Jozef Pročko — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

O, tak milé kolegyne, milí kolegovia. Táto téma je naozaj témou, ktorá nemá byť politicky akokoľvek zneužívaná. Od roku 1995 pracujem v treťom sektore. Tu sedí jeden, tam sedí druhý, s ktorými som dlhé roky spolupracoval. Naozaj sme chodili spolu na akcie. A kde boli naozaj akcie aj pre deti? Určite je táto téma témou, ktorá mala byť tu nastolená skôr. Ale, milé kolegyne a milí kolegovia, tak ako povedal pán minister, že bude vystupovať vecne, vecne tu vystupovala aj kolegyňa Mesterová. A povedať vám, a povedať vám úprimne, že jedno rozprávate a druhé činíte, je správne. Lebo naozaj, keď tento zákon chceme aplikovať a chceme naozaj, aby tam boli čo najlepšie veci použité. Tak prosím vás, naozaj. Vy sa chcete fakt spájať s Republikou? Čo ste rozprávali? Pán Kéry, vy ste povedali, že v 2006 ste sa spojili s HZDS. Viete, čo mne povedal Fico v roku 1997 na Slávikoch na ulici? Prišli s Vtáčnikom a my sme mali úzus, že politikov nebudeme dávať spievať. Ale prišiel Fico, chcel spievať a povedal, že on bude rád spievať. Viete, že on chce pre Slovensko to najlepšie. Je mladý sociálny politik a nemá priestor v televíziách a toto je možnosť, ako sa prezentovať zábavnou formou. Zaspievali. Spieval tak fašisticky, že som povedal jasne. Fico tam vtedy rozprával o tom, pán Kéry, že nikdy v živote nepôjde s Mečiarom. On vie, aké zlo je Mečiar. On vie, čo Mečiar urobil a nikdy v živote nepôjde. Je to na zázname, ktorý má produkčná spoločnosť, ktorá ten program vyrábala. A o pár rokov, pán Kéry, presne ako ste povedali, sa Fico spojil s tým zlým. Ja si pamätám, ako Fico rozprával v relácii o tom, že pán Mečiar, budem rád, keď vám preveríme majetky. Aké majetky Robert Fico preveril Mečiarovi? Takže to len na margo toho, s kým ste sa spájali a naozaj na margo toho, s kým sa chcete spájať. Ja som tu zažil Mazureka, ja som tu zažil Uhríka, moji kolegovia to zažili. Peťo Polák zažili, ako sa správali k Rómom, čo rozprávali o Rómoch. A vy s týmito ľuďmi ste teraz na billboardoch. Pán Šimko, ktorý rozprával, že mu to nevadí. Jasné, že mu to nevadí. To sú voliči Republiky, ktorí sú dosť radikálni. Veľká časť prešla od vás, hlasy od vás prešli do Republiky a teraz ich Šimko potrebuje. Tak jednoducho povedal, že mu nevadia. Ale nehovorte mi niektorí, ktorých vás poznám osobne, primáty deti, že vám nevadí, že Mazurek je s vami? Mazurek, ktorý on tvrdí, že nehádzal kamene. To, čo robil na tej hlavnej stanici, bolo strašné. Strašné. A táto téma je pre mňa veľmi, veľmi silná, pretože naozaj od roku 95 pôsobím v treťom sektore. Pôsobil som v nadácii Markíza, mám od roku 2002 vlastnú nadáciu. Pôsobil som s nadáciami, ktoré naozaj Úsmev ako dar. A predmet činnosti našej neziskovej organizácie je pomoc sociálne odkázaným aj týraným. A môžem vám povedať, že to, čo sa deje v spoločnosti, nie je len teraz. Ismeli prípad. Totižto, ja nemáme, ja mám takú istú právnu subjektivitu, ako má Čistý deň, len ja nemám od štátu nič. Takže ja nemusím ako subjekt vykazovať rôzne papiere, nemusím naozaj