Gréta Gregorová — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

Ďakujem, vážení kolegovia, kolegyne, vážený pán predsedajúci, vážený pán minister. Vízia Slovenska do roku 2040 nie je dielom vlády Roberta Fica. To už tu dnes viackrát zaznelo. Je výsledkom práce mnohých odborníčok a odborníkov a za túto prácu im chcem v prvom rade aj ja naozaj poďakovať. Zároveň dovoľte, nedá mi nespomenúť včerajší útok na akademickú obec v Kyjeve. Ruský dron zasiahol historickú budovu Národnej akadémie vied Ukrajiny, budovu, v ktorej ľudia napriek všetkým okolnostiam a podmienkam tvorili, študovali, robili výskum a posúvali poznanie dopredu. Pri útoku zomrel najmenej jeden človek a ďalší boli zranení. No a je absurdné, že sa to deje v meste a deje sa to v krajine, o ktorej nám náš premiér opakovane rozpráva spôsobom, ako keby tam vlastne žiadna vojna neprebiehala. O to viac si vážim jasné stanovisko Slovenskej akadémie vied, ktorá tento útok odsúdila a pripomenula jednu jednoduchú, ale vlastne veľmi dôležitú vec. Útok na akadémiu vied je útokom na poznanie, vzdelanosť a kultúrne dedičstvo a myslím si, že práve dnes, keď rokujeme o dokumente, ktorý vznikol vďaka práci našej akademickej obce a má hovoriť o budúcnosti Slovenska, tak je dôležité povedať, že vedci, vedkyne, odborníci a teda Slovenská akadémia vied si nezaslúžia uznanie len vtedy a rešpekt, keď vláda potrebuje peknú víziu, ale zaslúži si ho každý jeden deň. Nechcem preto ani ja tento dokument odbiť ako nejaký vládny marketing a chcem sa k nemu postaviť poctivo. Zároveň ja veľmi vítam diskusiu o budúcnosti a zároveň ju vnímam aj ako otázku, či generácia mladých ľudí, ku ktorej sa teda stále radím, bude na Slovensku chcieť žiť aj o 14 rokov. No a treba zároveň aj povedať, že vládna koalícia si týmto dokumentom nastavila nepríjemné zrkadlo. Na jednej strane premiér pri predstavení vízie hovoril, že nie je možné žiť iba zo dňa na deň. S tým sa nedá nesúhlasiť, lenže takmer o mesiac neskôr jeho vláda presne takto žije, funguje a žije od jedného hlasovania k druhému. Koalícia nevie garantovať vlastnú väčšinu a koncom septembra verejnosť, ani teda nikto z nás zatiaľ nepozná ani základné parametre rozpočtu. Kolegovia, kolegyne, predkladáte nám víziu na 14 rokov v čase, keď naozaj neviete naplánovať ani nasledujúce tri mesiace a to nie je iba nejaký situačný paradox, ale to je vlastne podstata celého problému. Premiér Fico dnes nehovorí ako nejaký nový politik, ktorý práve objavil problémy Slovenska. Je predsedom vlády po štvrtý raz. Hovorí, že musíme myslieť nad rámec jedného volebného obdobia. No on mal tých volebných období niekoľko. To je dosť času robiť všetko to, čo dnes táto vízia označuje za nevyhnutné. A najlepšie je to vidieť na mladých ľuďoch a hovorím to preto, že mladí ľudia naozaj nie sú jeden rezort alebo jedna téma, ani jedna kapitola tohto dokumentu. Mladí ľudia potrebujú kvalitné školstvo, dostupné bývanie, dostupnú starostlivosť o duševné zdravie, dobrú prácu, podporu v praxi, teda pri praxovaní, bezpečie aj dôveru v štát naraz. Vízia otvorene priznáva, že z našich maturantov približne pätina študuje v zahraničí a vracia sa ich len 40 %. To nie nie je nejaká úspešná medzinárodná mobilita, ako by to tu možno pán minister školstva rád pomenoval, ale to je krajina, ktorá vychováva talent, investuje doň a potom veľkú časť tohto talentu proste odovzdá iným štátom. A vízia ponúka aj riešenia. Kvalitnejšie vysoké školy, dostupné bývanie pre študentstvo, lepšie príležitosti doma, aktívnu spoluprácu so slovenskou diasporou a jednoduchší návrat na Slovensko. Pre ľudí teda, ktorí odišli, a aj celé ich rodiny. Lenže mladého človeka na Slovensko fakt nevráti ani jedno štipendium, ani jedna pekná kampaň. Rozhodnutie vrátiť sa je rozhodnutím o celom živote. A je presne o tom, či tu nájde zaujímavú prácu, či dostane škôlku pre dieťa, či si môže dovoliť bývanie, aj to, či pravidlá platia pre všetkých, či štát nezmení zákony zo dňa na deň, či verejné inštitúcie fungujú a či sa vláda správa k jeho budúcnosti zodpovedne. Odliv talentu, ktorý tu sledujeme, to nie je len problémom školstva. To je hodnotenie mladých ľudí o stave krajiny. Ďalším príkladom je práve bývanie. Vízia konštatuje, že v roku 2024 žilo sedem z desiatich mladých ľudí vo veku od 18 do 34 rokov s rodičmi. Ceny nehnuteľností sa medzi rokmi 2015 a 2025 zdvojnásobili a rástli rýchlejšie než príjmy. A to nie je iba otázka komfortu. Totiž, ak sa mladí ľudia nevedia osamostatniť, odkladajú rodinný život a aj návrat zo zahraničia napríklad. Vláda