Vladimíra Marcinková — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

V prvom rade chcem vyjadriť úprimnú sústrasť rodičom obete, všetkým blízkym obete tejto tragickej udalosti. A keď sme tu mali tú minútu ticha, tak to bol jeden z takých mála momentov, kedy sa to ticho v miestnosti naozaj dalo krájať a proste bolo ho cítiť ako takú hmlu medzi nami. Všetkých nás ten smútok dostal. Je to naozaj nepredstaviteľné. Mnohí sme tu rodičia, strýkovia, tety, starí rodičia, je to obrovská tragédia. A tá tragédia má aj jeden ďalší rozmer. Niekoho bolesť sa pretavila v obrovskú krutosť. A tá krutosť vzala niekomu... A ja si myslím, že toto je koreň vlastne celého tohto problému. Je mi... Dospelí sme sa akosi vytratili z toho sveta mladých, ktorý je dnes svetom algoritmov, svetom osamelosti, úzkosti, internetu a jeho zákutí, o ktorom vieme veľmi málo. A v ktorom sa tá krutosť a nenávisť strašne ľahko a strašne rýchlo šíri práve k tým najzraniteľnejším, možno najviac osamelým, možno tým mladým ľuďom, ktorí sú v najťažšej sociálnej situácii a čelili nezáujmu svojho okolia alebo iným okolnostiam. A tak ako my politici, političky, zákonodarcovia, máme naozaj tú úlohu nájsť riešenie, ako sa voči tomuto postaviť, tak by sme ju mali hľadať v spoločnosti podľa mňa všetci a zapojiť by sme do nej mali naozaj od rodičov, tých starých rodičov, ktorých som spomenula, rodiny, priateľov, cirkvi, až po školy, učiteľov, trénerov na krúžkoch. Naozaj by to mal byť cieľ, ktorý by sme si mali stanoviť spoločne všetci a vlastne nielen zakázať sociálne siete, ale zvládnuť, aby mladí ľudia chápali, že nie všetko, čo je na týchto sociálnych sieťach, je pravda, že často informácie, ktoré dostávajú, sú útržkovité, stručné, nedovysvetlené. Že ľudia, ktorí sa skrývajú za nejaké anonymné profily a anonymné mená na tých sociálnych sieťach, môžu byť pre nich nebezpeční a vôbec to nemusia byť ľudia, ku ktorým by si vedeli priradiť nejaké tváre ich rovesníkov. Môžu to byť oveľa starší ľudia, manipulátori, naozaj nebezpečné osoby, voči ktorým sú vo svojom mladšom veku a voči ich manipulácii možno prikrátki. Ja chcem len poprosiť kolegov za mnou, keby mohli trošku sa stíšiť, lebo ťažko sa mi formulujú myšlienky, keď počujem ich slová. A veľmi pekne ďakujem. Naozaj toto pokladám za veľmi dôležitú tému a možno o to nástojčivejšie, že som sama mamou. Mám aj syna, mám aj dcéru. A veľmi ma desí, že vlastne ako ich pripraviť na túto digitálnu dobu. Aj ja sa na to cítim prikrátka. A ja sa musím priznať, že ako 15-ročná som bola v Spojených štátoch na strednej škole na nejakých osem, deväť mesiacov a už vtedy, teraz mám 35, čiže pred 20 rokmi, som počas tohto krátkeho času na tej škole zažila dva útoky nožom od mojich spolužiakov. Jeden bol aj v mojom ročníku, ktorí zaútočili pri skrinkách, a v tej škole sme mali detektor kovu. V tej škole sme mali kamery. A dvakrát sa to stalo za takéto krátke obdobie. Bola to škola naozaj v ťažkej sociálne vylúčenej komunite a bolo to pre mňa veľmi traumatizujúce. Ale videla som, čo fungovalo a čo nefungovalo. A vlastne všetky tie v úvodzovkách protektívne opatrenia ako kamery a detektív kovu, frajerina sa v tej škole merala tým, čo ste dokázali prepašovať vlastne cez ten detektor kovov, ako ste to vedeli ošialiť, čo ste vedeli prehodiť cez školský dvor a potom si nájsť