Ingrid Kosová — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

Ďakujem veľmi pekne, ale keď som navrhovateľka, tak sa na mňa nedá reagovať. Nedá sa to nejako tak urobiť, aby na mňa mohli reagovať? Dá sa? Pani poslankyňa, pri úvodnom slove sa nedá reagovať. Už ste v rozprave, takže v rozprave na vás bude môcť reagovať každý jeden z poslancov. OK. Dobre, vážení kolegovia a kolegyne, ja tento návrh zákona pokladám za veľmi vážny aj napriek tomu, ako alebo vďaka tomu, a kolapsne sa asi k tomu ako spoločnosť staviame. A preto mi dovoľte, aby som bola trošku možno aj dlhšia a aby som išla hlbšie do podstaty toho, prečo tento zákon nie je len o minulosti, ale je aj o tom, ako rozumieme tomu, prečo tieto praktiky sa vôbec mohli diať. Pretože, ak chceme hovoriť o nútených sterilizáciách naozaj úprimne, tak si musíme povenovať aj tie spoločenské predstavy, ktoré ich umožnili, ktoré ich tolerovali, ktoré ich dokonca normalizovali alebo aj priamo ospravedlňovali. Mne sa veľmi páči a myslím, že tamto už povedala aj viackrát na tomto mieste výrok francúzskej filozofky Simone de Beauvoir, ktorá povedala, že ženami sa nerodíme, ale ženami sa stávame. A tento výrok naozaj nie je len nejakou filozofickou reflexiou, ale je zásadným upozornením na to, že spoločenská rola ženy nie je nejaká len prirodzená, daná pohlavím, ani neutrálna, ale je naozaj formovaná systémom očakávaní spoločenských noriem a mocenských vzťahov spoločnosti. Rodová socializácia nás totižto od detstva učí, čo znamená byť správnou ženou a čo znamená byť správnym mužom. Učí nás, kedy má žena hodnotu a kedy nie. Kedy je vhodné správať sa ako žena a kedy je správanie pre ženu nevhodné. Rovnako tak, samozrejme, aj pre mužov. A tieto predstavy nie sú neutrálne, pretože sú základom štrukturálnych nerovností, mocenských medzi mužmi a ženami. No mňa už prekvapí, ako sa rôzne závery výskumov o rodovej socializácii stretávajú s absolútnym nepochopením, ba až odmietaním a samozrejme aj s nedostatkom informácií. A možno je to práveže spôsobené tým, že keď aj v tejto miestnosti alebo aj niekde inde, hlavne na tých dezolevoboch, niekto počuje slovo rod, tak sa mu vyhodia všetky vyrážky a prestane počúvať a aj rozmýšľať. Takže povedzme si to jednoduchšie, bez toho slova, že rodová socializácia, a zamyslime sa nad tým, čo nás ľudí spoločnosť naozaj formuje, čo reguluje naše správanie podľa toho, s akým pohlavím sa narodíme. Prečo je normálne, keď chlapci sú divokí, ale problém je, keď sú také dievčatá, prečo sa od žien očakáva starostlivosť a od mužov výkon? A prečo sa odvaha u mužov oslavuje, ale u žien sa často spochybňuje? Tých otázok by som mohla mať ešte oveľa viac, ale ak si tieto odpovede dáme dokopy ako nejaký vzorec, ktorý sa neustále opakuje, naozaj si môžeme myslieť, že to nemá žiadny vplyv na to, ako odlišne sa správajú muži a odlišne sa správajú ženy, čo sa od žien a ich roly očakáva a takisto aj ako potom fungujú školy, ako fungujú nemocnice, inštitúcie a celý tento náš systém. Ak je žena dlhodobo vnímaná ako niekto, kto má byť poslušný, tichý, podriadený, menej racionálny, menej kompetentný rozhodovať o sebe, o svojom tele, tak sa vám ľahko stane, že jej autonómia nad vlastným telom bude neustále spoločnosťou spochybňovaná. A presne tu sa rodí priestor pre zlyhania, aké dnes nazývame nútenými alebo nezákonnými sterilizáciami. Keď sa k tejto rodovej nerovnosti pridá ešte aj etnicita a chudoba, vzniká tu výsledok viacnásobnej diskriminácie. Narodiť sa totiž ako žena znamená čeliť rôznym stereotypom, ale narodiť sa ako rómska žena a z vylúčenej komunity takto znamená byť úplne v tejto spoločnosti vyčlenená. Rómske ženy boli historicky vystavené naratívom, ktoré ich redukovali na stereotypy o nadmernej plodnosti, o neprimeranom počte detí, či o tom, či ich reprodukčné správanie je problémom pre spoločnosť alebo pre verejné financie. Spomeňme si napríklad také výroky samotného súčasného premiéra Roberta Fica, ktorý v roku 2000 navrhol