by mala byť dobrovoľná. Už len to – ja rozumiem, že tie opatrenia, a tam to aj zákon vyslovene teda aj hovorí, že nemajú mať charakter sankcie. Nie sú to donucovacie nástroje. Nejde o opatrenia, aké si vieme predstaviť pri postihu za, ja neviem, priestupky. Ale už aj ten samotný fakt, že ide o zásahy v podobe nejakého odborného posudzovania, zas budú mať teda tí aktéri v koordinačnej skupine prístup k jeho zdravotnej dokumentácii, môžu ju navzájom zdieľať. To všetko je zásah do súkromia a teda tu treba naozaj zvážiť, či máme ísť rovnakým spôsobom, rovnakým postupom voči dvom diametrálne odlišným skupinám. Preto v tejto veci by sme my navrhovali, aby teda v prípade tých nazvaných mládežníkov bola intervencia urobená na základe dobrovoľnosti, aby zdieľanie údajov o jeho osobe bolo vykonané so súhlasom, pokiaľ teda nejaký osobitný zákon neustanoví inak alebo sa na to nenaviažu nejaké špecifické podmienky. Navrhovali, aby teda v prípade tých nazvaných mládežníkov bola intervencia urobená na základe dobrovoľnosti, aby zdieľanie údajov o jeho osobe bolo vykonané so súhlasom, pokiaľ teda nejaký osobitný zákon neukončí inak alebo sa naň nenaviažu nejaké špecifické podmienky. A teda áno, ak by malo ísť o nejaké závažnejšie iné, možno už viac intervenujúce opatrenie, tak potom to samozrejme treba naviazať na príslušnú legislatívu, ktorá už má aj teda ten sankčný sankčný rozmer. Druhá druhá výhrada sa týka, teraz veľmi dúfam, že budem v tejto časti zrozumiteľná, lebo to už je trošku ťažšie na vysvetlenie. A tá výhrada sa týka príliš širokého vstupu do systému. Čo tým, čo, čo to znamená? Že ako je nastavené to riziko, všetky tie skutočnosti, všetky tie dôvody, ktoré vôbec spustia celý ten proces, že sa osoba dostane do tohto systému, o ktorom teda hovorím. Čo sa musí stať? Ako je to riziko škálované? Ako sa má prejaviť? Ako sa to posúdi? Prípadne ako sa skoriguje prvotné posúdenie a teda zistí sa, že ide o nedorozumenie? A vôbec, čo všetko sa musí stať, aby sme osobu zaradili do tohoto systému? No a ja mám teda za to, že je to celé nastavené príliš príliš široko. Ten návrh uvádza definície, ktoré teda majú vysvetliť, čo sú tie dôvody alebo čo sú tie situácie, kedy štát začne využívať tieto opatrenia a konkrétne teda rozlišuje riziko ohrozenia radikalizáciou, samotný proces radikalizácie a potom mobilizáciu k násiliu. A teraz mi na chvíľku dovoľte sa pristaviť pri tom, ako s týmito pojmami narába a čo všetko podnecuje, nezahŕňa. Napríklad ja osobne považujem za koncepčne nešťastné, že sa do definície mobilizácia k násiliu dostala aj pripravenosť použiť násilie voči sebe samému, čiže sebapoškodzovanie. Hej? A to sa, hej, nepotrebujeme byť ani mať doktorát zo psychológie, psychiatrie, aby sme vedeli, že mladý človek so suicidálnymi nejakými prejavmi alebo teda niekto, kto má sklon k sebapoškodzovaniu, je celkom iná, prepáčte za teraz, kategória než osoba, u ktorej hrozí správanie prejavujúce sa možno násilím, motivované nejakou nejakou, hej, tak ako to je zadefinované pri tej radikalizácii, popieraním rovnosti a tak ďalej a tak ďalej. Čiže táto osoba potrebuje rýchlu, skôr zdravotnú pomoc, než to, aby si o nej štát vytvoril nejaký deradikalizačný spis. Samozrejme, viem si tu predstaviť výnimku, lebo máme tu ideológie, však všetci si ešte určite spomenieme na prípad strelca zo Zámockej. Ak je takýto sebapoškodzujúci alebo dokonca ten samovražedný akt dôvodné spájať s tým, že bol zvonka k tomu motivovaný, aby povedzme, ja neviem, sa niekde zabil demonštratívne, aby niekde na sebe odpálil