na dvore. Vlastne absolútne sa to míňalo tomu účinku. A čo v skutočnosti najviac zaberalo na tých v najťažšej situácii, bola blízkosť s učiteľmi a so školským psychológom. Tam bolo povinné pre tých učiteľov, aby počas obedov nesedeli v nejakom vákuu pri nejakom učiteľskom stole, ale počas obedov, kde sme mali naozaj dlhú obednú prestávku, nejakú hodinu necelú, si mali sadať medzi nás a vlastne rozprávať sa s nami a zisťovať, čo nás trápi, a neverili by ste, že to bolo účinné opatrenie, úplne maličkosť. Ja som sa potom vrátila na slovenskú školu a vždy ma to šokovalo, že vlastne tí učitelia sedeli pri učiteľskom stole mimo nás žiakov, lebo som vedela, že tam, v tom problémovom prostredí v tej Amerike, práve pri tom stole počas obeda, pri tej neformálnej komunikácii sa odhalilo najviac desivých vecí od používania drog po sebapoškodzovanie. Naozaj tam sa darilo spojiť s tými žiakmi, priblížiť sa im a nadviazať to priateľstvo, tú dôveru, kde sa potom tí žiaci zdôverovali jednotlivým učiteľom o tom, čo ich ťaží. Čiže je to taká osobná skúsenosť, ale naozaj to psychické prežívanie nevyriešime zákazmi, nevyriešime ho ===== Nadviazať to priateľstvo, tú dôveru, kde sa potom tí žiaci zdôverovali jednotlivým učiteľom o tom, čo ich ťaží. Čiže akože je to taká osobná skúsenosť, ale naozaj to psychické prežívanie nevyriešime zákazmi, nevyriešime ho možno ani takými opatreniami, o ktorých tu počúvame, ako sú tie detektory kovov alebo kamery. Veď vidíme, že na tejto škole, na ktorej sa to stalo v Staškove, aj boli kamery a zlyhalo toto technické zariadenie, pretože bola tam nejaká technická prekážka, aby to mohli zaznamenať. Čiže považujem to za veľmi dôležité, aby sme na prvé miesto dali to psychické prežívanie mladých ľudí dnes. Aby sme naozaj možno to, čo sa im niekedy nedostane doma, pretože žijú v rodine, kde je jeden rodič, má dve práce. Úplne z objektívnych dôvodov je s nimi málo. Nemá sa ich kto spýtať, ako sa majú, čo ich trápi, či sa im spolužiaci posmievajú. Aby v tom systéme boli záchytné body, kde túto otázku dostanú títo mladí ľudia. Či už to má byť školský psychológ alebo nejaký koordinátor. Ja si myslím, že ten zákon je dobrý. Ja si myslím, že je to dobrý štart, ale skrátka nemyslím si, že je dosť. A samozrejme aj učitelia potrebujú v tomto tie guidelines, tú oporu, pretože v konečnom dôsledku sú to oni, ktorí s našimi deťmi trávia v podstate najviac času v tých inštitúciách. Takže naozaj si myslím, že táto diskusia môže presahovať rôzne politické šarvátky, rôzne politické súboje a mala by nás spojiť, lebo toto je veľmi alarmujúce a tá tragédia, ktorá nás všetkých poznačila a umlčala aj v tejto sále, je vlastne toho dôkazom. A ja, keď sa pozriem na konkrétne legislatívne znenie návrhu, o ktorom sa tu dnes bavíme, tak chcem vysvetliť, v čom vnímam tú bezmocnosť. Lebo ja si naozaj myslím, že je dobré, že tu prišiel nejaký návrh, že sa o tom bavíme, že tu pán minister sedí trpezlivo, počúva nás. Naozaj akože mám z tej debaty dobrý pocit napriek tomu, aká ťaživá téma to je, ale idem k detailom. V § 1215 ods. 2 písmeno a) e) je to priamo paragraf, ktorý sa týka tej online služby, ktorá nemá byť poskytnutá vlastne mladšiemu ako 16 rokov. Tak po a) tam máme, že nebude sprístupnená, ak pôjde teda tou online službou, nie je služba, ktorá je službou nejakej priamej