Ingrid Kosová — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

Tak želám všetkým v prvom rade pekné ráno. Vážený pán predsedajúci, vážený pán, vážené kolegyne, kolegovia. Vraciame sa teda k vládnemu návrhu zákona o integrovanom systéme ochrany pred radikalizáciou a môžem povedať, že tento zákon prichádza s úsilím riešiť problém, pred ktorým v žiadnom prípade nemôžeme zatvárať oči, a to je narastajúca radikalizácia a extrémizmus medzi mládežou. A je to veľmi vážny problém súčasnej spoločnosti. A ten jeho deklarovaný cieľ, ktorým je včasná identifikácia rizík a prevencia, je nesporne nielen zmysluplný, ale aj adekvátny súčasnej situácii. Zavedenie uceleného systémového rámca, a to je naozaj veľmi potrebné. V kontexte nielen súčasných a tých vecí, ktoré sa dejú na Slovensku. Ale aj v podstate, my to vieme už dlhodobo a volajú po tom odborníci dávno. Aj na základe zistení Štátnej školskej inšpekcie, ktorá vo svojich správach naozaj opakovane identifikuje na školách nielen výskyty šikany a rizikových postojov, ktoré sa schovávajú za mladícku rebéliu, ale aj alarmujúci nárast predsudkov, toxického správania, prejavov mizogýnie na školách medzi žiakmi. A je pravdou, že ak štát rezignuje na včasnú prevenciu, tak tým prenecháva úrodnú pôdu šíriteľom rôznej nenávisti a radikálnym komunitám na sociálnych sieťach. Povedzme si pravdu, že na papierovej úrovni tento zákon naozaj prináša niekoľko nesporných pozitív. Ten integrovaný postup je veľmi, veľmi dôležitý a sťažujú sa dlhodobo odborníci na to, že u nás na Slovensku absentuje a je to teda prepojenie rôznych rezortov, či už na školstve, vnútri, zdravotníctve, na sociálnych veciach, polícii a tak ďalej, ktoré by mali tvoriť naozaj nejaký koordinovaný reťazec, aby sme sa včas dozvedeli o radikálnom správaní. A to považujem za krok správnym smerom. Zároveň zákon hovorí aj o nastavení rôznych akreditovaných preventívnych programov, o metodických usmerneniach, pretože je veľmi potrebné, aby sme si v teréne vyškolili rôznych odborníkov, ktorí budú schopní zachytiť rizikové správanie skôr, než prerastie do trestnej činnosti. Avšak je potrebné povedať, že už aj včera tu v rozprave pani Bihariová aj pani Jaurová povedali niekoľko vážnych výhrad a rizík, ktoré nemôžeme pri tvorbe zákonov v žiadnom prípade nejakým spôsobom ignorovať a ja to tu nebudem opakovať pre krátkosť času. Ale mali by sme na to v prvom rade myslieť. To, čo je z mojej strany ako človeka, ktorý pracoval v teréne ako učiteľka dlhé roky, tak tu si musíme priznať jednu dôležitú vec, a to je, že bohužiaľ tým zásadným problémom, ktorý v súčasnosti máme, je nedostatok odborníkov v teréne, ktorí jednoducho nie sú schopní identifikovať, či ide o nejakú rebéliu alebo či ide o naozaj vážny problém. A ja mám obavy, že týchto naozaj odborníkov môžeme spočítať na rukách. A to som už povedala viac, možno, že je to na jednej ruke. Čiže vytvorenie tohto včasného systému varovania kladie naozaj obrovské, obrovské nároky na učiteľov. A tých školských psychológov, ktorí sú v prvej línii, ktorí nemajú odborné zručnosti na to, aby rozlíšili, či ide o nejaký vážny problém. A povedzme si pravdu. Títo ľudia nemajú ani základné odborné