poskytovať. Keď nezavolajú z krízového centra, napríklad z nejakého mesta, tak ja okamžite tam idem a zoberiem tie deti preč. Mali sme tam jednu rodinu, kde nám zavolali, že majú takýto problém a nemajú kde umiestniť. A naozaj v Haliči máme tam ubytovanie, ktoré poskytujeme. A prišla rodina a náš prevádzkár vtedy išiel, som mu zavolal a doniesol rodinu – otec a tri deti. A keď som zbadal tie deti na druhý deň, tak hovorím, máte ovčie kiahne? Nie. Za každú jednu vec, čo tie deti spravili podľa otca zle, ich potrestal tým, že si zapálil cigaretu. A tú cigaretu zhasil decku na tele. Máte tu deti, hej? A takýchto sme mali 20. Takýchto ľudí, ktorým sme… Ale ja som samozrejme hneď povedal, že dobre, pomôžeme vám, ale musíte dať trestné oznámenie na toho rodiča. Viete, čo bolo smutné? Že boli matky, ktoré povedali, že nedajú trestné oznámenie na toho otca. Taký štokholmský syndróm chytili tie matky, že to bolo strašné. Toto, čo sa tu deje v tejto spoločnosti, pre mňa po mojich skúsenostiach, a nemám ich ročné, dvojročné, ale 30-ročné, vychádza z rodiny. Vychádza z rodiny. A naozaj tie deti, teraz to, čo majú v tej rodine, sú ovplyvnené ešte aj internetom, sociálnymi sieťami a ja s vami súhlasím absolútne, že treba redukovať prístup týchto detí na sociálne siete. Treba to robiť nie zajtra, okamžite, ale treba to robiť dôrazne, dôrazne s tým, že aj my máme jurisdikciu a môžeme mať zákon, ktorý to určí, ktorý určí prístup deťom. Veľmi krásne vystupoval kolega Paľa a naozaj jeho prístup je taký, taký fakt z praxe. Pán minister, ja vás chcem poprosiť, že naozaj urobiť urobiť také niečo, ako robil pán Panáčka, a ja som to robil. Ja som chodil po školách kedysi ešte ako zabávač. Chodili sme po školách a robili sme také vystúpenia pre deti, ktoré šikanovali. A robil som to takou zábavnou formou. Tie deti sa zabavili, ale vždycky, keď sme dali ten konkrétny príklad, tak tie deti počúvali. A šikana je o tom, že tie deti musia začať rozprávať, lebo tie deti sa boja, ale keď deti začnú rozprávať, tak vtedy odhalíte toho, kto šikanuje. A takéto prípady, ako sa stali v Starej Škôlke, tie sa tiež indikujú dopredu. A ja som zvedavý, ako to vyšetrí polícia, lebo už tu hovoril, myslím, že aj pani Gažovičová to hovorila, alebo niekto to hovoril, že polícia má indície, že tam bolo pochybenie. Nie polícia, že je tam pochybenie, indícia, že polícia pochybila a to som veľmi zvedavý, lebo veľakrát tá polícia, žiaľbohu, na Slovensku matka nahlási, že ju otec mláti, že mláti deti. Oni tam prídu a povedia, čo môžeme. Čo môžeme? No môžu. Môžu a môžu, veď len práve polícia by mala byť „pomáhať a chrániť“, ale policajti vo veľa prípadoch, viete, keď vidím spiaceho policajta pri ceste. A ja, pozor, nechcem hádzať všetkých do jedného vreca. Ako poznáte určite aj vy veľa policajtov, ktorí sú čestní, ktorí si plnia svoje povinnosti, ale keď idem a vidím policajta spiaceho pri ceste a tam vračci sa tak zašívajú dozadu a tam si pospia, chlapci, tak viete, ako. A pán Spišiak určite sa stretol s prípadom, kedy policajti nerobili tak, ako mali. A to je smutné, lebo tí policajti