Peter Stachura — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, dovoľte aj mne pár slov k rozpočtu dobrých správ, ako ho nazvala vládna koalícia. A samozrejme, budem sa venovať predovšetkým zdravotníctvu, pretože teda tá zdravotnícka časť ešte celkom neodznela. Na začiatok treba povedať, že zdravotníctvo podľa toho, ako bol nastavený rozpočet, môže sa zdať, že 11,1 miliardy je historicky najvyšší počet financií, ktoré dávame do zdravotníctva, je úspechom a môže sa nazývať prioritou tejto vlády, ale keď sa pozrieme detailnejšie a bližšie na to, ako sa budú tieto peniaze, tieto financie míňať, tak už to taký rozpočet dobrých správ vôbec nie je. Čo hlavne vyčítam v oblasti zdravotníctva tomuto rozpočtu, je, že neprináša žiadne zdroje na zmeny politík. Môžeme si povedať samozrejme, že sme rok pred voľbami a asi sa neočakáva nejaká zásadná zmena v zdravotníctve, ale toto je naozaj katastrofálna prehra. Ak si povieme, že teda už budeme len čakať na budúce voľby a nebudeme robiť nič odvážne, budeme tuná len kúriť a páliť, tak zdravotníctvo ako oblasť, ktorá je veľmi, veľmi v zlom stave z môjho pohľadu, vidia to ľudia, pociťujú to ľudia, tak takáto ambícia nerobiť žiadne zmeny je veľmi zlá. A vlastne tento rozpočet ju potvrdzuje. Takisto je zlou správou, že v rozpočte pre zdravotníctvo sa nenachádza, a to je historicky doteraz, vo všetkých rozpočtoch, ktoré som mal možnosť sledovať, nenachádza nič o šetrení. Vždy tu boli zdroje vyčlenené na tzv. zmeny politík. Tie sú v súčasnom návrhu nula a rovnako vždy bola položka oblasť šetrenia, kde sa určité zdroje v zdravotníctve ušetria, aby sa mohli použiť na možno nové reformy. Opäť na šetrenie sa nemyslí. Tento rozpočet prakticky hovorí: šetrenie nebude. Teda, keby sme chceli zhrnúť, tak je to rozpočet sociálneho zmieru, rozpočet dovládnutia, rozpočet zotrvačnosti. No a bohužiaľ musím povedať, že toto je veľmi zlý príklad pre Slovensko, pre slovenských pacientov, pretože keď sa pozriete na slovenský zdravotnícky segment, tak skutočne niekedy sa ťažko hľadajú slová. Pravidelne sa stretávam s ľuďmi, ktorí platia sústavne poplatky, tieto poplatky v ambulantnom sektore sa zvyšujú. Nikto s týmito poplatkami doteraz na Ministerstve zdravotníctva z vládnej koalície nič neurobil, tak sa kýve plecom, mykne sa plecom, že „no tak je to proste tak“. Nikto sa nezamýšľa nad tým, ako zoptimalizovať financovanie ambulantného sektora, dofinancovať tú časť, ktorá je zjavne podfinancovaná, nastaviť finančné modely spravodlivejšie a lepšie. Jednoducho mykáme plecom, hovoríme si: „No tak pacienti si už teda na tie poplatky zvykli, no tak čo už, je to tak.“ Proste ja to odmietam, aby sme po troch rokoch vlastne takýmto spôsobom pristupovali k pacientom a k tomu, čo potrebujú. Poplatky zjavne aj pri tomto rozpočte budú a budú možno vyššie, ako boli doteraz. Zadĺžené sú nemocnice. V rozpočte sa o zadlžovaní nič nehovorí. Opäť žiadne reformné riešenia, žiadne zmeny. Hovorí sa, to sa tak len šepce, že teda bude ďalšie oddlženie nemocníc, pretože ten dlh nemocníc sa vyšplhal už na 1,6 miliardy. Je to závratné číslo a narastá každým rokom, narastá. Napriek tomu sa žiadne opatrenia nedejú tak, aby sme tieto zadlžujúce sa nemocnice nejakým spôsobom nastavili optimálnejšie. Zhoršujúca sa dostupnosť zdravotnej starostlivosti hlavne v ambulanciách, ale aj v nemocniciach znamená, že pacienti, ktorí sú ochotní si zaplatiť alebo ktorí majú