elektronickej komunikácie, ak neumožňuje sprístupňovanie obsahu verejnosti. No a ja som si robila taký rešerš, že akože ako, čo teraz fičí medzi mladými 12-13 ročnými ľuďmi. No a sú to platformy, ktoré sú zamerané na tú priamu elektronickú komunikáciu. Napríklad WhatsApp, hej? WhatsAppové skupiny a potom tam majú Signal, vedia, čo je Signal, mladé decká a vlastne sú to platformy, ktoré ma prekvapili. Ja som čakala, že číslo jeden bude TikTok, že číslo jeden bude Instagram a vlastne číslo jeden bol WhatsApp. A teraz sa pýtam. Pokryje túto službu tento zákaz alebo nepokryje? Neviem na to odpoveď. Potom pri písmene e) prevádzkovanie diskusného fóra nebude nijako obmedzené. Čo sa môže diať na tom diskusnom fóre? Aké bude mať algoritmy? Kto ho bude spravovať? Nie je to nebezpečenstvom? Naozaj môžeme pustiť 12-ročné dieťa na internet, na akékoľvek diskusné fórum, lebo je to diskusné fórum? Neviem, pýtam sa naozaj, akože pre mňa to je veľmi vážne. Potom mi tam ten vek, 16 rokov. My tu máme v Trestnom zákone trestnoprávnu zodpovednosť od 15 rokov. Takže my ideme povedať, že proste mladý človek prekročí ten prah 15. roku a je zodpovedný za zlo, ktoré spácha, za všetko v rozpore so zákonom, ale stále nemôže mať žiadny internetový profil. Nevidím tam vlastne ten súlad zákonodarcu a nedáva mi to úplne zmysel, tá veková hranica 16 rokov, pritom ako máme upravené iné vekové hranice v rámci nášho právneho poriadku. Tam naozaj vnímam nesúlad. Rovnako spôsoby, akými sa dá oblafnúť vlastne takýto zákaz. Stačí sa pozrieť na Austráliu, ktorá sa o to pokúsila a videli sme, že tam masovo stúplo využívanie, čo je úplne legálne, využívanie iných VPN adries, cez ktoré si mladí ľudia spravili profily a fungovali tak. Keď z vás niekto bol pred 20 rokmi na dovolenke vo Vietname, tak tiež fungoval na Facebooku a Instagrame cez cudziu VPN adresu, aby si mohol popísať so svojimi známymi. Sama som tak fungovala, keď som bola vo Vietname, takže je to úplne jednoduché technické riešenie, ktoré jedným krokom tento zákaz bagatelizuje. Obíde ho mladý človek, pre ktorého to nie je žiaden problém. Rovnako vytvoriť si zahraničný profil pri takýchto reguláciách. Raz, keď si ho vytvárate ako občan inej krajiny, tá platforma vás pustí. Aj toto využívali tie austrálske deti. Že jednoducho spravili si profil, kde povedali, že nie sú z Austrálie, ale že sú z inej krajiny a pustilo ich to. Tých návodov, ako to obísť, je na internete strašne veľa už teraz. A toto ma trápi, že my si tu naozaj zakryjeme oči nejakým zákazom, ktorý si myslím, že je správny. Ja si naozaj myslím, že nemôžeme tie 12-, 13-, 14-ročné deti vystavovať tomu, že samé majú zvládnuť algoritmy obrovských technologických spoločností. Nezvládnu ich samé. Ale tá regulácia sa nedá vyriešiť tak jednoducho, že niečo zakážeme. A už vôbec nie pri mladých ľuďoch, ktorí sú technologicky zdatní. A aj keby neboli, tak to sú také jednoduché technologické prekážky, ktoré naozaj aj tak technologicky nezdatný človek ako ja zvládol x rokov dozadu a oni by ich zvládli tisíckrát lepšie. Čiže nestačí to. Nie je to dosť a ja si želám, aby sme prišli s poctivejším riešením. Ja si myslím, že to, čo vzniklo, už som to tu viackrát povedala v tejto debate na európskej úrovni, to je tá štartovacia čiara. Sú schopní ako keby pôsobiť na tie spoločnosti naozaj z tej