Martin Venhart — iné vystúpenie, 61. schôdza

Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky, vážení podpredsedovia Národnej rady Slovenskej republiky, vážené členky a členovia vlády Slovenskej republiky, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení páni, dovoľte mi začať jednou otázkou. Kde bude Slovensko o 15 rokov? Položme si túto otázku úprimne. Teraz nie ako politici, nie ako koaliční či opoziční poslanci, nie ako členovia vlády, nie ako predseda Slovenskej akadémie vied, ale ako rodičia, ako starí rodičia, ako ľudia, ktorým záleží na Slovensku, v ktorom vyrastajú ich deti. Budú tu chcieť žiť, budú tu môcť žiť dobre? Alebo si budú hľadať lepší život niekde inde, tak ako to dnes robí až príliš veľa mladých Sloveniek a Slovákov. Na túto otázku neodpovedám ja. Ani ako predseda Slovenskej akadémie vied a ako vedec by som si na túto odpoveď sám netrúfol. Dnes nežijeme už v dobe Mateja Bela, kedy existovali polyhistorici, ktorí boli schopní uchopiť rozsah poznania, ktorý vtedy existoval. Preto sa spojilo viac ako 350 odborníčok a odborníkov, vedcov, podnikateľov, zástupcov občianskej spoločnosti, ľudí z regiónov, ľudí, ktorí sa vo svojich názoroch na mnohé veci nezhodujú. Ľudí s rozdielnymi politickými postojmi a predsa, a to zdôrazňujem, predsa sa dokázali spoločne posadiť na jeden stôl a dospieť ku konkrétnym záverom. Dospeli k dokumentu, ktorý je dnes na stole. To samé o sebe je v dnešnej dobe niečo výnimočné a to samo o sebe by malo byť signálom pre nás všetkých. Výsledkom ich práce je dokument Vízia 2040 – cesta ku kvalitnejšiemu životu. Postupne existovalo až šesť verzií, k týmto verziám sme dostali viac ako 2000 pripomienok od viac ako 150 subjektov, z ktorých mnohé boli označené ako zásadné. Tento dokument teda nie je dielom jednej inštitúcie. Áno, Slovenská akadémia vied bola gestorom a nesie tú autorskú zodpovednosť, ale to dielo je naozaj spoločné. Dovolím si povedať, že je to dielom Slovenska. A je pre mňa veľkou cťou, že mám tú možnosť vystúpiť práve tu v pléne Národnej rady Slovenskej republiky a vystúpiť nielen vo svojom mene, ale v mene všetkých tých, ktorých mená sú uvedené v tom rozsiahlom autorliste. Pani poslankyne, páni poslanci, pred 37 rokmi sa Slovensko, vtedy ešte ako súčasť Československa, rozhodlo. Rozhodlo sa pre demokraciu, rozhodlo sa pre slobodu. Rozhodlo sa transformovať nefunkčnú plánovanú ekonomiku na trhové hospodárstvo. A podarilo sa nám niečo, na čo máme právo byť hrdí. Za necelé štyri desaťročia sa Slovensko vypracovalo na etablovaný, bezpečný a relatívne prosperujúci demokratický štát. Reformy 90. rokov a začiatku nového storočia vytvorili predpoklady na ekonomické dobiehanie vyspelejšej Európy. Prišli investície, prišlo členstvo v Európskej únii, prišlo členstvo v Severoatlantickej aliancii a napokon prišlo euro. A s tým všetkým prišlo niečo, čo dnes možno už berieme ako samozrejmosť a mnohí to berú ako samozrejmosť. Ale čo samozrejmosťou rozhodne nie je. Všetko toto prinieslo výrazné zlepšenie kvality života. Lenže, a tu sa musím pozastaviť. Minulosť nás síce naučila, že dokážeme veľké veci, ale budúcnosť nám nič negarantuje. Čo je teda jadrom tejto vízie? Je to jeden jednoducho znejúci, ale pritom veľmi náročný cieľ. Trvalo zvyšovať kvalitu života všetkým obyvateľom a všetkým obyvateľkám Slovenska. Nie, niektorým. Všetkým. A čo je kvalita života? To nie je abstraktný pojem. To je niečo veľmi konkrétne. Je to napríklad otázka, či človek na východnom Slovensku má rovnaký prístup ku kvalitnej zdravotnej starostlivosti ako človek v Bratislave. Je to otázka, či si mladá krajina dokáže dovoliť dôstojné bývanie. Je to otázka, či učiteľ, zdravotná sestra, hasič, či títo ľudia zarábajú dosť na to, aby nemuseli premýšľať o odchode do zahraničia. Je to otázka, či dýchame čistý vzduch, či pijeme čistú vodu a či sa cítime bezpečne. Vízia k tomuto cieľu pristupuje cez štyri piliere. To dôstojnosť života, ekonomicky úspešné Slovensko, udržateľnosť krajiny a dobrá správa vecí verejných. V úvode dokumentu je pomenovaných päť princípov, päť základných kameňov, z ktorých Slovensko nesmie ustúpiť. Dovoľte mi ich pomenovať, pretože na nich stojí všetko ostatné. Čiže po prvé chceme Slovensko demokratické, ako právny štát založený na ústave. Slobodné voľby, nezávislé súdy, nezávislé