bombu alebo aby, hej, urobil nejaký akt a potom teda sa martýrsky pri ňom zabil. To je trochu iná kategória, ale z toho, ako to je v súčasnosti zaslovené, tá mobilizácia k násiliu, kedy je teda jednotlivec pripravený použiť násilie voči sebe samému. Hej. Tam teda, tak ako to zaslovené predpokladá, že by sme dostali do tohoto systému aj osobu, ktorá patrí skôr do rúk lekára než koordinačnej skupiny. S tým je spojená aj taká tá druhá výhrada, ktorá sa týka definície radikalizácie. A teraz tu budem robiť skôr diablovho advokáta. Lebo ja sama veľmi dobre viem, že tieto definície, to je peklo. Budete ich robiť dva roky a aj tak to nebude mať konca-kraja. Je to neuveriteľne náročné. Vždy tam bude niečo, nejaká skulinka a tak ďalej a tak ďalej. Ale zaujala ma tam jedna veta, ktorá je teda súčasť tej definície, že ide o proces smerujúci k nenásilnému protiprávnemu konaniu, ktoré má viesť k podstatnému narušeniu demokratického a právneho štátu alebo k závažnému obmedzovaniu práv iných. A ja som si strašne želala, aby tu teraz viedol túto schôdzu pán Gašpar. A chcela som mu to aj dvakrát prečítať. Pretože ma veľmi zaujímalo, čo by na túto vetu povedal, hej?, že dostane sa do pozornosti nejakej koordinačnej skupiny, ktorá je zložená aj zo silových zložiek, mládežník len preto, len v úvodzovkách, z môjho pohľadu tam tie úvodzovky naozaj patria, prejavuje teda nejaké znaky správania, ktoré majú viesť k podstatnému narušeniu demokratického a právneho štátu alebo k závažnému obmedzovaniu práv iných. Keby som bola veľmi zlomyselná, tak ako je pán Gašpar, tak by som si zajtra urobila tlačovku a obvinila pána ministra, že počúvajte, čo nám tu ide zavádzať. Aký náhubkový zákon? Presne tak, ako to on urobil voči nášmu návrhu, ktorý teda predkladáme s kolegyňou Plavákovou, kedy navrhujeme, aby bolo postihované to, čo už dnes postihované je, ak ide o šírenie poplašnej správy. Navrhujeme, aby bolo postihované šírenie takej správy, ktorá poškodzuje život a zdravie, a údajne to je teda náhubkový zákon, a tu dnes teda máme, že by sme dopustili, hej, tú štátnu deradikalizačnú intervenciu len pre toto vágne zaslovnenie, ako je narušenie demokratického právneho štátu. Ja si pamätám, že náš predseda Michal Šimečka bol odvolaný z postu podpredsedu Národnej rady s argumentom, že porušuje základné základné pravidlá demokratického právneho štátu, hej?, že asi takto všetko sa toto všetko sa do toho zmestí. Ale hovorím, ja som tu v tomto bode diablov advokát. Ja s tým problém nemám, hej? Aj keď musím teda pripomenúť, že žijeme naozaj v pomýlenej dobe, kedy si viem predstaviť situáciu na škole, veľmi premotivovaného pedagóga, ktorý si myslí, že obhajoba rodovej rovnosti je gender ideológia, ktorý si mýli, hej, liberalizmus ako najvyššiu možnú formu podpory pluralizmu, si to bude mýliť s liberálnym fašizmom. Ak, hej, bude veľmi chúlostivý, tak aj kritiku vlády dokáže vyhodnotiť ako podnecovanie k atentátu na premiéra, že tá doba je tak pokrivená, hej, a žijeme dobu, kde akýkoľvek excesný výklad, o ktorom sme si mysleli, že sa ani nedožijeme, je považovaný za súčasť normálnej verejnej diskusie, odobrovaný tu v pléne, že na takéto definície by sme možno mali byť citliví. Ak už ju aj teda v takomto znení dopustíme, tak potom musia byť nastavené poistky, aby sme vedeli, ako sa stane, že osoba, ktorá možno vykazuje takéto správanie, že by sa mohla zaradiť do tejto poučky, ako teda bude nasledovať celé to jej posúdenie. Aký typ informácií ju z toho má usvedčiť? Aký typ konania, akú má dosiahnuť intenzitu? Ktoré