by mali robiť v každom prípade tak, ako by mali. No tak. A ja si tiež myslím, že v tomto prípade v Stážkove nerobili, ako mali, a už duplom nerobili v Spišskej Novej Vsi. Pardon? Starej, pardon, áno? Starej, pardon, ospravedlňujem sa. Kedy sa tento prípad tiež stal? Kedy boli dopredu tie indície? A máme o tom naozaj pri súčasnej technike, pri súčasných vymoženostiach, kedy môžeme tých ľudí identifikovať a kedy ich môžeme naozaj preskúmať. Prečo to nerobíme? Ja neverím, že tu v sále teraz sedí niekto z vás, kto by chcel, aby sa diali takéto veci. Veď tento zákon aj vy, čo tu sedíte, čo ste zostali, určite tu sedíte preto, lebo chcete, aby sa to nedialo. Ja som sa stretol s jednou, že ona tam im povedala, že preboha, už sa to deje to, čo v Amerike. Už je to aj u nás. No ale to u nás aj bolo. Toto u nás bolo. Ja som učil na základnej škole, kde prišiel žiak a kopol učiteľku, kopol ju do veľmi intímneho miesta, ju kopol, tá začala krvácať. Tak som toho žiaka chytil, do kabinetu som ho zobral, tam som ho zatvoril. Zavolali sme vtedy žandárov, sme zavolali. Prišli a povedali, že čo mu môžu. A došiel jeho otec, čo som si ja dovolil toho žiaka zatvoriť do kabinetu. A ja som si ho zobral nabok a hovorím, predstav si, že prídem k tebe domov, zase som udýchal, a kopnem tvoju ženu tam, kde ju kopol on. To, predstav si to. On by to v živote nespravil. Potom, keď to zistil, sa rozplakal. Rozplakal sa. To je taký dobrý chlapec. Potom, keď to riešilo, tak nič sa vlastne nestalo, lebo to bolo za socializmu a za socializmu nebola homosexualita, za socializmu neboli ľudia, ktorí si dobrovoľne zobrali život, za socializmu neboli vraždy, to za socializmu a všetko, tutlalo sa to. Ale bolo to. A vy, čo ste starší, viete veľmi dobre, šikana na školách. Na základnej škole, kde som chodil ja, sme mali dvoch deviatakov. Chytili nás na dvore a pchali nám trávu do úst a museli sme jesť trávu, my mladší. Keď som to povedal učiteľke, tak povedala: „No a čo, zaškodila ti tá tráva, Bože?“ Obidvaja, obidvaja, tí, čo to robili, skončili v base. Obidvaja boli v base. A jeden bol za to, že za ťažké ublíženie manželke. Čiže netvárme sa, že toto je len teraz, že to prišlo z Ameriky, že my sme boli za socializmu skvelí, jedineční. Však ako ja tu mám jedného známeho, ktorý športoval a ktorý vie, ako to bolo aj v tých športových kluboch, ako niektorí starší pristupovali k tým mladším futbalistom. Išlo z Ameriky, že my sme boli za socializmu skvelí, jedineční. Však ako ja tu mám jedného známeho, ktorý športoval a ktorý vie, ako to bolo aj v tých športových kluboch, ako niektorí starší pristupovali k tým mladším. Futbalistom. Boli normálni tí starší, ale boli takí, ktorí to robili. A ja som bol na vojne v Tachove, priatelia. Vy, čo ste boli na vojne a zažili ste mazácku vojnu, tak si budeme tváriť, že to nikdy nebolo? Že nikdy nebol teror, že nikdy nebola šikana? Veď čo tam robili aj u... My sme mali... Ja som mal šťastie, lebo ja som bol RHPZ karota hĺbkového prieskumu, boli sme prieskumáci a tam naozaj boli všetci stredoškolsky vzdelaní, ale keď som mal veliteľa