Marián Viskupič — vystúpenie v rozprave, 15. schôdza

Ďakujem pekne. V prvom rade teda ďakujem kolegyni Simone Petrík. Áno, presne, ja si pamätám, že si bola na tej našej konferencii. Venujeme sa tomu, a teda ďakujem aj za podporu. A áno, súhlasím aj s tým, že je to asi utópia, ale ono sa treba pokúšať. Proste jednoducho, keď tu tá rozprava nebude, tak je to určite horšie, než keď tu bude a proste nezískame dostatočný počet hlasov, ale aspoň to tu zaznelo, aspoň kto to chce počúvať, či z nás, čo sme tu, a vážim si každého jedného, kto tu sedí, a, samozrejme, aj ľudí, ktorí počúvajú. Takže už aj to má svoj význam. No, ku kolegovi pánovi poslancovi Hazuchovi. No takto, ono to, ja začnem akoby od toho konca. Hovorím bez ohľadu na to, ale musím to meno použiť. Proste ten rok 2013 bol kľúčový. Jednoducho tam skutočne tou, tým nariadením, že všetci alebo drvivá väčšina proste má prejsť do konzervatívnych dlhopisových fondov, to spôsobilo že obrovské škody. A my keď dneska pozeráme, že tých 15 mld., hej, že dobre, však veľká suma, áno, rozložené na 1,9 milióna účtov, tak niekto tam má viac, niekto tam menej. Ale keď robíme teda štatistiky z tohto, tak keby sme robili vlastne, že sa rok 2013 nestal, tak sa nebudeme dnes baviť o pätnástich, ale o dvadsiatich ôsmich. Toto zasa, to neni fikcia. To keby to bolo zostalo v akciových fondoch, tak je tam 28 miliárd. A keď mi, pán kolega, budete hovoriť, tak budeme sa pozerať na to že z raz takej sumy, hej? A ja viem, ja som, samozrejme, pozeral tie výpočty pána Ondruša, ja viem, že tých 30-tisíc sporiteľov, ktorí, to sú tí, ktorí tam boli najmenšiu dobu a že to tam nie vždy je úplne výhodné. Ale ešte raz. Ak by sme, ak by sa nebol stal rok 2013, ktorý ten pilier poškodil o takmer raz toľko, poškodil ho o cca 13 mld., tak tá odpoveď by bola úplne iná, pretože by bolo ďaleko viacej ľudí, pre ktorých je to že výhodnejšie, lebo tých peňazí by tam bolo skoro raz toľko, a jednoducho ďaleko menšia skupina tých, kde teda proste to akoby menej vychádza, hej? To je jedna vec. Druhá vec je, áno, z dnešného pohľadu, ale to by mala byť úloha nás ako politikov, že nepozerať len na dnešok. Viete, jasné, keď vláda, a už mali sme tu, ja poviem že dve populistické vlády, pretože Igor Matovič bol veľký populista, veľký, hej? A dneska máme znova populistickú vládu. Viete, ak vláda buchne po stole a povie, že bude 13. dôchodok a že je to 830 mil. v tomto roku a cez 900 v budúcom, hej, ak vláda povie, ja neviem, taká valorizácia, taká valorizácia. Áno, to sa proste dnes dá, ale už aj dnes je to na dlh. Dnes to neni 830 mil., ale viac, pretože na to požičanie tých 830 mil. potrebujete tak skoro štyri percentá každý rok. Takže toto je rozhodnutím vlády, rozhodnutím politikov a. samozrejme, že keď sa to takto udeje, tak žiadna, žiadna proste kapitalizačná normálna stratégia, ktorá funguje na základe trhových princípov, nedokáže takéto zhodnotenie v priebehu toho roka urobiť, jasné, že nie. Ale tu je ten pohľad, že nepozerať na to teraz, lebo toto, čo sa urobilo tento rok, hej, že sa vlastne o 830 mil. zvýšili výplaty dôchodkov, nie je možné robiť každý rok. Ani vy už na budúci rok nebudete robiť 14. dôchodok. Budete robiť všetko pre to, aby ste našli peniaze na ten trinásty. A ja neviem, čo bude o rok ďalej, či nebude pomaly vláda hľadať vôbec, ako ho znížiť, lebo proste na to tie peniaze nebudú, nebudú. My to proste, dneska to dokážeme požičať, áno, dokážeme. Slovensko sa dokáže financovať, ale za akú cenu. Ja to hovorím, že viete, aj Bangladéš si dokáže požičať, aj oni majú deficit, aj oni sa financujú. Ale tam je tá otázka, že