Beáta Jurík — vystúpenie v rozprave, 9. schôdza

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, ja začnem spomienkou, ktorú teda spomínala aj kolegyňa Plaváková. My sme redefiníciu znásilnenia v podobnom znení ako tú redefiníciu, o ktorej sa bavíme aj dnes, do parlamentu priniesli už v roku 2021 prostredníctvom nášho vtedy jediného poslanca Tomáša Valášeka. Navrhovali sme zmeniť túto definíciu tak, aby sa každá forma sexuálneho styku alebo iná sexuálna aktivita, ku ktorým došlo bez súhlasu zúčastnených osôb, považovali za znásilnenie. Taktiež sme navrhovali odlíšenie trestných sadzieb podľa situácie, tak ako aj dnes v diskutovanej úprave, presnejšie podľa spôsobu, akým bolo znásilnenie vykonané, či už teda sa jednalo o inú sexuálnu aktivitu, alebo penetráciu, a tiež podľa toho, či došlo k aktivite bez súhlasu, alebo bolo použité násilie či jeho hrozba. Zároveň sme navrhovali upraviť definíciu tak, aby brala do úvahy fakt, že preživšou osobou alebo obeťou znásilnenia nemusí byť len žena, ale akákoľvek iná osoba, a teda aj muž, pretože to doposiaľ náš Trestný zákon neobsahoval. Tiež sme navrhovali, že tým zjednotením, ku ktorému dochádza aj v úprave, ktorú navrhuje pani poslankyňa Kolíková, a síce zjednotením paragrafov 199 a 200 Trestného zákona by sa uvoľnil vlastne § 200, v ktorom sme navrhli doplniť novú skutkovú, samostatnú skutkovú podstatu prečin sexuálneho obťažovania. Ako už spomínala kolegyňa Plaváková, vtedy o tom tu v pléne prebehla skutočne nechutná rozprava. Napríklad istý bývalý poslanec Mazurek sa pýtal, či bude potrebný súhlas notára alebo nejaký zmluvný vzťah. Bývalý poslanec a súčasný minister životného prostredia považoval za trápne, že by sme mali regulovať, či niekto dal, alebo nedal jasne najavo, že chce sex, a že nám už chýbajú len tie vložky zadarmo. Ďalší poslanec z radov fašistov, už si nespomeniem, žiaľ, na jeho meno, vtipkoval, že čo sa stane v prípade, že Slovák znásilní Bulharku, lebo vraj v Bulharsku sa súhlas vyjadruje inak ako na Slovensku a že by teda došlo k medzinárodnému znásilneniu. No neviem ako ináč, než nechutné sa dajú nazvať tieto slová. Za vtedy hlasovalo len päť poslancov a ja ich teda vymenujem, lebo si myslím, že si to zaslúžia, v dobrom zaslúžia. Boli to poslanci Benčík, Osuský, Miro Kollár, navrhovateľ Tomáš Valášek a Juraj Šeliga. Ostatní sa zdržali alebo hlasovali proti. Dnes je rok 2024 a my namiesto toho, aby sme sa bavili o tom, ako pomôcť obetiam a preživším tohto ohavného typu násilia, sme tu pred týždňom zažili ešte horšiu a nechutnejšiu debatu ako vtedy, a to mi je nesmierne ľúto. Vrátim sa ale k odôvodneniu tejto úpravy a teda aj k dôvodom, prečo Progresívne Slovensko, samozrejme, návrh pani poslankyne Kolíkovej a poslancov Krúpu a Dostála podporí. Trestný čin znásilnenia nemožno viac charakterizovať len použitím násilia alebo hrozby násilia znemožňujúcim prejaviť svoju vôľu či odpor proti takému konaniu. Takáto právna úprava, ktorá podmieňuje znásilnenie prítomnosťou určitej formy násilia alebo teda hrozby a v ktorej absentuje potreba súhlasu oboch osôb, nedostatočne chráni preživšie osoby. Nereflektuje totiž skutočnosť, že k väčšine znásilnení dochádza, tak ako to už spomínala aj pani kolegyňa Kolíková, bez použitia násilia, nakoľko vo veľa prípadoch preživšia osoba