stráže, tak ma volali z pluku, že tam sa zatvorili štyria chlapci s „apsíkmi“ a že im robia zle. Veď to bolo strašné. To bolo strašné. A v súčasnej dobe si predstavte rodinu, o ktorej som vám povedal, a v tej rodine toto dieťa. Kam sa, na koho sa má obrátiť? Dieťa, ktoré otec týra. Hasí mu cigarety na rukách. No tak to dieťa má mobilný telefón. Vytvorí si možno nejakého priateľa, ale to dieťa hľadá pomoc na nete a na tom nete je tak nebezpečne, že naozaj, a v súčasnej dobe to je katastrofa. Pozrite sa na ulici, keď idete, ja som minule išiel, chodím rád električkou, priznám sa, a išiel som minule električkou, tak v električke, čo sme sedeli v tom oddelení, tak dvaja sme takto sedeli a ostatní všetci boli na mobilných telefónoch. Môj krásny príklad je toho, už som to hovoril minule. Prišli k nám do zbrojnice, nám prišla rodina. Dvaja rodičia, dve deti. A oni všetci boli počas celého jedenia, odkedy si objednali... Objednali si, decko si objednávalo tak, že „a mne to je jedno“. Sedeli... Ja som sedel pri vedľajšom stole, celý čas boli na mobilnom telefóne. Došla tam babka so siedmimi vnúčatmi a decká boli na mobilnom telefóne. Ja som prišiel: „Deti, dobrý deň,“ nikto, ani slovo. „Dobrý deň,“ nikto, ani slovo. Babka zdvihla hlavu, dvakrát sa pozrela a že: „Viete, oni sú ešte malí, malí,“ najstaršia bola 16-ročná a najmladší nejakých šesť rokov. Ale všetci boli na mobilnom telefóne. Ja hovorím: „A čo máte?“ A babka: „Ja mám narodeniny a oni prišli na moje narodeniny.“ To je neskutočné. A babka povedala, že oni sú ešte malí. My sme tá príčina toho, že tie deti majú tie mobilné telefóny. Veď každý jeden rodič si vie zariadiť vo svojej rodine, keď teda je dobrý rodič, že tie deti ten telefón využívajú naozaj spôsobom, aký je vhodný pre tie deti. Veď si kontrolujete svoje deti, nie? Či dáte decku telefón. A ja som to už hovoril o jednom prípade, ktorý sme mali, naša neziskovka. Prišiel za mnou otec pred 15 rokmi, robil v „Raku“, v Nemecku robil a prišiel: „Pán Pročko, potrebujem pomoc, prosím vás pekne.“ Vtedy sme pomáhali jeho bratrancovi, že má dieťa, ktoré sa nevie vykakať, vycikať, najesť bez ničoho. Manželka mu od malička, od detstva dávala do postieľky tablet a mobil. To dieťa nevie nič iné spraviť. Z dieťaťa urobila matka závisláka. Oni sa rozviedli, žena odišla preč, nechala mu dieťa, ale naozaj dieťa podstúpilo liečbu, aj ambulantnú, bolo aj na oddelení a pomohlo, ale takýchto príkladov sú nie stovky, nie tisíce. Sú státisíce na Slovensku detí, ktoré vyjdú zo školy a ja, keď to vidím... Deti vyjdú zo školy a takto idú. Dve dievčatá idú vedľa seba a takto idú s mobilnými telefónmi. Ja som včera stretol tuná, išiel som dole na kávu a z autobusu vystupovali deti a chlapec jeden hovorí: „Jéj, pán Pročko!“ Koľko mal? 17, 18? Hovorím: „Dobrý deň.“ „Hej, pán Pročko, pozeral som vás, v sobotu som vás videl v tej relácii,“ hovorím: „Že pozerám tie vaše relácie.“ Tak sa tak zhrkli a začali si tak šuškať, že kto to je. Niektorí nevedeli, kto som. A dvaja, že: „Áno, áno, aj my to pozeráme. Stále opakujú moje relácie.