všetky aspekty jej správania sa budú posudzovať. A tu narážame na ďalší problém, a teda ďalšiu výhradu, a to je problém metodiky. Toto všetko je odkázané do metodiky. Metodika má vlastne určiť celý ten proces a postup od zaznamenania podnetu až po to, ako bude vyhodnotený, ako bude zostavený konkrétny plán ochrany. Samotný ten účel zákona je definovaný tak, že účelom zákona je zabezpečiť identifikáciu miery rizika ohrozenia radikalizáciou a prijímanie opatrení prostredníctvom koordinačného mechanizmu. Akurát, že ten kardinálny problém je v tom, že v tomto zákone nenájdete identifikáciu mieru rizika, hej? To samotné škálovanie a nenájdete ani to škálovanie deradikalizačných opatrení. Je to celé odkázané na metodiku a pozor, a to je veľmi vážny problém, že zákon ju neprikazuje zverejniť. Čiže my odhlasujeme niečo, o čom nikto nebude mať šajnu, ako to bude reálne vyzerať. A toto je naozaj v žiadnom z tých programov, o ktorých som hovorila, že sú štandardné v európskych krajinách, toto neexistuje. Musí byť jasné, na základe čoho je niekto posudzovaný, čo sa bude diať, ak my zistíme, napríklad modelovo študent opakovane, lebo tam je taká tá podmienka, že áno, prihliada sa na kontext, či to robí opakovane, či to robí sústavne, študent opakovane odobruje alebo respektíve schvaľuje útok na menšinu, hej? A teraz sa otvorí celý spis a my zistíme, že jaj, ale on to hovoril iba ilustračne v rámci prednášky o extrémizme. A teraz my z tohoto nevieme, keďže nepoznáme tú metodiku, vyčítať, čo sa spraví s takýmto prípadom. Čo všetko sa musí nazbierať, aby sa ten prípad uzavrel. A ako sa uzavrie? Lebo, a to sa dostávam k ďalšej problematickej časti, zákon nepriznáva žiadne procesné práva dotknutej osoby. Ten študent nevie, že sa o ňom vedie spis. On nemá právo sa k tomu tým pádom vyjadriť. On nemá právo povedať, že to bolo v rámci mojej prednášky o extrémizme. Nie je absolútne napríklad jasné, ako bude tá koordinačná skupina rozhodovať v prípade rozdielnych názorov, čo je veľmi dôležité. Čo by tam malo byť explicitne zakázané, je zákaz takzvaného bodovacieho, skórovacieho režimu, lebo tam sa potom môže stať, že o pol boda, keď si, hej, sčítate bodíky členov, tak zrazu už niekto je v tej rovine, kedy by mal spadať pod nejaký plán ochrany, a o pol boda, ak sa, hej, netrafia, nezhodnú, tak už nebude. Toto sa všeobecne, tá praktika zahraničných krajín, nie že sa odmieta. No a veľmi dôležité je ďalej to, že ako dlho budú tieto informácie držať, po akej dobe sa vymažú a či teda vôbec bude tá osoba nejakým spôsobom o tom uzrozumená, aké sú jej opravné opravné prostriedky. Keď teda som povedala o tom, že nemá žiadne procesné práva, čo by mala mať, mala by byť vypočutá, mala by poznať dôvody. Mala by mať možnosť opraviť nejaké nepravdivé informácie. Mala by mať možnosť podieľať sa na tvorbe toho plánu ochrany. Mala by možno aj namietať zloženie skupiny, žiadať nezávislé preskúmanie a, čo je ešte zaujímavé, že pri dieťati by do toho mal byť zapojený rodič. Pretože, a to je tiež veľmi dôležité, že celá tá koordinačná skupina, keď dáva dokopy údaje o tom podozrivom alebo teda na patologickom, už keď som ten pojem použila v úvode, študentovi, ich môže zdieľať. Ja rozumiem tomu argumentu, pretože to je dôležité. Veď áno, veď preto sa tie systémy majú prepájať. To je to, čo som pochválila v úvode, ale zároveň je to nastavené tak široko, že sa zbierajú údaje nielen o tom samotnom študentovi, ale ešte aj o jeho rodine a ešte aj o nejakých, zase mám zasľúbené, že osobách, ktoré by mohli s vecou nejako