pozná osobu, ktorá sa na nej dopúšťa tohto trestného činu, aj preto nekladie žiadny odpor. Znásilnenia vyplývajú zo stereotypnej predstavy, že na ženu v parku vyskočí neznámy muž v nejakom kabáte a pomocou fyzickej sily ju donúti k pohlavnému styku napriek jej kriku. Takéto násilia sú, znásilnenia sú skutočne zriedkavé. V drvivej väčšine prípadov sa skutočne jedná o niekedy až tie najbližšie osoby vrátane napríklad manželov alebo teda partnerov. Legislatíva v mnohých európskych krajinách vrátane Slovenska však stále nepovažuje sex bez súhlasu za znásilnenie. Inak povedané, sexuálna aktivita je znásilnením len za podmienky, ak pri nej došlo k násiliu, teda ak bol použitý nátlak, fyzická sila, vyhrážky alebo ak sa preživšia osoba nemohla brániť. Táto zastaralá vízia viac nespĺňa medzinárodné a európske ľudskoprávne štandardy. Aj preto v Európe možno momentálne pozorovať pozitívny trend v náraste počtu krajín, ktoré menia svoje právne definície znásilnenia a do svojich právnych systémov zahŕňajú aj prečin sexuálneho obťažovania, tak ako sme to navrhovali, tak to odporúča aj Istanbulský dohovor, o ktorom sme sa tu niekoľkokrát za posledné dva dni bavili. Jedenásť krajín, a síce Belgicko, Cyprus, Dánsko, Grécko, Írsko, Island, Luxembursko, Malta, Nemecko, Spojené kráľovstvo a Švédsko, a najnovšie do istej miery aj Česká republika už pristúpilo k zmene legislatívy a definuje sex bez súhlasu ako znásilnenie. Aj tu by som chcela pripomenúť, že Slovenská republika bola jedným z prvých signatárov Istanbulského dohovoru, avšak v roku 2019, 2020 Národná rada Slovenskej republiky odmietla jeho ratifikáciu a jedným z hlavných argumentov, ktorý som spomínala aj včera v tej rozprave o domácom násilí, bol práve fakt, že vraj na Slovensku môžme potrebné zmeny zaviesť aj bez toho, že by sme ratifikovali Istanbulský dohovor. Tak aj táto navrhovaná zmena klubom SaS nám opäť dáva tú možnosť potvrdiť, že ak teda nechceme ratifikovať Istanbulský dohovor, tak môžme tieto potrebné zmeny zaviesť iným spôsobom. Ja by som teraz zhrnula také hlavné argumenty podporujúce navrhovanú zmenu. Za prvé je potrebné zabezpečiť preživším a obetiam spravodlivosť a ochranu. Zo štatistiky kriminality v Slovenskej republike ministerstva vnútra vyplýva, že polícia Slovenskej republiky za rok 2020 evidovala 93 prípadov znásilnenia. Od roku 2015 sa číslo nahlásených prípadov pohybuje ročne medzi 80 až 100 prípadmi, avšak podľa zverejnených dát sa na Slovensku so sexuálnym násilím stretlo v priebehu svojho života približne 100-tisíc žien vo veku 18 - 70 rokov, čo predstavuje 4,9 %. Ženy najčastejšie zažívali nasledovné formy sexuálneho násilia: znásilnenie 38 %, pokus o znásilnenie 42 %, súhlas so sexom zo strachu, čo by nasledovalo, ak by žena nesúhlasila v 36 %, nútené dotyky na intímnych miestach 35 % a iné formy sexuálneho násilia 31 %, napríklad nútenie k pohlavnému styku, fyzické sexuálne obťažovanie alebo nevyžiadané sexuálne návrhy. Všetky tieto čísla sú však v skutočnosti oveľa vyššie. Väčšina preživších znásilnenia sa s touto traumatizujúcou a bolestnou skúsenosťou nikomu nezverí. Hlavnými faktormi mlčania, a tie si myslím, že je obzvlášť v aktuálnom kontexte veľmi dôležité si zopakovať, je strach, či už teda strach z osoby, ktorá čin spáchala, alebo z reakcií ľudí