známosti, sa na termíny alebo na starostlivosť dostanú a tí, ktorí nemajú známosti, tí, ktorí nemajú zdroje, tak musia buď čakať, alebo sa na termín nedostanú, alebo sa musia spoľahnúť na zhoršujúcu sa kvalitu, ktorá takisto v niektorých oblastiach vôbec nie je dobrá. No a teda tá kvalita, to už sme ako keby aj zabudli. Už ani o kvalite nehovoríme a stále sa rozprávame o dostupnosti, že nám ubúda počet lekárov, ubúda počet, alebo teda predlžujú sa čakacie lehoty a už o kvalite ani veľmi nehovoríme a to je takisto veľmi zlé. Čo sa týka tohto rozpočtu, tak rozpočet ako keby len opakuje zistenia, ktoré už poznáme dlhodobo. Jedno zo zistení je veľmi zaujímavé, neviem, či ste si ho všimli, ale dojčenská úmrtnosť. Dojčenská úmrtnosť na Slovensku je 5,9 dojčaťa na 100 000 obyvateľov. To je obrovské číslo, pretože naši najbližší susedia, ktorí majú porovnateľné zdroje v zdravotníctve, dosahujú polovičné hodnoty. Samozrejme, môžeme povedať, že je to predovšetkým rómske etnikum, ktoré žije vo veľmi zlých socioekonomických podmienkach a to spôsobuje tú dojčenskú úmrtnosť, ale paradoxne prvý rok nám táto dojčenská úmrtnosť narástla. Nie že klesla, to sú naše ciele, aby klesla dojčenská úmrtnosť. Dojčenská úmrtnosť nám narástla z 5,1 na 5,9. Čiže ja sa len pýtam, že tie zdroje, ktoré idú do tohto zdravotníctva, vidíme, že každým rokom rastú. Kde sa používajú? Či máme jasné ciele, kde ich chceme použiť a ako chceme napríklad zlepšovať situáciu v zdravotníctve alebo v populácii. Jednou z nich je aj dojčenská úmrtnosť. Odvrátiteľné úmrtia, to znamená to, čo vieme odvrátiť zdravotnou starostlivosťou. Napriek tomu, že máme viac inovatívnych liekov, napriek tomu, že máme tuná robotickú chirurgiu, napriek tomu, že investujeme veľké zdroje do zdravotníctva, tak sa nám nedarí nejakým zásadným spôsobom zlepšiť odvrátiteľné úmrtia spôsobené zdravotnou starostlivosťou. Ten pokles je minimálny, viac-menej na úrovni štatistickej chyby. Čiže náklady, zdroje do zdravotníctva rastú, ale to, čo by mal pacient, mali ľudia, občania Slovenskej republiky dostávať, akosi neprichádza. Odvrátiteľné úmrtia prevenciou nám o čosi klesli, o 26 odvrátiteľných úmrtí na 100 000 obyvateľov menej a tu by som ale tiež možno polemizoval, ako sú zbierané dáta. Toto sú závažné veci, že jednoducho my máme zdroje, ale distribúcia týchto zdrojov v rámci zdravotného systému je žiaľ zlá. Nemáme dobre nastavený systém a potom z toho, žiaľ, neprofitujú ľudia, neprofituje spoločnosť, ale možno ten systém ako taký. A pritom nemáme dostatok času, pretože ak sa pozrieme na demografické zmeny, ktoré na Slovensko, ale aj na iné krajiny prichádzajú, tak sa na nás valí jedna obrovská katastrofa. Ja som to už spomínal tu pri Vízii 2040, že kým v súčasnosti Slovensko má ešte nejakú výhodu, pretože máme menej starších ľudí oproti napríklad Nemecku a iným krajinám západnej Európy, tak o chvíľu túto výhodu stratíme. V súčasnosti na 100 ekonomicky aktívnych osôb pripadá 30 seniorov. Sú predpoklady, a to sú čísla zo Štatistického úradu, že v roku 2050, čiže o 25 rokov, to bude 60 seniorov na 100 ekonomicky aktívnych osôb. A keď prirátame ešte teda aj deti, tak budeme mať 85 ekonomicky neaktívnych osôb na 100 ekonomicky aktívnych osôb a toto je už zásadná, zásadná zmena akéhokoľvek sociálneho alebo zdravotného systému. Ja sa pýtam, že ako, akým spôsobom na túto katastrofu, ktorá sa blíži a neodvratne príde, ak sa niečo