spôsobilosti na to, aby chápali, čo vlastne znamená prejav radikalizácie. Nehovoriac, ak už tu máme mizogýniu, tak aby chápali nejaký rodový rozmer extrémneho správania rodového. Oni vôbec nechápu, mnohí ani nevedia, čo je to mizogýnia, čo ma absolútne prekvapuje, keď sa s nimi rozprávam v praxi. Rodovo citlivá výchova, že by vedeli, akým spôsobom inak pristupovať ku chlapcom a inak pristupovať vo výchove k dievčatám. Toto je absolútny nonsens. Vôbec, vôbec tomu nerozumejú. A ani nevedia identifikovať potom, že vôbec dochádza k nejakému rodovému rozmeru násilia v našich školách. Nevedia to ani len pomenovať, nieto ešte nejakým spôsobom eliminovať. Problém je, samozrejme, ale potom aj to, že máme na niektorých školách možno podporné tímy, asistentov a podobne, ale je ich akútny, akútny nedostatok. Čiže my aj keď urobíme niečo na papieri a môže to byť akokoľvek dobré, aj tento zákon, ktorý prichádza, a keď mu môžeme vyčítať, že tento legislatívny návrh je z časti povrchný, na druhej strane, ak aj urobíme metodiky, ak aj ich dáme k nejakým sociálnym pracovníkom, tak ak tomu oni nebudú rozumieť, čo je dlhodobý proces, tak sa to rýchlo zmení iba na nebezpečný formalizmus. Ja často sama v praxi sledujem, že ten strach, ktorý momentálne je aj na školách, ktorý prichádza z tých medializovaných správ o tom, ako narastá radikalizácia a extrémizmus, vyvoláva aj opačný odlišný efekt, že mnoho učiteľov len pri najmenšej zmienke alebo v najmenšom prejave mladíka, dajme tomu, ktorý je negatívny, tak to neriešia naozaj odborne, ale obyčajným vylúčením zo školy. Mala som prípad napríklad jedného žiaka, ktorý povedal učiteľke vulgárne nevhodným spôsobom, že je neadekvátne, ak mu dá písať písomku, keď nebol týždeň v škole, a vynadal jej naozaj vulgárne a za to bol vylúčený zo školy v maturitnom ročníku. Čiže tu sa stretávame nielen s podcenením tej situácie, ale aj s prílišnými negatívnymi reakciami na niečo, čo vôbec nemusí byť radikálne a extrémne. A preto hovorím, že to, čo naozaj my potrebujeme, je mať odborníkov v teréne. A ak nebudeme mať takýchto odborníkov, ktorí buď nebudú nálepkovať alebo dokážu zaujať naozaj dobré stanoviská a proste neprehliadnuť reálne nebezpečenstvo, tak sa bohužiaľ ďalej nepohneme. Sám pán minister povedal, že žiadny zákon nedokáže eliminovať všetky riziká. A samozrejme to ani neznamená, že sa v budúcnosti vyhneme ďalšej tragédii, ale zase na druhej strane nechcem, aby to vyznelo tak, že tento zákon je pre prax nepotrebný, je naozaj dôležitý, ale len si musíme byť vedomí toho, že my musíme v prvom rade pracovať na tom, aby sme tu mali takýchto odborníkov, lebo máme akútny, akútny nedostatok. Druhá vec je, že ak tu prezentujeme takúto legislatívu, tak potom na to musíme vyčleniť aj dostatok finančných prostriedkov, aby sme tie odborné kapacity doplnili. A tu je tiež ďalšia vec a nedostatok, pretože povedzme si pravdu, v štátnom rozpočte dlhodobo chýbajú finančné prostriedky na reálne reformy napríklad v školstve smerom k posilneniu podporných tímov, adekvátnemu zaplateniu odborníkov. A povedzme si na druhej strane aj to, že vrcholom absurdity je potom, keď tu minister vnútra Slovenskej republiky