potom na jednej tlačovej konferencii plače nad demografickým vývojom Slovenska, plače nad demografiou a na druhej strane ponúka sľuby o nájomných bytoch, ktoré pre väčšinu mladých ľudí dodnes nie sú žiadnou reálne dostupnou možnosťou. Vízia pritom pomenúva konkrétny smer, nie ten. Viac nájomného bývania, využívanie zanedbaných a nevyužívaných budov, rýchlejšie povoľovacie procesy, lepšie plánovanie miest a bývanie prepojené s dopravou, službami a pracovnými príležitosťami. No namiesto toho v tomto parlamente, okrem namiesto takýchto návrhov, sledujeme návrhy, že koalícia sa pokúša ešte aj oslabiť ochranu nájomníkov. Veľmi podobné je to napríklad aj pri kapitole duševného zdravia. Vízia hovorí o systematickej podpore na školách, dostupnej komunitnej starostlivosti a krízovej intervencii. Pripomína, citujem, že školy musia byť prostredím, ktoré pomáha zvládať tlak na výkon. Najvyšší kontrolný úrad zistil, že v roku 2024 pripadalo na jedného školského psychológa v priemere 710 žiakov. V niektorých okresoch to bolo viac než 3000 a tri okresy nemali školského psychológa vôbec. Takmer tri štvrtiny oslovených škôl v tomto prieskume uviedli, že potrebujú ďalších odborných pracovníkov, ale bránia im finančné limity a nedostatok ľudí. A to je rozdiel medzi víziou a realitou, ktorú žijeme špeciálne v dnešný deň. Nestačí mladým ľuďom zakázať sociálne siete a tváriť sa, že sme vyriešili ich problémy. Bez psychológov, bez dostupnej pomoci, kvalitnej digitálnej gramotnosti a bezpečných miest, kde sa môžu stretávať, riešime iba následky a podľa mňa neriešime ani tie. Aj organizácie pracujúce s mladými ľuďmi, nízkoprahové priestory dnes do veľkej miery fungujú iba vďaka nadšeniu dobrovoľníkov, vďaka nadšeniu ľudí v teréne, krátkodobým projektom a ochote niektorých samospráv. Stabilný systém podpory na Slovensku v porovnaní s inými rozvinutými európskymi krajinami stále nemáme. Pritom samotná vízia hovorí, že neformálne vzdelávanie a práca s mládežou majú rozvíjať tvorivosť, spoluprácu, kritické myslenie a vzťah k hodnotám spoločnosti. No tak, ak to vláda myslí vážne, tak zrovna toto, tento parlament je to miesto, kde môže práve vládna koalícia konať okamžite a podporiť aspoň niektoré z našich návrhov zákonov. Vízia zároveň hovorí o demokracii a právnom štáte, o nezávislých médiách, aktívnej občianskej spoločnosti a kultúre otvorenej diskusie. A to priamo súvisí s mladými ľuďmi, pretože my nemôžeme od škôl očakávať, že budú učiť kritické myslenie a odolnosť voči dezinformáciám, ak členovia vlády spochybňujú odborníkov, útočia na médiá a dennodenne rozdeľujú ľudí na svojich a nepriateľov. Škola môže učiť kultúru dialógu. Ak však mladý človek vidí v správach každý deň presný opak od najvyšších predstaviteľov štátu, štát sám podkopáva túto prácu učiteľov a pedagógov. Odolnosť voči dezinformáciám sa nezačína zákazom, začína dôveryhodnosťou dospelých a v prvom rade dôveryhodnosťou štátu, v ktorom tí mladí ľudia žijú a vyrastajú. Tak sa prosím netvárme dnes, že ak sa tu schváli toto uznesenie k vízii, tak tým je práca hotová. Uznesenie parlamentu samo nepostaví jediný byt, nezamestná školského psychológa, nevráti domov jedinú vedkyňu, vedca, ani jedného mladého človeka, študenta, ktorý odišiel. Takže, ak má mať tento dokument význam, musí byť nielen skutočne záväzný, ale hlavne by ho vláda mala začať brať vážne a riadiť sa ním. Už najbližší štátny rozpočet musí Vedca, ani jedného mladého človeka, študenta, ktorý odišiel. Takže, ak má mať tento dokument význam, musí byť nielen skutočne záväzný, ale hlavne by ho vláda mala začať brať vážne a riadiť sa ním. Už najbližší štátny rozpočet musí ukázať, že tomu tak je, keď ho teda uvidíme. Vážené kolegyne a kolegovia, v roku 2040 budú mať dnešní 18-roční ľudia 32 rokov. Nebudú hodnotiť, aká pekná bola publikácia, o ktorej dnes hlasoval parlament. Budú hodnotiť, či si na Slovensku boli schopní vybudovať normálny život. Slovensko tu bude aj po vás, aj po Róbertovi Ficovi. Bude tu aj po nás. Otázkou je, v akom stave. A otázkou je aj to, koľko mladých ľudí tu ešte bude. Vízia môže byť dobrá mapa, ale mapa nemá význam, ak vláda každý deň kráča opačným smerom. Takže, ak chceme, aby mladí ľudia verili v budúcnosť Slovenska, nestačí im túto budúcnosť opísať a sľubovať. Musíme im ju začať dokazovať rozhodnutiami, ktoré robíme dnes a, ak budeme riešenia stále odkladať na tých ďalších, tak sa nám môže veľmi ľahko stať, že tí ďalší budú už svoje firmy, svoj výskum, svoje kariéry a svoje rodiny budovať niekde inde. Ďakujem veľmi pekne.