zníženie sociálnych dávok pre rómske ženy s viac ako tromi deťmi. Zdôvodnil to tvrdením, že rómska žena je časovanou bombou, ktorá môže spôsobiť problémy, ak sa vymkne spod kontroly. V roku 2001 svoj návrh zopakoval s výrokom, že „mnoho Rómov nechce nič robiť, len žiť zo sociálnych dávok a prídavkov na deti“, pričom dodal, že rodiny s 13 či 14 deťmi to považujú za zdroj príjmu a že štát by nad tým nemal privierať oči. Ako bonmot tu mám ešte marec roku 2000, keď určitý zástupca starostu Rudnian, čo je obec na východnom Slovensku, s jednou z najchudobnejších rómskych osád v krajine aj v celej Európe, tak verejne vyzval na zavedenie takzvaného čínskeho programu plodnosti s cieľom obmedziť rómsku populáciu. Tieto predstavy sa v rôznych obdobiach menili vo forme, ale nikdy nie v jadre. Vždy išlo o kontrolu a o predstavu, že reprodukcia určitých skupín je niečo, čo môže a má byť riadené. A práve tieto predstavy vytvárali spoločenské a inštitucionálne prostredie, v ktorom sa sterilizácie, či už dobrovoľné alebo nedobrovoľné, mohli stať nástrojom riešenia sociálneho problému. Tieto praktiky ja s kľudným svedomím prirovnávam k praktikám nemeckého nacizmu, ktorý vykonával rasovo motivované sterilizácie za účelom zabránenia rozmnožovania sa určitej skupiny obyvateľstva. Tieto praktiky majú aj dnes na Slovensku svojich podporovateľov. Strach zo vzrastajúceho počtu rómskeho obyvateľstva bol a stále zostáva hybnou silou odôvodňovania porušovania reprodukčných práv žien. Takéto obavy a správanie sa zakladajú na rasistických postojoch k sexualite rómskych žien, ich plodnosti a genetickej spôsobilosti. Tieto rasistické názory sa v súčasnosti objavujú aj v rétorike zdravotníckych pracovníkov, politikov, ale aj spoločnosti ako takej. Nacistický režim považoval Rómov za asociálnu a podradnú rasu. 14. júla 1933 Nemecko prijalo zákon umožňujúci násilnú sterilizáciu Rómov. V nasledujúcich rokoch boli Rómovia vystavení násilnej sterilizácii, internácii, núteným prácam a napokon vyhladeniu nacistickým režimom. Nacisti pokladali Rómov za postihnutých a násilne ich sterilizovali, aby predišli šíreniu ich postihnutia prostredníctvom reprodukcie. To je diskriminácia Róma. Sterilizácii, internácii, núteným prácam a napokon vyhladeniu nacistickým režimom. Nacisti pokladali Rómov za postihnutých a násilne ich sterilizovali, aby predišli šíreniu ich postihnutia prostredníctvom reprodukcie. Diskriminácia Rómov a sterilizačné praktiky pokračovali, samozrejme, aj po druhej svetovej vojne napriek tomu, že nacizmus bol porazený. V posledných rokoch komunistického režimu sa rómske ženy stali cieľovou skupinou československého vládneho programu, ktorý poskytoval dokonca finančné odmeny všetkým občanom, ktorí podstúpili sterilizáciu. Hoci tento program formálne poskytoval finančné príspevky bez rozdielu rasy a národnosti, vládne dokumenty a nezávislé štúdie poukazujú na to, že vláda prijala osobitné opatrenia na ovplyvňovanie rómskych žien s cieľom ich sterilizácie. Dokumenty uvádzajú neúspešnosť v snahách o reguláciu vysoko nezdravej rómskej populácie prostredníctvom antikoncepčných prostriedkov a plánovaného rodičovstva a presadzujú využívanie sterilizácie ako nástroja na zníženie počtu Rómov. Ach, ten krásny komunizmus. Už v roku 1977 Charta 77 ako občianska iniciatíva proti vtedajšiemu režimu upozornila na viaceré prejavy diskriminácie z tohto obdobia a poukázala pritom aj na podozrenia z možných násilných sterilizácií, ktorým mohli rómske ženy čeliť. A vtedajšia legislatíva rómske ženy k sterilizácii motivovala vyplácaním rôznych finančných príspevkov a vyslovili aj obavy z toho, že štátne úrady môžu rómske ženy k sterilizáciám cielene presviedčať a že štátna moc takéto konanie podporuje. V rokoch 86 a 87 tvorili Rómky až 60 % všetkých sterilizačných zákrokov v okrese Prešov, hoci predstavovali len 7 % obyvateľstva okresu. Na východnom Slovensku bolo v roku 1983 sterilizovaných 26 % Rómok a do roku 1990/1987 toto číslo