namiesto toho, aby systematicky a odborne pracoval po školách, tak tu robí prevenciu proti šikane prostredníctvom nejakého pompezného kamiónu s pochybným influencerom, ktorý je spájaný s drogovou minulosťou. A toto je to, čo mi prekáža v súčasnosti na tom, že my neinvestujeme tie finančné prostriedky tam, kde je reálna potreba, ale len na obyčajný politický marketing. Čiže integrácia postupov je naozaj veľmi dôležitá, pekná myšlienka, ale pokiaľ bude prevencia naďalej znamenať len drahý marketing a budeme to robiť povrchne bez toho, aby sme naozaj investovali dostatok finančných prostriedkov do odborníkov v teréne a nebudú tam tí reálni ľudia, ktorí to budú vedieť rozoznávať, tak to zostane všetko len na papieri a nebude to mať reálny dopad na bezpečnosť a ochranu detí. Potrebujeme teda viac odborníkov v teréne a menej politického marketingu. A keď sme už pri tom marketingu, tak dovoľte mi, aby som sa vyjadrila ešte k jednej dôležitej veci. Začnem tou tragickou udalosťou, ktorá sa stala predvčerom, kedy vyhasol ľudský život obetavej učiteľky. Ďalšia učiteľka bola zranená a mladé dievča bojuje o prežitie v nemocnici. Je to naozaj obrovská, obrovská tragédia a nie prvá, ktorá zasiahla celé Slovensko a ja by som v prvom rade chcela vyjadriť úprimnú sústrasť pozostalým rodinám, ale aj všetkým tým, ktorí budú dlhodobo touto tragédiou zasiahnutí. Oceňujem, že na toto miesto hneď vycestovali aj minister školstva, aj minister vnútra, aj minister zdravotníctva. A naozaj oceňujem, že vyzvali verejnosť, aby bola zdržanlivá v predkladaní rôznych záverov o príčinách tejto tragédie. Musím povedať, že pán minister školstva o tom hovoril naozaj veľmi citlivo a presne tak, ako sa má. A čo ale nemôžem povedať pánovi ministrovi vnútra, ktorý hneď zneužil túto tragickú tému na politikárčenie a na politický nátlak a dovolím si povedať, že aj manipuláciu na zakrývanie vlastných problémov. Že je to len účelový politický manéver na to, aby sa nemuselo hlasovať o odvolávaní ministra Tarabu. Bolo hneď od začiatku jasné, keď žiadal, napriek tomu, že hneď na druhý deň bol tento zákon termínovaný do parlamentu a žiadal ho predradiť o 17:00, v čase, keď vedel, že bude odvolávanie Tarabu, bolo každému od začiatku jasné. A povedzme si pravdu, tu v kuloároch niekoľko poslancov začalo rozprávať o tom, že ukážte sa, milá opozícia, či vám viac teda záleží na ochrane detí alebo na odvolávaní Tarabu. A hneď aj sociálne siete zaplavili rôzne reels s takýmito odkazmi. Ja to považujem za totálnu citovú manipuláciu a za nevhodné správanie v čase, kedy by sme mali naozaj venovať pietu a zdržanlivosť akýmkoľvek politickým vyhláseniam v takejto chvíli, tak to bolo zneužitie takejto ľudskej tragédie na to, aby sme mohli poukazovať cynicky na opozíciu, že nezáleží na ochrane detí, keď nepredradí tento zákon a bude radšej odvolávať Tarabu. Toto ja nepovažujem za vhodné pri takejto tragickej udalosti, takéto riešenie. Čiže pre mňa je otázka, že kto je tu vlastne cynik a kto tu politicky manipuluje a kto si berie rukojemníkov. Nikto nepopiera, že sociálne siete majú významný podiel na radikalizácii mládeže a že musíme zefektívniť aj koordináciu intervencií. Ale je