súvisieť, hej? Čiže ak by chcel niekto niečo zisťovať o mne ako o politicky exponovanej osobe, tak povie, že môj syn sa kamaráti s nejakým radikálom a cez neho sa dostanú, kam chcú. Že takto extenzívne to naozaj nemôže byť, pretože sa pracuje s veľmi citlivými údajmi. Sú to identifikačné údaje, údaje o zdraví, údaje o sociálnom zabezpečení. Ako som povedala, sú zbierané nielen o posudzovanom človeku, jeho zákonnom zástupcovi, blízkej osobe. Tu je tá dikcia ďalšej osoby, ktorá je podstatná. Hej. A, čo je tiež veľmi dôležité, subjekty si ich môžu vzájomne poskytovať a členovia, mysliac tú koordinačnú skupinu, ich môžu za určitých podmienok využiť aj pri výkone pôsobnosti organizácie, ktorú zastupujú. Tá pôsobnosť môže byť všelijaká a už sa vôbec netýka toho problémového študenta a toho konkrétneho prípadu. Preto ešte raz zdôrazňujem, že musia byť silne nastavené, už keď máme možno širšie nastavenú tú definíciu, o to prísnejšie musia byť nastavené poistky na brzdy, hej, a nejaké protiváhy. Je to takisto dôležité aj preto, že mladý človek možno na tej škole má jediného dôverníka, ja neviem, školského psychológa, ale on sa začne báť toho, že zverenie sa so svojou nejakou krízou alebo možno tým, že inklinuje k nejakým názorom, môže viesť k tomu, že o ňom vznikne takýto typ spisu, tak my stratíme to jediné pojítko, ktoré dovtedy mal s dôveryhodnou osobou a nebude hovoriť už vôbec nič. Čiže treba to domyslieť naozaj aj o štyri štyri kroky dopredu. Tá profesionálna mlčanlivosť, ktorú títo aktéri majú, tam nie je prekážkou, ktorú máme obísť, a naozaj je súčasťou dôvery, bez ktorej by celý ten systém nefungoval. Čiže, ak teda by som si ja smela dovoliť navrhnúť, tak by sme to mali roštruktúrovať tak, aby bolo jasné už v tom samotnom zákone: prístup k údajom o pozorovanej alebo teda hodnotenej osobe podľa roly, evidenciu každého nahliadnutia do toho spisu. Myslím, že Dáni to tak majú, že oni ešte aj sledujú logy, kto všetko sa prihlásil, kto všetko to sledoval, kto mal aký prístup. Ďalej je to zákaz sekundárneho použitia mimo jasne teda určeného účelu, na aký boli tie dáta o dotknutej osobe získané, rýchle vymazanie neopodstatnených podnetov, pravidelné a nezávislé audity. Človek musí vedieť, kto jeho údaje spracúva a kam sa môže obrátiť. A ešte možno stihnem, mám ich tu viacero, potom výhrad aj k akreditácii a tak ďalej, ale chcem nechať priestor kolegyni Plavákovej, pretože odchádza na služobku a chcem teda, aby stihla vystúpiť k zákonu. Tak spomeniem možno ešte podmienky, ktoré sa kladú na koordinátora. Už som vám povedala, že je národný koordinátor. Dobre, tam zákon kladie celkom zreteľne aj, povedzme, rozumné podmienky na to, aby niekto mohol túto funkciu vykonávať, ale potom už na tých regionálnych nie sú. A pritom oni sú tou prvou, hej, tou prvou kontaktnou možno osobou alebo tým, ktorý dokáže dať veci do procesu, ten, kto prijíma podnet. A je tam ešte samozrejme aj taká vec, že návrh umožňuje preukázať odbornú spôsobilosť trojročným pôsobením buď v oblasti radikalizácie, alebo všeobecne v práci s deťmi a mládežníkom v riziku, lenže to nie je to. Ja nemám nároky. Je tam ešte samozrejme aj taká vec, že návrh umožňuje preukázať odbornú spôsobilosť s trojročným pôsobením, buď v oblasti radikalizácie alebo všeobecne v práci s deťmi a mládežníkmi v riziku, lenže to nie je to isté, hej? Keďže som teda v tejto vode strávila asi 10 rokov, tak viem, že tí, ktorí robia s násilným extrémizmom, či už teda sledujúc profil páchateľov alebo pomáhajú obetiam alebo oboje, toto je mimoriadne