a tiež spoločenská stigma. Preživšie osoby majú len veľmi malú dôveru v kompetentné orgány a také reči, ako sme tu počuli aj pred dvoma týždňami, im určite nepomáhajú alebo ich určite nemotivujú k tomu, aby tento ohavný čin nahlásili. Zároveň ich nádej dovolať sa spravodlivosti je aj kvôli súčasnej zastaralej legislatíve veľmi nízka, navyše sa stretávajú s rodovými stereotypmi, obviňovaním a nevhodným prístupom zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Je teda nevyhnutné, aby sa prijatá zmena zákona prejavila aj v konkrétnej aplikácii v praxi osobami a inštitúciami, ktoré prichádzajú do kontaktu s preživšími. Druhým hlavným argumentom je nutnosť odstrániť rodovo podmienené násilie. Obsolétna právna úprava, rodové stereotypy a z nich vyplývajúce mýty o súhlase len podporujú a normalizujú existenciu sexuálneho, sexualizovaného a rodovo podmieneného násilia, vo veľkej časti prípadov aj znásilnenia a v tých najhorších prípadoch femicídy v našej spoločnosti. Znásilnenie totiž je formou rodovo podmieneného násilia, pretože je namierené voči konkrétnej osobe z dôvodu jej pohlavia, rodu, rodovej identity alebo rodového vyjadrenia. Neprimerane teda postihuje osoby určitého pohlavia, najmä, no nie výlučne ženy. Preživšie osoby nie sú páchateľom vybraté náhodne, ešte raz, nie je to u mužovi, ktorý skočí na ženu len tak v parku. Stávajú sa nimi následkom nerovných mocenských vzťahov, ktoré sú založené na rozdieloch medzi ženami a mužmi v sociálnom a spoločenskom postavení. Pri znásilnení sa totiž nejedná len o sexuálne uspokojenie páchateľa, ale hlavne o udržanie alebo upevnenie jeho dominantnej pozície, alebo o moci v tom vzťahu. Hoci sa znásilnenie najčastejšie deje práve v partnerských vzťahoch, rovnako môže byť aj páchateľom aj osoba v inom rodinnom či príbuzenskom vzťahu, na ktorom je preživšia osoba závislá alebo je s ním v tom nerovnom mocenskom postavení. Navrhovaná zmena definície znásilnenia, ktorá vychádza aj z pochopenia následkov týchto mocenských vzťahov medzi osobami, by teda napomohla v prevencii a k odstráneniu rodovo podmieneného násilia z našej spoločnosti. Zároveň, a toto je tretí argument, je potrebné zabezpečiť ochranu ľudských práv preživších sexuálneho násilia a znásilnenia. Súčasná právna úprava, tak ako ju poznáme v Trestnom zákone, a ktorej sa, žiaľ, navrhovatelia novely Trestného zákona absolútne nevenovali a to napriek tomu, že redefiníciu znásilnenia mali pripravenú na stole, a keď sa odvolávali na to, že si tú novelu našli či už po bývalom ministrovi Karasovi, alebo po bývalej pani ministerke Kolíkovej, tak tá redefinícia tu bola. Bola pripravená, pretože prešla, tak ako to spomínala aj kolegyňa Plaváková, riadnym legislatívnym konaním, bola dokonca dvakrát, ak sa nemýlim, v medzirezortnom pripomienkovom konaní, a teda sa na nej zhodli ministerstvá, odborná verejnosť aj verejnosť. Očividne však predkladatelia nepovažovali za dostatočne dôležité venovať sa aj tejto téme. Pritom medzinárodné a európske právo v oblasti teda ľudských práv požaduje, aby štáty podnikli opatrenia na prevenciu a ochranu žien a dievčat pred rodovo podmieneným násilím, aby vyšetrovali a trestali všetky činy tohto násilia a poskytovali preživším osobám odškodnenie. Toto tiež znamená, že opatrenia musia presahovať rámec jednotlivých