pravdou, že ak by sme aj predradili ten zákon, tak by to nejakým spôsobom nepomohlo okamžite vyriešiť túto situáciu, tú tragédiu už vôbec, k tomu sa ani nebudem vracať, ale ak je tam účinnosť od januára 27 a pri sociálnych sieťach 28, tak si myslím, že to v žiadnom prípade nejakým spôsobom nedokážeme urýchliť. Nehovoriac o tom, že je ešte nutné naozaj nielen pripraviť metodiky a všetky ostatné materiály, ale najmä vyškoliť tých pracovníkov v teréne, ktorí budú vedieť rozoznávať, či sa, pardon, jedná o radikalizovaného mladíka alebo len rebela. No ale nechám to už tak. Poďme od prázdnych a marketingových deklarácií ku skutočnej ochrane detí a mládeže. Pretože tým skutočným riešením, ktoré podľa mňa potrebujeme, je naozaj masívna investícia do vzdelávania. Do mediálnej a digitálnej gramotnosti, o tom sme sa tu rozprávali aj včera. A samozrejme do psychohygieny na školách, do budovania lepšieho duševného zdravia. Pretože tým skutočným riešením, ktoré podľa mňa potrebujeme, je naozaj masívna investícia do vzdelávania. Do mediálnej a digitálnej gramotnosti, o tom sme sa tu rozprávali aj včera. A samozrejme do psychohygieny na školách, do budovania lepšieho duševného zdravia. Už od ranného detstva by sme mali pomáhať rodičom, aby dokázali vychovávať svoje deti rešpektujúcim spôsobom, alebo tak vybudujeme harmonické prostredie v školách, lebo si musíme uvedomiť, že dieťa, ktoré sa takýmto spôsobom radikalizuje, sa necíti dobre v domácom prostredí, nezapadá do sociálnych sietí medzi rovesníkov a podobne má problémy vo vzťahoch. Nedokáže tieto vzťahy ani vytvoriť, nieto ešte udržať. Toto sú najzávažnejšie problémy, ktoré v škole, bohužiaľ, neriešime. V mnohých školách nedokážeme dnes ešte stále vyriešiť takú klímu, aby dieťa dôverovalo učiteľom, aby sa zdôverilo so svojimi problémami. A máme, bohužiaľ, málo, málo učiteľov, odborníkov, ktorí nehľadnia na dieťa len ako na žiaka, ktorý sa musí naučiť učivo, ktoré im predkladá učiteľ, ale ktorého vnímajú ako žiaka – osobnosť, ktorej je potrebné pomôcť aj v tej stránke prežívania. Toto sú najväčšie problémy dnešného školstva a sem musíme investovať najväčšiu, najväčšiu námahu a tým pádom aj posilniť odbornú spôsobilosť pedagógov a posilniť jednotlivé odborné zložky, ktoré sa v školách nachádzajú. A keď sa pozrieme na to v tomto kontexte, tak sa pýtam, či ten odporúčaný vekový limit alebo regulácia sociálnych sietí má svoj zmysel, alebo či to nie je len nejaký ďalší marketingový ťah a alibi toho ministerstva, aby vôbec niečo predložili. Pretože povedzme si pravdu, ak nemáme všetky tieto zložky, nemáme ani mediálnu, ani digitálnu, ani emočnú výchovu, ani nič v školách. A zakážeme im do 16 rokov jednoducho prichádzať na sociálne siete a nebudeme s nimi v tejto oblasti efektívne pracovať, aby dokázali rozoznávať, ktoré informácie sú správne, ktoré ich ohrozujú, aký názor si z nich zobrať a tak ďalej. Nebudeme k nim pristupovať hodnotne. Tak potom do 16 rokov ich hodíme totálne nepripravených do sveta dospelých plného manipulácií, kyberšikany a tlaku na výkon, akých ľudí z nich vychováme. Čiže ten kľúč, kľúč k úspechu leží ešte pred vstupom na sociálne siete. Čiže striktný zákaz sociálnych