Igor Dušenka — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, priznám sa, neplánoval som vystupovať v rozprave, ale keďže sa nikto neprihlásil, nebolo na čo reagovať faktickou poznámkou, tak aspoň pár vecí. Pán minister, povedali ste, že cieľom návrhu zákona je okrem iného aj zvýšiť atraktivitu zahraničnej služby. Predovšetkým teda v krízových oblastiach. Chcel by som sa opýtať, z čoho to vychádza, lebo myslím, že zahraničná služba je jedným z najlákavejších postov, čo sa týka štátnej správy, ak tak vezmeme, rozumiem tomu, že krízové oblasti niektoré môžu byť ťažšie obsaditeľné, avšak v globále to zhrňovať, že štátna, teda zahraničná služba je málo atraktívna, je skrátka klamstvo. Zároveň hovoríte, že tou motiváciou bude týždeň dovolenky navyše, prípadne príplatky. Ak však sa pozrieme na doložku vplyvov, tak deklarujete, že tie vplyvy nebudú vyššie ako 200 000 € ročne. Čo mi príde dosť málo, lebo aj keď vezmeme rizikové oblasti, tak vzhľadom na to, ako sú finančne ohodnotení zamestnanci na zastupiteľských úradoch, tak tých 200 sa mi buď javí málo, alebo skrátka to bude rozdelené len pre pár veľvyslancov, respektíve členov tej zahraničnej misie. Vzhľadom na to, že je to úplne nový zákon, tak v súvislosti s tými základnými princípmi by som očakával, že sa trošku zbavíme tej socialistickej minulosti. Koniec koncov už aj pán Susko pri predstavovaní nového Občianskeho zákonníka hovorí, že potrebujeme nový Občiansky zákonník, lebo ten súčasný vznikal v dobe poplatnej svojho vzniku, že je presiaknutý nejakou socialistickou dobou, ak to tak mám zhrnúť. No a myslím si, že takmer 40 rokov po nežnej revolúcii by sme mohli od nových veľvyslancov a ľudí, ktorí plánujú vstúpiť do zahraničnej služby, žiadať aspoň toľko, aby tou socialistickou minulosťou neboli zaťažení. Aby skrátka sme učili nejaké hranice. Že napríklad nechceme nových veľvyslancov, ak majú, dajme tomu, vyštudovanú školu špiónov MGIMO z Moskvy. Naozaj po 40 rokoch aspoň takýto základný princíp by tam naozaj mohol byť. To zároveň aj posilňuje tú otázku, čo sa týka výberových konaní. Viem, že teraz veľvyslanci musia byť ľudia, ktorí majú už nejakú prax z oblasti diplomacie alebo dlhšie pôsobia na Ministerstve zahraničných vecí. Avšak po vzore či už sudcov je na mieste aj ideá, myšlienka, aby sa diplomatmi mohli stať aj ľudia, dajme tomu, z ekonomického, spoločenského života, ktorí tú diplomatickú minulosť, dajme tomu, nemajú, ale tie osobnostné a predpoklady tam skrátka sú. Skrátka viac otvoriť diplomaciu aj pre ľudí zvonku. Čo mi ešte trochu vadí, je spôsob, kedy noví veľvyslanci prichádzajú na výbor, teda na zahraničný výbor, v niektorých prípadoch na európsky výbor. A návrh svojej činnosti má byť len prerokovaný. Kedy sa od tých veľvyslancov, ktorí idú zastupovať Slovenskú republiku do zahraničia, kedy sú predĺženou rukou prezidenta, o svojej činnosti skrátka len informujú a všetko, čo je potrebné spraviť, aby sa tam vyrozprávali. Nie je tam ani, ako by som to povedal, taká štipka zodpovednosti alebo také nároky, aby skrátka ten návrh bol aj schválený na výbore. Aby aj poslanci zahraničného, prípadne európskeho výboru naozaj odobrili tú činnosť, ktorú tam ten veľvyslanec ide robiť. Naozaj v minulosti boli prípady, kedy skrátka navrhovaní veľvyslanci, keď sa ich niekto z členov výboru opýtal, čo sú tri hlavné ciele ich činnosti v zahraničí, tak skrátka neboli schopní nejakým spôsobom konkrétne tieto otázky zodpovedať. A potom naozaj sa na diplomatické posty, na posty veľvyslancov dostanú ľudia, nech mi je teda odpustené, ako pán Radačovský. Kedy naozaj mnohí majú oprávnený dojem, že mnohé miesta veľvyslancov sú skrátka odkladiská pre vyslúžilých politikov za ostatnú dobu, či pán Radačovský. Pán Kmec je obdobný prípad, hoci ten mal skúsenosti so zahraničnou službou, ale naozaj veľakrát to pôsobí tak, že je to odkladisko. A to minimálne, čo by tí veľvyslanci mali byť schopní spraviť, je obhájiť svoju činnosť, čo idú v zahraničí robiť. Aký je ich cieľ? Aby sme od nich chceli aj nejaké merateľné