Dušan Jarjabek — faktická poznámka, 4. schôdza

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Pani poslankyňa, bývalá ministerka, ja sa vás len skutočne chcem spýtať len dve veci. Tú prvú bez toho, aby som chcel nejako dojiť nejaké pocity, city, to vôbec nemám na mysli, ale skutočne sa vás chcem normálne takto, sa pozerajúc vám do očí, spýtať, neberiete žiadne vaše vyjadrenia, hovorím o vyjadreniach, späť, ktoré vyznievali v tej dobe nesmierne cynicky, aspoň pre nás, čo sme to tu počúvali? Nepovedali by ste ich dnes, poznajúc isté okolnosti, inak, ako ste ich povedali vtedy ako ministerka, ktorá tvrdo držala svoju líniu, bez ohľadu, aby uhla len o centimeter? Nemáte taký pocit, že niektoré tie vaše vyjadrenia mohli byť aj iné, ako boli vtedy v tej dobe? No a druhá vec, chcem sa spýtať. Som sa na to, bez toho, aby som vás chcel vyrušovať, pýtal na tých nešťastných kajúcnikov. Viete, títo kajúcnici predsa boli takíto istí v 50. rokoch alebo za protektorátu v Čechách napríklad a hovorilo sa im udavači. Proste, je to, je to čosi, čo je neprijateľné, udávať za odmenu a postaviť si na tom nejaké zistenie dobra. Udávať za odmenu, ktorá je tomu kajúcnikovi, čo je obyčajný udavač, jasné. Vy predsa musíte vedieť, že on udáva za odmenu. Do akej miery je to vierohodné, viery hodné pre vás, keď niekto udáva za to, že vie, že keď udá toto alebo ono, bude za to patrične odmenený? To je predsa čosi, čo, ja neviem, mne to, mne to, mne to nejako nesedí. Veď úlohou, úlohou všetkých, ktorí čosi vyšetrujú, je, aby ste donútili toho človeka sa priznať na základe úplne iných, inej objednávky, ako je to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)