sietí bez prevencie, bez vzdelávania, bez budovania tej pozitívnej klímy na školách, o ktorej som hovorila, je len ilúziou ochrany. Tým nechcem v žiadnom prípade povedať, že by sme nemali regulovať vek detí, ktoré prídu na sociálne siete. Včera som o tom aj hovorila, je to podobné ako s tým alkoholom. Nie je to o tom. Chcem len povedať, že to nestačí, že je to len jedna malá časť. A že my musíme myslieť aj na tie riziká, ktoré sa spájajú s tým zákazom. A s tým, čo na Slovensku nemáme, čo nám chýba, a to musíme dobudovať súbežne s tým, lebo inak len nejaká regulácia veku bude absolútne neefektívnym nástrojom. Najlepším, to bolo aj včera spomínané, najlepším varovaním pre nás môže byť práve Austrália, ktorá presne ukazuje, že iba zákaz nestačí, pretože po zavedení týchto obmedzení uviedlo len 26 % mladých, že sa ich prístup k sociálnym sieťam zmenil. To znamená, že tri zo štyroch detí vôbec nezaznamenali žiadnu zmenu správania. A to je veľké memento. To nie je úspech, ale je to iba dôkaz, že decká proste obchádzajú pravidlá, že si nájdu kľučky. A mnohé z týchto detí sa presunuli na sociálne siete alebo na komunity, ktoré neboli zakázané. Chcem dať len do pozoru, a bolo to už aj viackrát medializované, že napríklad WhatsApp sa na ne vzťahuje. A na tejto sieti sa vytvárajú rôzne komunity, kde operujú rôzni pedofili alebo proste iní dospelí ľudia, ktorí zneužívajú týchto maloletých, vytvárajú si tam komunity, kde sa tieto deti presunuli a je to rovnako, ak nie ešte nebezpečnejšie ako tie sociálne siete, kde si môžu skrolovať rôzny obsah s radikalizovaným, extrémistickým obsahom. Druhá vec je, že časť mladých, ktorá síce zo sociálnych sietí odišla, tak, bohužiaľ, nezačala sledovať žiadne iné správy, ktoré by boli kvalitnejšie, alebo nejaké iné zdroje spravodajské alebo akékoľvek. Zistilo sa, že výsledkom tohto zákazu môže byť ešte nižšia informovanosť o spoločenskom a politickom dianí. A ďalšia vec je aj tá, že už to máme predsa do 13 rokov, napríklad aj na Facebooku, a stále sa obchádza. Čiže bez toho, aby tie korporácie naozaj nezačali efektívne pristupovať k tomu, že na sociálnu sieť nepustia dieťa do určitého veku, tak sa ďalej nepohneme. Tento zákaz nefunguje a ak by sme aj posunuli tento limit na 16 rokov, tak aj tak sa nestane zázrak. Nestane sa, pokiaľ nebudeme vyžadovať zmeny od korporácií a prevádzkovateľov digitálnych platforiem. Rada by som sa vyjadrila ešte k jednej veci, na ktorú často zabúdame a s ktorou som sa aj ja stretla, keď som komunikovala s mladými. Pri všelijakých takýchto reštrikciách, zákazoch a veciach k nim je, že, bohužiaľ, prístup nás dospelých je taký, že robíme veci o nich bez nich. Nemali by sme na to zabúdať. Ani pri chystaní zákonov, že je dôležité, aby sme komunikovali aj s mladými ľuďmi alebo ich zatiahli do akýchkoľvek vecí, ktoré sa týkajú ich, pretože dochádza k tomu, že u mladej populácie narastá obrovská frustrácia a odpor voči štátu. Čo môže spôsobiť v budúcnosti ešte väčší generačný konflikt, ako je dnes. Pretože mladí ľudia všetky tieto reštrikcie nevnímajú ako ochranu. Oni to vnímajú ako obmedzovanie ich slobody. A čo sa stáva? Zvyšuje to nedôveru týchto mladých ľudí voči