európskej úrovne. Ja verím, že toto je niečo, na čom by celá EÚ mohla mať zhodu a mohli by sme to ďalej rozvíjať, pretože aj tam vidím väčší priestor na tú reguláciu než aká sa prijala teraz, ale toto je ten priestor, kam by sme mali ísť. Nezalepovať si oči, že takýmto zákazom niečo vyriešime a už vôbec bude smiešne, keď ho prijmeme a tí mladí ľudia sa vysmejú systému a veľmi ľahko ho obídu. A znova mnohí rodičia budú kľudne spávať, že ich decká nie sú na sociálnych sieťach a oni tam budú, pretože najmenší problém sa tam dostať. Čiže nie je to dosť. A keď som hovorila vlastne o tom psychickom prežívaní a mentálnom zdraví, ja som rada, že viacerí vo svojich príspevkoch vlastne skĺzli k tejto téme. Lebo sa mimoriadne týka všetkého, čo tu teraz riešime. A vlastne to je deradikalizácia spoločnosti, pretože my dnes aj pri tých prípadoch, ktoré si myslíme, že vyriešime nejakou reedukáciou v reedukačných domovoch, naozaj deti s ťažkým príbehom, ktoré sú v zariadeniach, aby im tam pomohli. Práve od ľudí, ktorých tam majú vychovávať, dostávame správu, že viete, my sme vychovávatelia. My nie sme psychiatri. Tu sú deti, ktoré majú ťažké psychiatrické diagnózy, ktoré sú dôvodom ich umiestnenia v tomto zariadení a je to chybné umiestnenie. Majú byť na psychiatrii alebo majú mať psychológa, lebo my im tu nedokážeme dať tú oporu, ktorú potrebujú medicínsky dostať. A potom to volajú vlastne všetci, s ktorými som sa rozprávala z tejto oblasti a tiež to spadá pod Ministerstvo školstva. Preto to tu chcem povedať, lebo je tu pán minister. Ja si naozaj myslím, že míňame náboje. Že potrebujeme urobiť pre tieto decká viac. A je na debatu, ako. Je na debatu, či už nie je na mieste takéto zariadenia zreformovať v iné typy. Vidíme, čo sa v nich deje. Videli sme aj tú špeciálnu správu z prokuratúry. Teraz nedávno som rada, že ste zasiahli, pán minister, keď sa tuším zrušilo nejaké takéto zariadenie kvôli vlastne sexuálnemu násiliu, ktoré sa tam odhalilo. Čiže máme tu nejaký problém, ktorý je dlhodobo v tom systéme, nerieši príčinu. Vidíme, ako dopadnú tie deti, keď sa dostanú z tých zariadení, že vlastne nevedia sa zariadiť do života, lebo im nebola poskytnutá taká pomoc, akú potrebovali. A aj mnohé deti, ktoré skĺznu k tomu radikálnemu správaniu, k tej krutosti, k šikane, tak sú deti, ktoré potrebujú pomoc. Psychologickú pomoc, psychiatrickú pomoc. A toto sa nedá vyriešiť len z vašej stoličky. Máte dva rezorty, aj zdravotníctvo, máte aj školstvo. Toto je naozaj nadrezortná téma. A ja si veľmi želám, aby aj po vás, vlastne o ten rok. Myslím si, že budú voľby o rok, tak hovorím o rok. Sa vlastne podarilo, nech už tam bude ktokoľvek, spraviť z témy mentálneho zdravia prioritu. Lebo aj keď sa to tu často skloňuje, ja si stále myslím, že je to na chvoste. Že je to na chvoste politických záujmov. A to je tá epidémia. To je tá pandémia toho, čomu dnes čelíme. Takže. Veľmi rada sa budem podieľať na tých riešeniach. Veľmi rada prispejem k takejto debate. Naozaj si myslím, že politické spory v tejto téme majú ísť bokom. A ak viem byť užitočná aj v súčasnej vláde pri komunikovaní riešení tohto problému. Naozaj sa hlásim. Hlásim sa do radu. Aby sme našli spoločnú reč a pripravili také riešenie, ktoré nebude mať diery. A bohužiaľ, aj keď je toto dobrý krok, o čom tu dnes debatujeme, nie je to dosť.