“ A tak ja si hovorím, spýtam sa. Hovorím: „Chalani, môžem sa vás niečo spýtať? Čo hovoríte na ten prípad?“ Stihli dievčatá si tam niečo medzi sebou rozprávať a ten chalan hovorí: „No, preplo mu.“ Hovorím: „A čo si ty myslíš? Vo vašej triede by bol niekto, komu by preplo?“ Ten chalan sa začal rehotať, pozrel sa na druhého a hovorí: „Haló, tomuto by preplo.“ A ten, o kom to povedal? Ten zbledol. Prosím, mne už vyčnieva... Tie dievčatá vzadu boli úplne... Tie, tie boli v šoku. A ja hovorím: „Dobre, dúfam, že naozaj, že sa poznáte veľmi dobre a keby ste vedeli, že takéto niečo sa u vás bude diať...“ Ale na tých žiakoch alebo tých deckách ste videli, keď ste sa ich spýtali, či by bolo niečo také možné aj u nich, tak jeden žartoval, ale ostatní riadne reálne rozmýšľali, že či by to bolo možné. A to je tá otázka na každého jedného rodiča, ktorý teraz pozerá, prípadne si to pozrie. Zamyslite sa, či by vaše dieťa bolo schopné toho, čo urobil ten 13-ročný chlapec. V tom starškom... Pozrite mu mobilný telefón, spýtajte sa, s kým sa kamaráti, kto za ním chodí. Spýtajte sa svojich detí, lebo vy môžete a vy viete o svojich deťoch, len niekedy tá opičia láska je najhoršie, čo môže byť, najhoršie. Nebudem dlho zdržiavať, len som vám chcel povedať, že toto, čo tu bolo, teda čo sa stalo, nie je jednorazová záležitosť, nie je to dovoz zo Spojených štátov amerických, ale máme to aj my. Zlo má každý jeden človek zakorenené v sebe. Ale to zlo môže to dobro, ktoré tiež má človek zakorenené v sebe, poraziť. Len to, čo zvíťazí v nás. Či zvíťazí ten vlk, ktorý vás bude hrýzť, alebo ten vlk, ktorý sa k vám pritúli a pekne vás požiada o to, aby ste ho pohladkali. Pán minister Karahuta, Slovensko víta tento zákon. Uvidíme, ako sa to ďalej bude vyvíjať. Každý jeden od nás v hnutí a najmä Peťo Polák, ktorý sa stretol s tým, že naozaj aj v jeho komunite je to veľmi ťažké. Je to komunita, kde chudoba a naozaj tie sociálne veci, ktoré tam sú, a ekonomické veci, tam to je veľmi ťažké. Ja som robil tábory pre sociálne odkázaných. Robili sme pre rómske deti tábory a tie deti za týždeň tábora zrazu sa umývali, zrazu sa vedeli socializovať. Tie deti sa vedeli porozprávať, hrou sme ich naozaj super, super... Vrátili sa do rodín a zase bolo to, zase to bolo tam, kde to bolo. Žiaľbohu. Takže tá pomoc pre tieto deti je veľmi dôležitá, veľmi dôležitá. A neodsúvať rómske deti nabok, lebo ono, čo s nimi? Nie, práve naopak. No a to je zase o tom, že aby takí ako Daško nezarábali 750 000, ale tých 750 000 sa dalo do jednej osady a opravili sa tam strechy, opravili sa tam veci. A to je zase o tom, čo ste povedali, že peniaze sa investujú, len viete, táto vláda, keď vieme, kde Migáň investoval peniaze, že dal 30 miliónov do štátnej firmy, o ktorej nikto nevie, čo tá firma robí, tak potom je ťažké, viete, ťažké je veriť tomu, že tie peniaze idú adekvátne a adresne tam, kde majú ísť, na to, na čo majú ísť. Budem sa domnievať, že naozaj to, čo ste povedali, je pravdou a že tie peniaze, o ktorých ste hovorili, idú tam, kde majú ísť. Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem pekne.