inštitúciám. Posilňuje to, samozrejme, generačný konflikt, o ktorom som hovorila, ale znižuje to aj ich ochotu rešpektovať pravidlá. Čiže všetko, čo robíme preto, aby sme im pomohli, tak vlastne výsledkom bude opak. O to viac budú nerešpektovať pravidlá. O to viac sa budú radikalizovať, o to viac budú rebelovať, pretože vzrastie v nich ten odpor. A veľmi dobre viete, asi si spomínate, keď ste boli mladí a aká tendencia je mladých rebelovať proti akýmkoľvek dospelákom a pravidlám, a toto môže byť ešte horšie v dnešnej spoločnosti. Čiže, ak sa spoliehame na zákazy, iba na zákazy, namiesto toho, aby sme jednoznačne deťom aj vysvetľovali, informovali ich, aby sme ich vzdelávali v osobnej zodpovednosti, tak to môže podporovať preferenciu silových riešení aj pri iných spoločenských problémoch, nielen pri tom, čo sa snažíme zákonmi zakázať. Zákaz je naozaj tá najlacnejšia politika a vzdelávanie je omnoho náročnejšie, ale je to jediná funkčná cesta. A tu sa vraciame zase späť k tomu jadru problému. Povedzme si, koľko nových školských psychológov alebo koľko hodín alebo ako kvalitnejšia tá mediálna výchova bude. Prináša to tento zákon, hej? To je presne o tom, že zákaz nemôže byť len nejaké politické alibi. Nemôže to zostať len pri PR, že ideme teda na Slovensku zakázať sieť do 16 rokov, keď nedokážeme doručiť tú ozajstnú reálnu reformu, ktorou je posilnenie odbornosti a kvality aj kvantity tých ľudí, ktorí majú s deťmi pracovať. Pre mňa je absolútne alarmujúce, že 75 % detí v škole v živote nepočuli o rizikách radikalizácie na internete. 75 % detí napriek tomu, že tu 10 rokov máme mediálnu výchovu alebo máme dlhodobo sociálne siete. Vôbec sa k týmto informáciám nedostávajú. Čiže problémom tu nie je len absencia zákazu, ale totálne zlyhanie štátu vo vzdelávaní v oblasti radikalizácie a extrémizmu. Jednoducho škola nerobí momentálne to, čo je dôležité v tejto oblasti robiť. My by sme ich mali v prvom rade naučiť plávať a nie im zakazovať vodu. A ak im už, viete, zakážeme niečo, tak to musí byť ruka v ruke naozaj s odborným vzdelávaním v tejto oblasti. Pretože po šestnástke tie deti nebudú pred rôznymi hoaxami, propagandou alebo predátormi chránené o nič lepšie, budú len staršie a rovnako bezbranné. No a potom je tu tá ďalšia vec, že keď im teda aj zoberieme ten online svet, kde si často kompenzujú chýbajúce bezpečné prostredie v offline svete, akú alternatívu im na miesto toho dáme. Majú tu dostatok klubov, majú tu dostatok športovísk, majú psychologickú pomoc? Pretože výskumy poukazujú na to, že ak mladým ľuďom zoberieme niečo, na čom sú teraz závislí, tak rýchlejšie upadnú do úzkostí, depresie, situácia sa ešte zhorší. Myslíme na to, že títo ľudia vo veku 16 rokov už dnes vykazujú naozaj veľké problémy v duševnom zdraví aj v závislostiach. Neviem, ako vy, ja som minulý týždeň si zabudla mobil a ja sama na sebe cítim, že som nervózna z toho, keď ho nemám pri sebe, a vnímam to aj na svojom 18-ročnom synovi, ktorého musím neustále hamovať. No vidíte. Takže nečudujme sa, že ak sme doteraz tým deťom dovolili tie mobilné telefóny aj surfovať po tom internete, že už tá závislosť tu je. Ale my máme taký neskutočný problém s tými