výsledky. To prejdem teraz možno aj do takej technickejšej roviny, že naozaj v tom zákone absentuje nejaká požiadavka na hodnotenie práce zastupiteľských úradov v zahraničí. Veľmi ma zaujímalo, čo vás viedlo k tomu, že vedúci diplomatickej misie bude môcť fungovať aj na diaľku. De facto zo slovenského Ministerstva zahraničných vecí a do krajiny svojho vyslania bude cestovať len príležitostne, ak si to situácia bude vyžadovať. Ja si viem predstaviť vzhľadom na nejakú vzdialenosť dochádzanie z Bratislavy do Viedne, možno do Budapešti alebo Prahy. Ale čo stojí za myšlienkou a možnosťou, že vedúci diplomatickej misie bude fungovať na diaľku? Tak chceme tam tých ľudí poslať alebo nie? Chcú tam ísť alebo nie? Na to nemajú, že potrebujú sedieť doma a dostávať tu nejaké noty? No, je to veľmi, veľmi, veľmi zvláštne v tomto smere. Hovorili ste, že v súvislosti s novelou tohto zákona budete meniť aj zákon o štátnej službe. Ja sa chcem spýtať, či ste náhodou nepozabudli trošku novelizovať aj zákon o Slovákoch žijúcich v zahraničí, respektíve zákon, ktorý sa venuje tejto oblasti. Lebo v § 26 sa, snáď aplikát, píše, že výkon zahraničnej služby aj realizáciu štátnej politiky vo vzťahu k Slovákom žijúcim v zahraničí, pričom v terajšom zákone nie je definované, čo je to výkon zahraničnej služby. Zároveň, bez odkazu na zákon o Slovákoch žijúcich v zahraničí a osobitne pre Úrad Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý podľa osobitného zákona tvorí, koordinuje a realizuje štátnu politiku vo vzťahu k krajanom, sa váš zákon javí ako nepriama novela aj tohto krajanského zákona. Technická vec, ale už keď ste to tak načali. Ďalšia vec taká praktická, ak by si bol taký dobrý a vysvetlil, prečo osoba, ktorá je v zahraničí na nejakej vedúcej pozícii, keď v rámci rotácie sa vráti na Slovensko, prečo nemusí robiť žiadne výberové konanie a automaticky bude na vedúcu pozíciu? Ak má byť odpoveďou to, že keď už zastával vedúcu pozíciu v zahraničí, tak automaticky je dostatočne kvalifikovaný aj na túto pozíciu na Slovensku. Ale tu sa minimálne natíska otázka, či by tam nebolo potrebné zaviesť aj nejakú dobu, ako dlho bol na vedúcej pozícii v zahraničí, aby to nebolo, že, opäť si teraz pomôžem pánom Radačovským, ktorý bude na Cypre doslova pár mesiacov, alebo pán Kmec. A jednoducho už aj tých pár mesiacov im bude stačiť na to, aby mohli byť automaticky vedúcimi aj na Ministerstve zahraničných vecí. Takže nejaká lehota by tam podľa mňa mala byť, nejaké časové ohraničenie. Pán poslanec Berényi, len udržme diskusiu. Áno, ide o to, že § 54 umožňuje, aby diplomat, ktorý v cudzine bol na vedúcej pozícii, nemusel po návrate na ministerstvo absolvovať výberové konanie, ale hneď bude zaradený na miesto vedúceho zamestnanca na ministerstve. A tým pádom úplne absentuje nejaké časové ohraničenie, ako dlho by mal byť na vedúcej pozícii v zahraničí. Odpracuje sa tam tri roky na vedúcej pozícii alebo stačia dva mesiace? No a posledná vec, a opäť taká technická, ale predsa. Umožňuje sa, aby Ministerstvo zahraničných vecí mohlo 60 dní uchovávať záznam telefonických hovorov na verejné linky ministerstva, s tým, že volajúci bude na to upozornený, ale ani v dôvodovej správe sa nedočítam, prečo je to na tak dlhú dobu. Prečo je to až na 60 dní? Takže asi toľko z môjho pohľadu k tomuto návrhu zákona. Hovorím, ten základ je, aby sa možno tie výberové konania viac otvorili aj pre ľudí, ktorí možno nemajú skúsenosti s diplomaciou, avšak sú naozaj rešpektovaní, dobrí vo svojej oblasti. A prečo by sme po 40 rokoch nežnej revolúcie nemohli požadovať, aby tí noví veľvyslanci neboli zaťažení socialistickou minulosťou, keď už sa obdobným argumentom oháňa aj pán Susko pri Občianskom zákonníku. A prečo od veľvyslancov, ktorí idú reprezentovať Slovensko do zahraničia, nechceme požadovať aspoň to, aby ciele svojej činnosti boli schopní obhájiť si na výboroch? Aby o tom výbory Národnej rady nielen to prerokovali, ale aj to museli schváliť. Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem pekne, pán.