zásadné nestane, reaguje rozpočet Slovenskej republiky v kategórii zdravotníctvo alebo sociálna oblasť. Čo chcem pripomenúť, Slovensko je majstrom v reformách peniazmi. Si myslíme, že teda, ak ťažko nefunkčný systém zasanujeme zdrojmi, tak vlastne toto sú najlepšie reformy. My reformujeme peniazmi. Kto najviac kričí alebo kto najviac si dovolí, tak ten dostane, aby sme mali ticho, aby bol pokoj a v podstate toto sú pre nás reformy. No ale takto to, bohužiaľ, ďalej fungovať nemôže. A treba si uvedomiť, že tie zdroje do zdravotníctva my dávame v rámci našich ekonomických možností relatívne dosť. Už teraz nám rastú výdavky na zdravotníctvo o 2 % viac, ako nám rastie hrubý domáci produkt. To znamená, že ideme nad rámec výkonnosti ekonomiky, dávame viac zdrojov do zdravotníctva a to by bolo v poriadku, ak by sme tieto zdroje správne nasmerovali. Ale tieto zdroje my, žiaľ, nesmerujeme úplne správne a určite nesmerujeme tak, aby pomáhali predovšetkým ľuďom, aby pomáhali solidarite systému. Ekonomiky, dávame viac zdrojov do zdravotníctva a to by bolo v poriadku, ak by sme tieto zdroje správne nasmerovali. Ale tieto zdroje my, žiaľ, nesmerujeme úplne správne a určite nesmerujeme tak, aby pomáhali predovšetkým ľuďom, aby pomáhali solidarite systému. Do verejného zdravotného poistenia pôjde 9,4 miliardy € opäť historicky najviac. Ešte sme toľko zdrojov vo verejnom zdravotnom poistení nemali, ako máme v súčasnosti a je to nárast o 540 miliónov €. Tento nárast je spôsobený predovšetkým ekonomicky aktívnymi osobami. To si tiež treba uvedomiť, že nárastom odvodov zásadným spôsobom dávame záťaž na výdavky pre zdravotníctvo na pracujúcich ľudí. Čiže, kým niekedy to bolo vyše 70 %, tuším 72, tak teraz je to už takmer 78 %. Nákladov zdravotníctva pokrývajú ekonomicky aktívni ľudia. A ten zbytok dopláca štát za poistencov štátu. Čiže, opäť, je to aj otázka toho nastavenia, ako je nastavený celý štátny rozpočet. Tých 540 miliónov €, ktoré sa vyberie viac na zdravotnom poistení, ale akurát pokrýva náklady na mzdy. Tie nám porastú o 357 miliónov. To nie sú len mzdy v nemocniciach. Je tam určitá rezerva aj na ambulantný sektor, ale opäť my financie, ktoré dostávame do rozpočtu zdravotníctva, nemíňame na nejaké reformy, na efektivitu, na komunitnú starostlivosť, zlepšovanie primárnej starostlivosti, na nejaké ciele, ktoré by nám pomohli túto demografickú krízu, ktorá sa na nás valí, nejakým spôsobom riešiť, ale míňame ich prakticky na valorizáciu platov. Valorizáciu platov a takýmto spôsobom si kupujeme sociálny zmier. Ale toto dlhodobo je neudržateľný proces. Ešte raz pripomínam, že takýmto spôsobom nedokážeme dlhodobo fungovať. Nemôžu platy v zdravotníctve rásť o vyše 6 %, pretože na to ekonomicky nemáme. Akýkoľvek model, a teraz sa nemusíme baviť len o zdravotníkoch, ale aj o politikoch, o sudcoch a všetkých, nerozumiem tomu, ako sme mohli dovoliť to naviazať na priemernú mzdu v hospodárstve. Je to ekonomická katastrofa, pretože takýmto spôsobom sa, samozrejme, pravidelne valorizujú platy, ale nič za to nežiadame. Nežiadame za to zvýšenie efektivity, zlepšenie nejakých činností. Jednoducho je to automat, ktorý sa pravidelne opakuje. Samozrejme, pre odborárov je to výhoda, ale pre ľudí, pre bežných ľudí toto neprináša zásadný benefit. A kým na začiatku sme, samozrejme, potrebovali aj takéto nastavenie, pretože tie mzdy v zdravotníctve boli naozaj veľmi nízke, tak v súčasnosti