citlivé na to, aby ste neurobili zlý pohyb. Taký pohyb, ktorý toho mladíka možno ešte viacej zradikalizuje, lebo ho moralizačne, pateticky onálepkujete a tak ďalej a tak ďalej, čiže. Tiež by som si možno trochu viacej dala záležať na tom, aké sú tie podmienky na akreditáciu, ale, čo som chcela povedať, že akreditované subjekty môžu byť súčasne zastúpené v radách, ktoré vyhodnocujú účinnosť opatrení a zároveň sa uchádzať o dotácie. A v tomto kontexte potrebujeme jasné pravidlá konfliktu záujmov. To znamená, že vylúčenie rozhodovania o vlastnom programe a nezávislé hodnotenie výsledkov. Proste štát nemôže jednou rukou program financovať, druhou ho sám vyhodnotiť a potom sa ešte uspokojiť s tým, že to celé dopadlo dobre. A ešte v rýchlosti posledným bodom, a tým končím, a to je teda výhrada týkajúca sa kapacít financovania. Ak sa teda nemýlim, pokojne ma, pán minister, opravte. Samotná doložka priznáva, že financovanie nie je v príslušných kapitolách plne zabezpečené. V roku 27 má byť veľká časť krytá z programu Slovensko a od roku 28 sa má hľadať krytie v štátnom rozpočte. Lenže na toto, ak teraz takto pristúpime, no tak to robíme ako pilot. Nemôžeme spustiť takýto projekt, ktorý je mimoriadne náročný aj na zaškolenie ľudí. My ich dneska nemáme, akože let’s get real, hej? A my dôjdeme do roku 2027 a povieme, že však to bola projektová záležitosť a ak to teda rozpočet ďalšej vlády nebude ochotný financovať, tak celý ten systém, ktorý sme vybudovali, čo? Padne? Rozpustíme ho alebo? Lebo je mimoriadne dôležitý. Naozaj by sme nemali vytvárať takto zásadné veci s argumentom, že zatiaľ si to nejako projektovo, hej, potiahneme a potom sa uvidí. Ak nemáme iné možnosti, ja by som potom možno navrhovala, nech sa to spraví ako pilot. Nech sa normálne zhodnotí, čo to prináša, kde sú potenciálne fugy, čo by možno sa oplatilo vylepšiť, zhodnoťme si riziká, zhodnoťme si prínosy, aj možno dôjdeme k realistickému vyčísleniu. Sečteno a podtrženo. To, čo by sme teda my navrhovali, aby sa do zákona doplnilo, upravilo alebo nejakým spôsobom skorigovalo, lebo ja stále tvrdím, že tá idea je dobrá, len teda má tam fugy, ktoré, no, je po prvé zúžiť ten vstupný prah na odôvodnené riziko. Oddeliť bežnú súťaž, suicidálne sebapoškodzovanie od radikalizácie, vytvoriť a oddeliť osobitný režim pre dospelých, zapísať kľúčové kritériá posudzovania priamo do zákona alebo aspoň dovoliť, aby sa metodika, kde tá kalibračná procedúra bude môcť byť, niekde dostupná. Po piate, aby bola dotknutá osoba nejakým spôsobom, aspoň teda v rozumnej miere, ktorá potom neohrozí tú ďalšiu prácu s ňou, informovaná o tom, že vôbec teda nejaká koordinačná skupina chce bližšie zistiť niečo o tom, čo si myslí, prečo niečo robí a čo ju trápi. A som za to, aby minimálne mala vedieť, že je súčasťou nejakého spisu, ktorý sa o nej tvorí, a hlavne by mala právo sa k nemu vyjadriť a dovysvetliť informácie. Malo by sa, ako som povedala, docibriť podmienky pre národných koordinátorov, tých regionálnych koordinátorov, zaviesť pravidlá pre konflikt záujmov a teda stabilné financovanie, pilotnú prevádzku, eventuálne teda revíznu klauzulu. Už to nechcem ďalej naťahovať. My sme ochotní v tomto smere pomôcť, hoci pozmeňovákmi alebo čímkoľvek. Naozaj by som bola veľmi nerada, aby sa to celé šilo horúcou ihlou. Či už teda pod naozaj úprimným súcitom motivovaným tragédiou alebo tým, že, hej, sú za tým možno nejaké iné politické motivácie. Toto je príliš vážna vec, príliš dôležitá vec na to, aby sa to urobilo povrchne a nedotiahnuto. Ďakujem pekne.