Jaroslav Spišiak — faktická poznámka, 9. schôdza

Ja by som chcel dodať k tomu, že to dokazovanie v oveľa väčšom počte trestných činov je komplikované a nevypustíme ich preto, lebo že sa nedajú dokázať. Jednoducho je to tak, my sa tu musíme uzniesť, poslanci, že či my schválime to, že takéto konanie je trestným činom. A potom to nechajme na tých policajtov, expertov a všetky formy možného dokazovania, či to dokážu, alebo nedokážu. A dokážu, lebo existujú už teraz rôzne formy, metódy a prostriedky najmodernejšieho vedecko-výskumného rozvoja, že dá sa to dokázať. Ak sa to nebude dať dokázať, tak sa to nedokáže, tak bude oslobodený povedzme ten podozrivý, ale jednoducho my musíme povedať, že táto forma, toto konanie je trestný čin. A polícia, prokuratúry a nakoniec súdy uznajú, či to je dokázané, alebo neni dokázané. A nie my tu polemizovať nad tým, že ako to potom budeme dokazovať, ako to budú dokazovať. To neni naša úloha. Naša úloha je uzniesť sa na tom, že je to tak spoločensky nebezpečné konanie, ktoré bude definované v Trestnom zákone ako trestný čin. A hotovo. Koniec. Lebo takisto je ťažko dokazovať aj to znásilnenie, ktoré teraz je definované. Viem, že to je ťažké. Vo veľa prípadoch sa to ani nedalo dokázať. Tak, tak potom, alebo pred chvíľou som vysvetľoval v bufete kolegovi, že ako dopadol, dopadlo vydieranie, že odsúdili povedzme človeka, nevedelo sa dokázať, jednoducho, tak potom nemôžeme vypustiť aj tie trestné činy, že áno, ako len to budeme dokazovať. Však to my nie na to sme tu, ale na to, aby sme chránili obete takéhoto konania v najmožnejšom, v najmožnejšej škále celého toho konania. Takže takto sa na to pozerajme. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)