psychológmi a s tou pomocou v oblasti duševného zdravia, ak im teraz to okamžite zoberieme a nemáme vytvorené tieto záchytné siete, tak musíme očakávať, že tu príde k pandémii, možno úzkostí a depresií. Nie sme na to pripravení. Myslíme na toto riziko. Ako s tým ideme bojovať? Pre mňa sú to veľmi dôležité otázky, pretože kto na to doplatí? No v prvom rade zase tí učitelia a ľudia, ktorí sú v tej prvej línii a ktorí s tým nevedia ešte pracovať. A nemajú tie odborné skúsenosti. Možno sa nám to, bohužiaľ, zosype na hlavu. Ja to teraz nehovorím preto, aby sme neurobili ten zákaz. Ja to len hovorím kvôli tomu, lebo viem, čo to bude obnášať a kam sa dostaneme. A je to o tom, že my nemôžeme proste tento svet vidieť len čierno-bielo. Nemôžeme si povedať, že len sociálne siete predstavujú riziko, že sú pre dnešnú generáciu hrozbou, ale musíme vidieť aj to, že na druhej strane im dávajú tú možnosť, kde sa tí ľudia môžu stretávať a my im musíme túto alternatívu priniesť, aby neupadli do tej depresie a do tej úzkosti. OK. Čiže aj škola by sa mala v prvom rade stať miestom, kde budeme deti učiť, akým spôsobom si efektívne vytvárať a udržiavať vzťahy. Mení sa tá funkcia tej školy, nielen učiť deti, aby mentálne a kognitívne rástli, ale my musíme zmeniť myslenie a prispôsobiť ho tej dobe, súčasnosti, ktorá to potrebuje. A aj v tomto potrebujeme vyškoliť učiteľov, aby na tieto veci viacej mysleli. Čiže uvedomme si, prosím, že ak zavedieme opatrenia, ktoré môžu napáchať takéto škody, tak si môžeme privariť sami. Aj mládeži, samozrejme, aj psychickému zdraviu, ale samozrejme učiteľom, ktorí budú v prvej línii a nebudú vedieť túto situáciu zvládať. No a úplne na záver posledná vec – treba si uvedomiť, že tá regulácia, ktorú teraz sa budeme snažiť zaviesť v zákone, v podstate bez tej peňaženky, ktorá ešte nie je funkčná, ani nič neprinesie. Ale že tí technologickí giganti, technologickí giganti, ktorí tu momentálne sú, oni nikdy nezmiznú a tá regulácia musí ísť smerom k týmto korporáciám. Čiže tu otázka ani nie je, či na tieto veci deti pripravíme, ale skôr je to o tom, že iba na chvíľočku pred týmito korporáciami tie deti schováme. O to tu ide. Čiže to, že zakážeme mladým ľuďom napríklad používať TikTok, neodstráni ten fakt, že ten TikTok ďalej bude existovať a ten dizajn, ktorý je založený na závislostných prvkoch. A akonáhle sa k tomu dostanú, tak si vybudujú tú závislosť takisto, ako sme si my dospelí tú závislosť, samozrejme, vybudovali. Takže to, čo my presne potrebujeme teraz urobiť, je bojovať proti týmto technologickým spoločnostiam, aby dizajnovali tie platformy tak, aby nevznikala závislosť. Aby tam nebol nenávistný obsah. Ja sa pýtam, či to dokážeme my z pozície toho, že sme taká malinká krajina. Asi to nedokážeme bez toho európskeho kontextu, ktorý má 450-miliónový trh. My môžeme pracovať na tom z Európskej únie a klepnúť po prstoch týmto technologickým gigantom, bez toho sa jednoducho nepohneme vpred. Takže za mňa všetko. Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť. A klepnúť, poprosiť o týmto technologickým gigantom, bez toho sa jednoducho nepohneme vpred. Takže za mňa všetko. Dobre, pohoda, pekne. Za pozornosť.