sú tieto mzdy určitým spôsobom nasaturované a ak chceme takto pokračovať ďalej, tak sa rútime do naozaj veľkej ekonomickej katastrofy. A to nechcem povedať, že potrebujeme v budúcnosti riešiť len platy. Potrebujeme riešiť nesmierne veľa ďalších problémov v nemocniciach, napríklad materiálno-technické zabezpečenie. Ak sa pozrieme, že u nás niektoré výkony stoja násobne viac ako v Českej republike, že si nakupujeme stenty, ktoré sú výrazne drahšie ako v Českej republike, že implantujeme napríklad endoprotézy kolena, ktoré sú drahšie ako v Českej republike. Toto sú zdroje, ktoré sa musia nejakým spôsobom vrátiť do systému, aby sme mali na tie inovatívne riešenia, na primárnu starostlivosť a tak ďalej. Ale nikto to nerieši. To sa jednoducho tak berie, že je to proste tak. Rozpočet by mal na tieto veci nejakým spôsobom reagovať a, bohužiaľ, bohužiaľ, nereaguje. Čo sa týka ďalších vecí, pán Mierna sa chváli, že rozostavali Slovensko a veľa zdrojov ide na nemocnice, tak samozrejme, na jednej strane už predchádzajúca vláda vyčlenila miliardu eur cez plán obnovy na rekonštrukcie nemocníc a je to veľmi dôležité, pretože ten investičný deficit v našich nemocniciach je 5 miliárd, odhadovaných zhruba na 5 miliárd eur. To sú obrovské, opäť deficitné čísla. Opäť sa to prevaľovalo ako balvan. Našťastie sa našli v pláne obnovy určité zdroje, cez ktoré sme mohli začať s rekonštrukciou alebo s výstavbou nových nemocníc. Na druhej strane treba byť opatrný, treba naozaj premýšľať, či dáva zmysel postaviť nemocnicu 660-lôžkovú v Martine, kde budú jednolôžkové izby. Naozaj jednolôžkové izby. Každá jedna izba v novej martinskej nemocnici bude jednolôžková. To znamená, že každá izba potrebuje sociálne zariadenie, čiže, keď si len zoberiete takúto banálnu vec, že vo svete, a to som naozaj prešiel viacero krajín, sú nemocnice aj nové, ktoré sa stavajú, štandardom je dvojlôžková izba, kde máte pre dvoch pacientov štandardné sociálne zariadenie. U nás máme v Martine plánované jednolôžkové izby. Čiže raz toľko sociálnych zariadení alebo teda toaliet a tak ďalej potrebujeme na vybavenie takejto nemocnice. A to sme len pri toaletách, ale môžeme hovoriť o ďalších veciach. A potom sa pýtam, že dobre, bude tu možno martinská nemocnica a vedľa nej 15 km bude žilinská, kde nám bude padať omietka zo stropu, kde nám budú vlastne mokvať steny a tak ďalej. Proste to rovnomerné, to spravodlivé rozdelenie zdrojov musí byť nejakým spôsobom zachované. Čiže, ak sa chválime, že dávame zdroje do Martina, je to ušľachtilé, je to fajn. My to podporujeme, samozrejme, martinskú nemocnicu treba dostavať. Len treba byť racionálny. Čo skutočne v tej nemocnici je potrebné, nevyhnutné a čo už je vysoký nadštandard, tak kde jednoducho tie zdroje možno môžeme nasmerovať do tých nemocníc, ktoré to šťastie nemali, že dostali peniaze z plánu obnovy. Čo sa týka ďalších zdrojov, tak rozpočet počíta s tým, že pán minister Kaliňák dostáva bianko šek 562 miliónov €. My sme sa na výbore pýtali, kam tieto peniaze majú ísť, lebo v rozpočte je napísané, že tieto zdroje idú za univerzitnou, teda nemocnicou v Ružomberku. Vieme, samozrejme, že sú to peniaze, ktoré budú použité na prešovskú nemocnicu, na Vajnory, možno časť aj na ružomberskú nemocnicu, ale v akom pomere, to nám nikto nevedel povedať. Také úsmevky tuná z Ministerstva financií, bol tam štátny tajomník, ale nevedel nám vôbec odpovedať na zásadnú vec, ako