každý dlh má svoju cenu. A čím horšie je na tom krajina, ergo čím je viacej zadlžená, čím viac peňazí potrebuje, tým tá cena za to zadlženie je vyššia. A to zasa pozrime sa do Grécka, oni im pomaly, pomaly rástli, rástli, lebo však stále viacej sa zadlžovali, stále viacej potrebovali. Ono to fungovalo nejaké roky. Akože podiel bazénov v Grécku bol vyšší ako v Nemecku, jakože to je podľa mňa ešte aj teraz, hej? Ale, ale jedného dňa sa to dostane, že potom si tí investori povedia, že už žiadna cena nie je úmerná tomu riziku, a proste potom sa už tá krajina akože financovať nedokáže. Čiže i za dnešných demografických pomerov bude s plynúcim časom stále ťažšie pre vládu búchať po stole a hovoriť: ja pridám, ja pridám. Kdežto ten trhový princíp bude postupne fungovať. Vidíme, že historicky, keď si pozriete posledných sto rokov, tie akcie rástli, hej, aj dlhopisy niečo rástli. No ale jednoducho to je pri dnešnej situácii. Ale nám tú situáciu zhoršuje ešte aj tá demografia, hej, že nieže rovnaký počet ľudí bude platiť a rovnaký počet ľudí bude poberať, ale to sa bude úplne že otáčať. Takže aj z tohto pohľadu sa to, čo sa dá dneska, čo vláda búcha po stole a pridáva, to sa nebude dať udržať, nebude z čoho. Preto ten zodpovedný pohľad nás politikov by mal byť ten, že áno, ľudia, dneska, keď si porovnáte zhodnotenie II. piliera, ktoré inak nebolo malé tento rok, ale, samozrejme, neni možné ho porovnať s politickým rozhodnutím tento rok, ale takto sa to nebude dať robiť. Toto je to, toto je ten pohľad, že my nesmieme pozerať len na najbližšie volebné obdobie alebo len na najbližší rok, dva. Proste my sme povinní, veď to je jedno, kto bude vládnuť, či vy, alebo my, tie verejné financie sú jedny. Normálne, že ten minister financií nech bude z PS-ka, zo SaS-ky, z, ja neviem, z HLAS-u, zo SMER-u alebo od kohokoľvek, si sadne na tú istú stoličku, v tej istej budove a bude tie isté grafy pozerať. Preto by sme všetci mali vlastne pozerať aj ten dlhodobý pohľad. A ten dlhodobý pohľad proste hovorí, že do budúcna treba tri piliere a že ten druhý kapitalizačný bude dávať ďaleko vyššiu istotu než ten prvý, ale hlavne jednoducho keď chceme mať aspoň nejaký dôchodok, tak bude treba všetky tri: aj ten štátny, aj ten súkromný, aj ten súkromný dobrovoľný. A tie pohľady sú legitímne oba. Samozrejme, vždy musíme pozerať aj z pohľadu štátu, aj z pohľadu občana a treba proste to vážiť, treba nájsť vlastne to najrozumnejšie riešenie. Ono je to také klasické proste, študenti vám povedia, že najlepšie riešenie sústavy rovníc s viacerými neznámymi, hej? Tu je tých neznámych vcelku dosť, ale zasa nie až tak. Pretože treba si uvedomiť, a tým už skončím, že všetci ľudia, ktorí nám, čo máme že 40+ a myslím, že nás tu pár sedí, čo máme 40+, sa už narodili. Čiže my už vieme, že koľko ľudí bude na naše dôchodky sa splácať. A aj vieme, kde sme dnes v tej výkonnosti voči ostatným únijným krajinám a že skôr klesáme, že tá konvergencia už nie je konvergencia, ale divergencia, že by sme stúpali. Takže ono tých premenných je vo finále relatívne že už menej. Hovorím, my vieme, že na nás bude robiť takéto množstvo ľudí, ak neodídu, lebo ešte tí mladí ľudia si môžu povedať, že odídu z krajiny, ale jednoducho vidíme, že to je neudržateľné. To, ako je to dneska nastavené, je neudržateľné. Čiže toto už nie sú neznáme. To sú už známe premenné, ale len ich nechceme rešpektovať, hej? A aktuálna vláda ich proste jednoducho ne-reš-pek-tu-je. Áno, však vlastne hovoríte pravdu, plníte volebný sľub, hej? Len teda ako nemáme na to, no. (Reakcia z pléna.) Áno, má svoju vysokú cenu, áno. Dobre. Ďakujem pekne.