médiá, aktívna občianska spoločnosť, vzájomný rešpekt, otvorená diskusia, odmietnutie násilia a diskriminácie vo všetkých formách. A niečo, na čo občas zabúdame. Slovensko bolo, je a má zostať rozmanité. Žijú tu Slováci, Maďari, Rómovia, Rusíni a ďalšie národnosti a to nie je problém. To je súčasť toho, kým sme. To je to, na čo môžeme stavať. Po druhé, chceme Slovensko bezpečné a odolné. Bezpečnosť v dnešnom svete nie je niečo, čo si vybudujete sami. Bezpečnosť vyplýva zo spojenectiev s krajinami, ktoré zdieľajú naše hodnoty. Ekonomicky a strategicky sú to predovšetkým štáty Európskej únie. Obranne sú to štáty Severoatlantickej aliancie. Ale bezpečnosť, to je aj niečo iné. Je to schopnosť rozoznať dezinformácie. Je to schopnosť zvládať krízy. Je to aj vlastenectvo, avšak nie v podobe prázdnych gest, ale v podobe skutočnej hrdosti a ochote štát zveľaďovať a chrániť, ak to bude potrebné. Po tretie, chceme Slovensko zodpovedné. Zodpovedné znamená, že sa dokážeme pozrieť aj ďalej ako za horizont jedného volebného obdobia. Viem, že to znie v týchto priestoroch takmer až provokatívne, ale povedzte mi, kto iný, ak nie vy, má myslieť na budúce generácie? Kto iný má zabezpečiť, aby naše deti nezdedili štát v zlom stave? Po štvrté, chceme Slovensko spravodlivé a súdržné. Férový prístup k príležitostiam bez ohľadu na pôvod, národnosť, vek, zdravotný stav, náboženstvo, politické presvedčenie alebo miesto, kde človek žije, či žije v Bratislave alebo napríklad v Rimavskej Sobote. To nesmie rozhodovať o tom, aký život bude mať. Spoločnosť, ktorá je založená na dôvere, je odolnejšia, je produktívnejšia, ďaleko lepšie zvláda zmeny. A my sme uprostred veľkých zmien. A po piate, chceme Slovensko, ktoré je pokrokové, krajinu, ktorá sa učí z vlastných chýb, ktorá využíva nové technológie, ktorá podporuje inovácie, podporuje vedu, podporuje výskum, ktorá má ambíciu, a to hovorím vážne, stať sa v niektorých oblastiach príkladom pre všetkých. Nie vždy dobiehať, ale občas aj predbiehať, aby sme sa len neviezli v pelotóne, ale pokúsili sa dostať na jeho čelo, eventuálne v niektorých oblastiach mu aj uniknúť. Dovoľte mi to teraz ilustrovať na jednom konkrétnom prípade, čo mám na mysli. A prosím, prepáčte mi, že teraz budem malú chvíľu hovoriť viac ako jadrový fyzik, čo je moje pôvodné vedecké povolanie, než ako predseda SAV. V oblasti nízkouhlíkovej elektriny patrí Slovenská republika medzi európsku špičku. To nie je fráza, to je fakt. A je to najmä vďaka jadrovej energetike, v ktorej máme tradície, máme skúsenosti a, čo je najdôležitejšie, máme vzdelaných ľudí. Ale budeme ich mať aj v roku 2040? Naše stredné a vysoké školy dlhodobo neprodukujú dostatok odborníkov v tejto oblasti a navyše významná časť tých, ktorí tu vyštudujú, nám odchádza do zahraničia. Áno, pretože tento problém nemáme len my. A tu musím byť veľmi priamy. V tejto otázke nie je o 11:55. Je skôr 12:45. Ale, a to je dobrá správa, ak dokážeme nájsť riešenie, otvárajú sa pred nami obrovské možnosti. Technológia malých modulárnych reaktorov má potenciál priniesť revolúciu nielen vo výrobe elektriny, ale aj vo vykurovaní a v produkcii industriálneho tepla. A práve industriálne teplo je celosvetovo najväčším zdrojom emisií oxidu uhličitého. Nie autá, nie lode, nie lietadlá, ale industriálne teplo. Každoročne je táto otázka jednou z nosných tém fóra Science and Technology for Society, konferencie, ktorá sa každoročne koná v Kjóte a predstavuje svetový vrchol v komunikácii vedeckej a biznisovej komunity spolu s vrcholovými politickými reprezentáciami a riešenie neexistuje ani v náznaku. Práve modulárne reaktory môžu byť tým riešením. Jadrové technológie vo všeobecnosti sú našou silnou stránkou a veľkou príležitosťou, ale, ak nedokážeme zvládnuť reformu vzdelávania, tak táto príležitosť sa zmení na ohrozenie. Mení sa na ohrozenie v podobe nedostatočnej výroby zastarávajúcich kompetencií a stratenej konkurenčnej výhody. A tu sa dostávam k téme, ktorá ma ako predsedu Slovenskej akadémie vied trápi azda najviac a to je talent. Talent je niečo, čo nedokážeme kúpiť. Nedokážeme ho vyrobiť na páse, nemôžeme ho doviezť ako súčiastky do automobilky. Talent sa rodí, rastie, ale, ak mu nedáte podmienky, tak odchádza. Potrebujeme talent vyhľadávať už na tej najnižšej úrovni na základných školách, eventuálne už v