Tina Gažovičová — vystúpenie v rozprave, 12. schôdza

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. V tomto konkrétnom zákone úplne rozumieme zámerom predkladateľov a za progresívny, teda za klub Progresívneho Slovenska aj môžem povedať, že, že podporíme tento zákon, lebo naozaj hasí nejakú situáciu, v ktorej tie dopady by padli na niekoho, kto za to nemôže. Keď sa prijímal nový zákon o... teda zabezpečovaní kvality vysokoškolského vzdelávania, tak, resp. keď sa novelizoval v roku ’22, myslím, tak sa predpokladalo, že do roku ’24 prebehnú aj habilitačné, aj inauguračné akreditácie, a preto sa to dalo do prechodných ustanovení. Teraz sa nám ten termín 31. augusta ’24 blíži a je evidentné, že sa ten termín nestihol, to znamená, že keby sa tento zákon neprijal, tak by sa vysokým školám znemožnilo teda realizovať habilitačné, inauguračné konania, čo asi nie je v nikoho záujme. Čiže z pohľadu toho zákona samotného je to zrozumiteľné a zákon samotný podporíme. Ale zároveň chcem využiť túto príležitosť na vyjadrenie takého až veľkého znepokojenia, že kvôli teda tomu, že vlastne akreditačná komisia nestihla, teda akreditačná agentúra, pardon, nestihla tie akreditácie, tak ako to bolo plánované, tak by sa vysoké školy stali nejakým rukojemníkom a Národná rada teraz musí, musí tak trochu narýchlo hasiť tú situáciu. A v tejto súvislosti by som chcela poukázať na situáciu, v ktorej sa momentálne nachádzame, pokiaľ ide o Akreditačnú agentúru pre vysoké školy, a akoby, áno, s istým takým znepokojením skonštatovať, že, že čo je momentálne, čo je momentálne tá situácia a z čoho sme znepokojení. V minulosti teda tie akreditácie prebiehali, alebo akreditačná komisia, ktorá teda musela tie akreditácie dávať na veľmi pravidelnej báze, lebo sa schvaľovali aj relatívne malé zmeny na... vo vysokých školách, následne sa rozhodlo, že sa teda dá vysokým školám väčšia voľnosť, ale zároveň tú väčšiu voľnosť mala sprevádzať aj prísnejšia kontrola a naozaj dohľad nad tým, aby tie vysoké školy poskytovali čo najkvalitnejšie vzdelanie a čo najkvalitnejšiu vedu. Na základe toho bolo do zákonu stanovené, že vysoká škola je povinná požiadať agentúru, teda akreditačnú agentúru, o posúdenie vnútorného systému najmenej raz za šesť rokov. Čiže je tam pomerne dlhé šesťročné obdobie medzi dvoma akreditačnými konaniami, kedy pokiaľ na začiatku dostala zelenú tá vysoká škola, tak vlastne dostala obrovskú slobodu aj na ďalších šesť rokov. Vysoké školy majú za sebou niekoľko rokov trápenia s akreditáciou, poviem to, že vyprodukovali tisíce strán papierov, došlo k neuveriteľnej vlastne záťaži akademikov, ktorí sa mohli radšej venovať v tom čase, teda ideálne by ten čas mohli, mohli využiť kvalitnejšie v práci či už so študentmi, alebo, alebo na vede, a ten zámer bol naozaj ten, že veľmi dôkladne, podrobne sa pozrieť na to, v čom spĺňajú kvalitu, v čom nie, rozlišovať, ktoré majú poskytovať iba bakalársky stupeň, ktoré školy už sú lepšie, tak aj magisterský, ktoré dokonca aj doktorandský. Jednoducho naozaj si myslím, že niekde na začiatku celého tohto procesu bola idea toho, že pozrieť sa pod lupou, to tak poviem, na to, či sa tá kvalita plní, lebo viete, ono sa tak často na Slovensku povie, že máme priveľa vysokých škôl, máme 35 