Zuzana Matejičková — faktická poznámka, 61. schôdza

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pán doktor, musím uznať a myslím, že v skutočnosti to uznajú úplne všetci, ktorí aspoň trošku rozumejú zdravotníctvu a sledujú toto zasadanie a rokovanie o tomto bode programu, že teraz vystúpila kapacita slovenského zdravotníctva a samozrejme aj, čo je veľmi podstatné povedať, tak, že sa tu nekritizovalo a keď sa aj kritizuje, tak to má aj nejakú vecnú stránku a nie je to len preto, aby sme niekoho kritizovali. Čiže toto by si mohli zobrať naši kolegovia za taký príklad, ako má vyzerať jedno odborné vystúpenie, lenže nemá kto, pretože často tu vidíme rôzne odborníčky a bojovníčky za pacientov, za detských pacientov, za takých, za onakých, ale nesedí tu ani pani Marcinková, ani pani Jurík, ani pani Plaváková. V podstate z opozície tu sedí jedna jediná poslankyňa, ďalší traja kolegovia poslanci, štyria, prepáčte, pán predsedajúci. Takže, aby boli jasné počty, ako im v piatok záleží na pacientoch, na liekovej politike, na tom, ako sa ideme posúvať ďalej, pretože prirodzene dlho viesť diskusie, ktoré niekam aj majú prísť, to pravdepodobne nedokážu a takisto nedokážu asi ani viesť celosektorové rokovania, pretože to neboli iba rokovania, ktoré boli vždy v priateľskej atmosfére. Predsa len tam sa stretávali odborníci z liekovej politiky, v podstate tí, ktorí sa venujú farmapriemyslu, samozrejme pacientské organizácie. Každý do tohto zákona chcel presadiť to svoje, veď aj my sme na začiatku prišli s novelou zákona s § 88 o výnimkových liekoch, ale s pánom ministrom sme došli k tomu, že uznávame, že je potreba urobiť veľkú novelu a sme radi, že si osvojili časť našich návrhov, za čo veľmi pekne ďakujeme a my sme následne náš návrh stiahli, pretože je pre nás priorita, aby sa ľudia a najmä deti dostávali k liekom. Ďakujem pekne.