prišli ku číslu 562. Toto sú veľmi zásadné veci a neviem, ešte sme sa ani nezačali rozprávať o Vajnoroch, pretože Vajnory ako koncová hlavná nemocnica hlavného mesta Slovenskej republiky, o nej je akosi ticho. Vieme len, že sa urobila jama, niečo sa tam preinvestovalo, ale ako? Presne. Vieme, že, samozrejme, je pripravené obstarávanie na 922 miliónov €, ale vlastne o týchto megaprojektoch v rámci Ministerstva obrany je ticho. Je ticho, prebiehajú, tak ako sme viackrát hovorili, netransparentne. Nevieme, či to sú naozaj efektívne minuté zdroje, či naozaj nehovoríme o bianko šeku pre pána ministra Kaliňáka, ktorý skutočne nielen vo svojom sektore, v sektore obrany, rozhadzuje, ale rovnako takto sa správa aj v sektore zdravotníctva. Je absurdné, inak treba naozaj povedať, že nám postupne prechádza jedna nemocnica štátna za druhou do sektora Ministerstva obrany. To tiež je svetový unikát, že aj koncová hlavná nemocnica v Bratislave bude pod správou alebo spolusprávou Ministerstva obrany. Sme opäť unikátna, jedinečná krajina. Pýtam sa, kde sú nejaké reformy nemocníc? Máme 91 akútnych nemocníc, 91 akútnych nemocníc. Opäť neudržateľné číslo v budúcnosti. Vieme to všetci, ale tá politická odvaha tu jednoducho chýba. A predtým, ako začneme nejakým spôsobom pretransformovávať nemocnice, ktoré sú tu dlhodobo a stabilizované, tak mali by sme sa hlavne zamerať na pseudo nemocnice typu jednodňovky, ktoré sa tvária, že sú nemocnicami, ale dostávajú zdroje z verejného zdravotného poistenia, z toho koláča, ktorý je vyčlenený pre všetky nemocnice. Takže opäť rozpočet v tejto oblasti, čo sa týka šetrenia, spravodlivého, transparentného alokovania zdrojov pre jednotlivé nemocnice, je taký, bohužiaľ, aký je. Financujeme výstavbu nových nemocníc, čo je fajn, aj keď tuná apelujeme na transparentnosť a efektívnosť. Na druhej strane všetky ostatné nemocnice na budúci rok majú dostať len omrvinky, to znamená, ani na nejaké základné banálne opravy v podstate nebude priestor. No. Opäť, čo sa týka ambulantného sektora, to, čo som začal spomínať, tie poplatky. Poplatky sú jedna z tém, prečo ten systém v ambulancii nefunguje správne. Treba nastaviť lepšie financovanie ambulantného sektora. Tak ako je to nastavené teraz, je to nespravodlivé, nefér a spôsobuje to práve to, že niektorí poskytovatelia vyberajú poplatky, ktoré sa nám úplne vymkli spod kontroly. Ako som spomínal, nikto to nerieši. A v rozpočte nenachádzame žiadne ani zdroje vôbec na to, aby sme, povedzme, dofinancovali časť sektora, ktorá je podfinancovaná, alebo aby sme ten ambulantný sektor nejakým spôsobom zachránili. Nikto sa tuná nechce hrať na nejakého reformátora, lebo je to zložité hádať sa so zástupcami odborových organizácií, so zástupcami asociácií súkromných lekárov, súkromných nemocníc a tak ďalej a požadovať za financie, ktoré sa do systému dávajú, aj určitú kvalitu, určitú efektivitu, znižovanie nezmyslov. Ja tu stále sa snažím opakovať, že proste nemôžeme sa tváriť, že predoperačné vyšetrenia robí aj všeobecný lekár a aj internista úplne zdravého človeka na úplne malú banálnu operáciu. To vôbec nie je vo svete bežné. Rovnako je absurdné, keď chirurg povie po operácii pacientovi, že potrebuje rehabilitovať, povie mu presne, čo by mal robiť a predtým, ako dostane pacient danú rehabilitáciu, musí ísť ešte k rehabilitačnému lekárovi, aby on mu povedal, že áno, máte pravdu, treba rehabilitovať a treba