vysokých škôl na to, že sme pomerne malá krajina, päť miliónov ľudí, a mali by sa nejaké zavrieť. No ale to neni, samozrejme, také jednoduché, ono to neni rozhodnutie, ktoré, ktoré by sa malo diať od stola na ministerstve, jednoducho na to sa naozaj treba pozrieť dôkladne, ktoré odbory sú kvalitné, nie sú na úrovni katedier a tak ďalej. A momentálne čo vidíme, je, že teda za prvé sa ten akreditačný proces nestihol tak rýchlo, ako sa, ako sa očakávalo, a za druhé teraz sa teda postupne zverejňujú tie, tie prvé správy, a zatiaľ to vyzerá tak, že v podstate závery akreditačnej agentúry sú, že nikde nie je problém, že všetko funguje výborne, že všetky školy si môžu ponechať tie akreditácie na tie stupne, ktoré mali doteraz, a že vlastne všetko funguje, funguje perfektne. A mám k tomu istú skepsu, poviem to na rovinu. Najlepšie hodnotenou slovenskou vysokou školou je Univerzita Komenského v Bratislave, ktorá je v medzinárodnom rebríčku na 661. pozícii, a to sme pritom vyspelá časť sveta, Európska únia, druhá najlepšia za Slovensko, čo je (rečníčka si odkašlala), pardon, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, je až na 1 435. mieste a potom ešte dve sa umiestnili v prvých dvoch tisíckach. Nenasvedčujú tieto čísla tomu, že by sme naozaj boli, že topka, pokiaľ ide o kvalitu našich vysokých škôl. V rámci Európskej únie máme najviac študentov študujúcich v zahraničí. (Rečníčka si odkašlala.) Vidíme tu neskutočný problém s brain drainom, s tým, že nám odchádzajú mladí ľudia preč, a vymýšľame, aby sme hasili tento problém, ktorý tu máme, že tí najlepší študenti nám odchádzajú preč, tak vymýšľame... (Na rečnícky pult priniesli pohár vody.) Ďakujem veľmi pekne, ďakujem, oceňujem. (Rečníčka sa napila vody z pohára.) Pardon, dlhý týždeň, dlhý deň, viacerí sme veľa hovorili. Na to, aby sme nejako hasili tento problém, ktorý vlastne prioritne súvisí s kvalitou, resp. problémami s kvalitou vysokých škôl, tak vymýšľame potom zložité štipendijné schémy, aby sme tu tých najlepších študentov udržali. Ani to sa, mimochodom, neukazuje ako extra efektívne, lebo skôr väčšinou vlastne zaplatíme štúdium tým, ktorí by tu boli tak či tak, a ja teda naozaj nie som z tých, ktoré by nutne kritizovali odchod do zahraničia, ja sama som, som študovala v Brne aj, aj opakovane som bola v zahraničí, ale vidím veľký význam v tom, keď sa, keď sa ľudia vracajú na Slovensko, ale tá podstata toho celého je (rečníčka si odkašlala), že potrebujeme zvýšiť kvalitu vysokoškolského prostredia na Slovensku. A, žiaľ, po celej tej veľkej akreditačnej tortúre to nevyzerá úplne presvedčivo, že by akreditačná agentúra, tak ako momentálne funguje, k tomuto vedela prispieť. A myslím si, že je to na dlhé ďalšie debaty, ktoré určite aj pri rôznych ďalších príležitostiach budeme viesť, čo sa s týmto dá zlepšiť, teda čo sa s týmto dá zmeniť, tak aby sa ten stav zlepšil. V každom prípade, keď sa vrátim k tomuto zákonu, tak pripomínam, že áno, chápeme, prečo je tento zákon nevyhnutný a prečo je potrebné ho zaviesť, ale, žiaľ, je to výsledok toho, že konkrétna inštitúcia akreditačná agentúra nestihla termíny, tak ako boli nastavené, a zatiaľ ako na základe tých výsledkov minimálne to vzbudzuje, vzbudzuje viaceré otázky a obavy. Ďakujem pekne.