prípadov a štáty by sa mali snažiť o zmenu zákonov, politík a praktík, ktoré sú príčinami alebo ktoré v spoločnosti ustaľujú prejavy sexuálneho násilia a sexualizovaného násilia. Znásilnenie je konanie, ktorým osoba páchajúca tento trestný čin porušuje základné ľudské práva inej osoby, jej osobnú slobodu, autonómiu ľudskej vôle, dôstojnosť a rovnosť. Inak povedané, prípady znásilnenia spadajú v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva pod článok 3 Dohovoru, o ochrane ľudských práv a slobôd, teda absolútny zákaz mučenia, krutého, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania a tiež pod článok 8 dohovoru, rešpektovanie súkromného života. Európsky súd ľudských práv vo veľmi dôležitom rozhodnutí M. C. proti Bulharsku v roku 2003 stanovil, že absencia násilia neznamená súhlas. Európsky súd ľudských práv bez toho, aby sa vyjadril k vine údajných páchateľov, rozhodol, že, citujem: „Akýkoľvek rigidný prístup k stíhaniu sexuálnych trestných činov, ako napríklad vyžadovanie dôkazu fyzického odporu za každých okolností, predstavuje riziko ponechania určitých typov znásilnenia nepotrestaných. A tým ohrozenia, tým je ohrozená účinná ochrana sexuálnej autonómie jednotlivca." V ďalšom rozhodnutí E. B. proti Rumunsku z roku 2019 zas európsky súd ľudských práv skonštatoval, že štát porušil články 3 a 8 dohovoru, nakoľko sa orgány pri vyšetrovaní znásilnenia zamerali len na skutočnosť, že preživšia obeť nekládla odpor. V najnovšom rozhodnutí J. L. proti Taliansku z roku 2021 zas súd v Štrasburgu skonštatoval, že trestné stíhanie a tresty zohrávajú kľúčovú úlohu v inštitucionálnej reakcii na rodovo podmienené násilie a pri riešení rodovej nerovnosti. Dospel tiež k záveru, že, opäť citujem: „Je preto nevyhnutné, aby sa súdne orgány vyhýbali reprodukcii sexistických stereotypov v súdnych rozhodnutiach, minimalizovali násilie voči rodu a vystavovali ženy sekundárnej viktimizácii navodzovaním viny a používaním moralizujúceho jazyka, čo odrádza dôveru obetí v spravodlivosť." Súčasná definícia vyplývajúca z textu nášho Trestného zákona však tieto európske štandardy, na ktoré sa taktiež predkladatelia spomínanej novely Trestného zákona odvolávali, nereflektuje tieto hodnoty, a preto je dôležité autonómiu a schopnosť slobodného rozhodovania sa pretaviť do kritéria súhlasu. A to je to, čo robí aj návrh pani poslankyne Kolíkovej. Štvrtým dôvodom je, že jednoducho potrebujeme podmienenie sexuálnej aktivity dobrovoľnosťou, resp. súhlasom. Ako už bolo povedané, sexuálne, sexuálnu aktivitu proti vôli alebo znásilnenie rozhodne nemožno definovať prítomnosťou násilia alebo vyhrážok, tak ako to robí náš súčasný Trestný zákon. Naopak, určujúca musí byť absencia súhlasu, a teda prejavenia slobodnej vôle podieľať sa na danej sexuálnej aktivite. Pri súčasnej úprave sa váha zodpovednosti a vina, či minimálne spoluvina kladie na plecia preživších osôb, zatiaľ čo osoby páchajúce násilie sú ospravedlňované a často dokonca vyviňované, pokiaľ nepoužili násilie. Toto platí najmä, ak sa preživšia osoba nebránila, ak nebola v stave brániť sa alebo akokoľvek inak vyjadriť svoj nesúhlas, napríklad ak bola pod vplyvom alkoholu alebo iných látok, alebo ak súhlasila s tým, že s páchateľom pôjde do nejakej miestnosti, do bytu alebo domov. Táto právna úprava