rehabilitovať takto. A keď skončia rehabilitácie, tak ide znovu k tomu lekárovi. Keď sa tuná posúvajú pacienti od jedného k druhému, keď chodia pacienti na urologické vyšetrenia každé tri mesiace bez toho, aby sa zmenila liečba, bez toho, aby sa zmenila terapia. Keď my tuná si spájame prevenciu napríklad 20-ročných ľudí, keď chce niekto dostať peniaze ako benefit od zdravotnej poisťovne na zuby, tak ho ťaháme po preventívkach, ktoré mu nič nepomôžu. Nesledujeme ani výsledky danej preventívnej prehliadky. Či to urobil lekár poriadne alebo len takto sa na neho „bajačkom“ pozrel. Proste to sú zdroje, kde by sme mohli, samozrejme, výrazným spôsobom efektívnejšie pracovať. Tu je potrebné, aby sme sa začali pripravovať na to, čo sa na nás valí, na tú demografickú krízu, ale sme na tieto veci úplne rezignovali. Komunitná starostlivosť. Viete, pripravili sme si tú víziu 2040. Ani zmienka o komunitnej starostlivosti. Ani jedna vetička o tom, že v budúcnosti darmo, že tu budeme mať moderné kolosy, že tu bude veľká prešovská nemocnica s 1200 lôžkami. Ale jednoducho, po prvé, kto tam bude pracovať. Po druhé, budúcnosť medicíny sa presúva do primárnej starostlivosti, do komunitnej starostlivosti, do holistickej starostlivosti o pacienta. To nie je, že ho zoperujem najmodernejšou technikou, budú ho operovať roboty a potom po dvoch dňoch ho pustím domov a už sa nestarám. A my vôbec túto sieť nemáme. Nemáme sieť primárnej starostlivosti dobre dobudovanú, nemáme sieť následnej, dlhodobej, paliatívnej starostlivosti dobudovanú, komunitu. Nebudujeme zdravú komunitu. Tam ani nesmerujú zdroje. Zdroje smerujeme teraz do nemocníc, do betónu, do nových nemocníc. Áno, potrebujeme aj to, len to potrebujeme aj racionálne povedať, či potrebujeme 91 akútnych nemocníc. Solidarita, dámy a páni, Slovensko už nie, že sa blíži k americkému systému. Ja som presvedčený o tom po všetkých týchto informáciách, ktoré dostávam od občanov Slovenskej republiky, že my tam už sme. My tam už sme. My bez toho, aby dnes niekto za nejakú činnosť nezaplatil poplatok alebo niekoho nepoznal, tak nedostane kvalitnú službu. A toto je vlastne ten americký systém oko za oko, zub za zub. Buď „pay or pray“. Plať alebo sa modli. A toto je opäť niečo, čo nemôžeme akceptovať, že tá solidarita v systéme sa vytráca. Ale opäť aj v rámci rozpočtu nevidím tu nejaké zmeny, ktoré by smerovali k tomu, že chceme solidaritu posilniť. Naopak, chceme posilniť systém, ktorý tu momentálne je. Naviazanie dane z tabaku napríklad alebo hazardu na zdravotníctvo. Toto by mohla byť jedna z vecí, ktorá by mohla nejakým spôsobom pomôcť. V súčasnosti je to tak, že je to súčasť rozpočtu a niekde sa to rozplynie v tých všetkých kapitolách, ale moderné systémy počítajú napríklad s takouto časťou, časťou dane za hazard, časťou dane za tabak na prevenciu, ale zmysluplnú prevenciu, samozrejme, zmysluplnú prevenciu na zmysluplné programy tak, aby sme vedeli spoločnosť robiť zdravšou. Toto napríklad by bola tiež jedna z možností, ako zlepšiť rozpočet, ktorý je momentálne pripravovaný. Čo sa týka personálu, opäť, ako som spomínal, problémy riešime peniazmi, čiže, ak je nejaký problém, tak rýchlo chceme peniazmi zapchať ústa tým, ktorí najviac kričia, ale toto sa, prosím vás, nemôže volať reforma. Toto nemôže byť reforma. My sme sa vydali opäť, pán minister zdravotníctva urobil Personálu opäť, ako som spomínal, problémy riešime peniazmi. Čiže, ak