teda nie je v súlade s poznatkami o správaní preživších, ktoré čelia napadnutiu alebo nátlaku k sexuálnej aktivite. Je však na mieste, aby sa pozornosť zamerala práve na osoby, ktoré násilie páchajú, a nie na preživšie osoby. Aj preto máme za to, že predkladateľka a predkladatelia v navrhovanej úprave zohľadňujú práve súčasné poznatky o možných reakciách osôb pri sexuálnom násilí a znásilnení a smerujú tak k zvýšeniu ochrany pred týmito závažnými činmi. Rozdiel medzi dobrovoľnou a nedobrovoľnou sexuálnou aktivitou je jednoduchší, ako sa na prvý pohľad zdá. Ak so sexuálnou aktivitou súhlasia všetky zúčastnené osoby, jedná sa o dobrovoľnú aktivitu so súhlasom. Súhlas však nesmie byť tacitný, mlčať alebo nevysloviť "nie", neznamená to isté, ako udeliť súhlas. A mnohí, aj tento víkend, sa pýtajú, ako to konkrétne má vyzerať, to prejavenie súhlasu. Nuž veľmi jednoducho. V zdravom a rešpektujúcom vzťahu sa dve osoby, ktoré sa podieľajú na akejkoľvek intímnej aktivite, jednoducho rozprávajú, komunikujú a v tom prípade obe osoby vedia, či s danou aktivitou alebo s danými aktivitami súhlasia. Nie je na tom nič zložité, stačí komunikovať. Súhlas podieľať sa na sexuálnom styku alebo inej aktivite by mal byť prejavený dobrovoľne, jasne, informovane a bez nátlaku. Zároveň by mal byť počas celej tej aktivity odvolateľný. To znamená, že ak osoba súhlasí s nejakou sexuálnou aktivitou, pokiaľ sa prechádza na iný typ sexuálnej aktivity, malo by sa o tom opäť komunikovať. Pretože to, že dá súhlas so začatím niečoho, neznamená, že aj naďalej súhlasí. Navrhovaná zmena definície bude mať aj za dôsledok alebo za dopad zvýšenie počtu nahlasovaných prípadov znásilnenia. Znásilnenia osôb, ktoré nedali dobrovoľný súhlas na sexuálnu aktivitu alebo sa z rôznych dôvodov nebránili, alebo mlčali. Piatym a posledným argumentom je, že táto želaná zmena postoja k znásilneniu tiež bude mať, bude mať dopad na zmenu postoja spoločnosti ku sexuálnemu a sexualizovanému násiliu. Podľa online prieskumu, ktorý pre Amnesty International Slovensko vypracovala agentúra Focus, až 93 % ľudí na Slovensku považuje sex bez súhlasu za znásilnenie. Napriek tomu v našej spoločnosti pretrvávajú stereotypy, ktoré sex bez súhlasu ospravedlňujú alebo minimalizujú. Nová právna úprava takéhoto typu by predstavovala odstránenie spoločenskej stigmy, ktorá prenáša ťarchu viny na preživšie a obete a, naopak, ako som už spomínala, vyviňuje či ospravedlňuje osoby, ktoré tento typ násilia páchajú. Zmenou definície znásilnenia a vytvorením nového trestného prečinu sexuálneho obťažovania, ku ktorému by sme sa možno mohli dostať v druhom čítaní už tým spomínaným uvoľnením § 200, nanešťastie nezabránime tomu, aby k tomuto násiliu dochádzalo, ale predstavuje to prvý a nutný krok k odstraňovaniu sexuálneho a rodovo podmieneného násilia z našej spoločnosti. Takáto úprava by spoločnosti vyslala jasný signál, že žiadne násilie a porušovanie ľudských práv nie je tolerované a tolerovateľné. Práve naopak, sloboda, dôstojnosť, osobná integrita a rešpekt by mali byť hodnotami, ktoré si v tejto spoločnosti vážime. Aj preto, ako som povedala na začiatku, Progresívne Slovensko tento návrh podporí. A dúfam, že sa k tomu pridá aj koalícia, aj s ohľadom k tomu, aké debaty sme tu mali minulý týždeň. Ďakujem pekne.