je nejaký problém, tak rýchlo chceme peniazmi zapchať ústa tým, ktorí najviac kričia, ale toto sa, prosím vás, nemôže volať reforma. Toto nemôže byť reforma. My sme sa vydali opäť, pán minister zdravotníctva urobil nový pilot, 1+4 sa volá, už sa tu o tom aj trochu rozprávalo ohľadom zdravotných sestier. Chceme veľmi rýchlo vyvzdelať zdravotné sestry a chceme ich priniesť do systému. V poriadku, je to jedna z možností, ako ten nedostatok personálu zastabilizovať a ten nedostatok je hlavne v oblasti zdravotných sestier. Len na druhej strane ideme iným smerom, ako idú ostatné krajiny, ktoré prakticky sa snažia tie zdravotné sestry vyvzdelať a preniesť im kompetencie od lekárov, pretože vedia, že tých lekárov, to je najdrahšia pracovná sila, a jednoducho tie kompetencie, napríklad v Anglicku aj ultrazvuk môže robiť špecializovaná, vzdelaná zdravotná sestra. U nás je to nepredstaviteľné, aby ultrazvuk napríklad robila zdravotná sestra. Lekári sa takýchto vymožeností nechcú vzdať. No a my ideme opačnou cestou, cez tento pilot ideme urobiť zo zdravotných sestier stredoškolsky vzdelané sestry opäť a vysokoškolsky vzdelaných budeme mať záchranárov alebo fyzioterapeutov, ale v podstate hovoríme, a taký tu je taký úzus, že však tie vysokoškolské sestry v podstate nepotrebujeme, veď tak to bolo pekne v tom komunitnom. Sme, tak to dobre fungovalo, tak to bude fungovať aj teraz. No svet sa vyvíja, svet sa pohol a treba naozaj tiež byť veľmi citlivý a vnímavý, či toto je ten najsprávnejší model. Áno, ten model, ktorý je teraz, je veľmi zlý. Že sme vyvzdelali sestry, ale nepreniesli sme im kompetencie a neumožnili sme im procesy, či už pracovať v komunite ako samostatný pracovník alebo v paliatívnej starostlivosti, v primárnej starostlivosti a inde, ale nechali sme im robiť de facto to, čo robili predtým. Čiže, hej. Opäť. V rozpočte nie sú na nejaké zásadné zmeny ani k tejto oblasti žiadne. Žiadne peniaze, takže, ak z toho začnem, ak to zhrniem, celkovo to zdravotníctvo, tak na jednej strane zdrojov je zjavne dosť a rastú. Rastú rýchlejšie, ako je rast našej ekonomiky. Na druhej strane to, čo pacient za to dostáva, je nepostačujúce a zhoršuje sa daná situácia. Apelujem ešte raz na to, že solidarita sa nám vytráca zo systému. Predávame tu jednu nemocnicu za druhou. Konkrétne minule tu padol za obeť Lučenec. Veľká nemocnica, skutočne veľká nemocnica a čo to bude znamenať? Vidíme už na niektorých prípadoch, že súkromný investor postupne nejakým spôsobom zatvára neprospektívne, neperspektívne oddelenia, pretože nemá personál, to je väčšinou ten dôvod. No a necháva si tie lukratívne. Bude robiť endoprotézy kolena, bude robiť veci, ktoré sú lukratívne. No ale nejaké také veci, ktoré mu neprinášajú benefit, no tak tie povie, že na toto on personál nemá. Samozrejme, môžu tam byť nastavené nejaké mantinely, ale väčšinou sa to tak nedeje. A týmto smerom sme sa my vydali. My sme sa vydali systémom ekonomizovať alebo teda privatizovať zisky, socializovať straty a v tomto kolotoči pokračujeme stále ďalej. Tento rozpočet je len čistým, vlastne ako keby perpetuum mobile, takto to má pokračovať ďalej. A to je veľká škoda. Myslel som, že tento rozpočet bude odvážnejší, napriek tomu, že idú voľby a že aj pre zdravotníctvo, ktoré by nemalo byť riadené takto v cykloch, takto politicky, tak sa nájdu odvážni ľudia na zmeny, ktoré, bohužiaľ, v rozpočte nevidím. Ďakujem veľmi pekne.