vzrástlo na 36,6 %. Viaceré ženy z východného Slovenska boli sterilizované bez dodržania oficiálnych postupov, bez ich žiadosti a bez schválenia mimoriadnou lekárskou komisiou, ako to vyžadovali vtedajšie vládne predpisy. V roku 1988 bol prijatý zákon, ktorý zaručoval jednorazový finančný príspevok pre ženy, ktoré sa podrobili sterilizačnej operácii v záujme ozdravenia populácie vo výške 25 000 českých alebo československých korún, čo približne zodpovedalo jednému ročnému príjmu. Takže im asi na tom veľmi záležalo. Po roku 1990 boli zaznamenané prípady nedobrovoľných sterilizácií rómskych žien, čo je vážne porušenie ľudských práv. Tento historický kontext negatívne ovplyvňuje dôveru v zdravotnícky personál. Aktivisti podali viacero trestných oznámení pre násilné sterilizácie Rómok, no generálny prokurátor ich v roku 1991 zamietol ako nedôvodné. Správa Human Rights Watch z roku 1992 uviedla, že mnohé rómske ženy si neboli plne vedomé nezvratných dôsledkov sterilizačného zákroku a súhlasili s ním najmä pre svoju zúfalú ekonomickú situáciu. Mnohé z nich zároveň vypovedali, že boli k súhlasu so sterilizáciou dotlačené pod nátlakom zo strany štátnych orgánov. Postkomunistické vlády Českej a Slovenskej republiky nikdy verejne neodsúdili politiku vynútených a diskriminačných sterilizácií, ktoré sa uskutočnili počas komunizmu. Štátne orgány tieto prípady nevyšetrovali a lekári, ktorí sterilizácie vykonávali bez súhlasu alebo pod nátlakom, naďalej beztrestne pôsobia v zdravotníctve. V roku 2011 podalo Centrum pre podporu miestneho aktivizmu žalobu na okresnom súde v Spišskej Novej Vsi v mene rómskej ženy, ktorá žiadala odškodnenie 400 000, respektíve 9 500 Sk a bolo to v roku 2001, nie 2011, za nedobrovoľnú sterilizáciu počas pôrodu v roku 1986. Žena o zákroku vtedy nevedela a zistila to až v roku 1999. A keďže bola v čase sterilizácie dokonca maloletá, vyžadoval sa súhlas rodičov, ktorý však nebol vôbec udelený. Súd žalobu zamietol v júni 2002 s odvolaním, že nebolo jednoznačne preukázané, že jej neplodnosť spôsobila sterilizácia, napriek lekárskym dôkazom, ktoré to naznačovali. Hrozne sa to číta. Keď boli prvýkrát v roku 2002 tieto správy o nútených a nezákonných sterilizáciách publikované, vyvolali naozaj búrlivé reakcie, najmä zo strany politických garnitúr, pretože to bolo vnímané ako očierňovanie, ktoré môže sťažiť vnímanie Slovenskej republiky v očiach EÚ. A napriek enormnému úsiliu napríklad Poradne pre občianske a ľudské práva sa nepodarilo týmto ženám domôcť sa spravodlivosti a museli sa obrátiť na súdy v Štrasburgu. Najprv slovenské súdy, samozrejme, ich situáciu ignorovali a spravodlivosti sa teda domohli, samozrejme, ako ináč, až v Štrasburgu, kde Európsky súd rozhodol v prospech troch rómskych žien. No a napriek tomu, že už vtedy EÚ súd nariadil slovenskej vláde, aby tieto ženy odškodnila, tak doteraz sa tak nestalo. V roku 2022 sa síce vláda Slovenskej republiky formálne ospravedlnila za nezákonné sterilizácie, ale zákon za odškodnenie týchto žien, ktorý predkladalo Slovensko, vtedajšie OĽANO, prešiel v prvom čítaní, ale potom vláda padla, takže to neprešlo až do tretieho čítania. Ženy sa tej spravodlivosti, to znamená dodnes, nedočkali a, čo je najhoršie, tak sa stretávajú s diskrimináciou naozaj v rôznych podobách aj dodnes. Síce už nejde o sterilizácie v rozpore s právom, ale v zdravotníckych zariadeniach, aby ste sa čudovali, koľko nespravodlivosti sa tam nachádza. Pre mnohé ženy sú tieto zdravotnícke zariadenia, samozrejme, nedostupné a priemerne sú vzdialené od bydliska aj 40 km, ale už keď tam aj dôjdu, tak sa stretávajú naozaj s diskrimináciou, so segregáciou na samostatných izbách a to, čo ma najviac štve a čo som si teda zažila aj na vlastnej koži napriek tomu, že mám vzdelanie, je to tykanie a ponižujúce správanie a najmä, najmä na gynekologickom a pôrodníckom oddelení. Častou skúsenosťou týchto rómskych žien, ktoré teda stále hlásia, je aj medicínsky gaslighting, ktorý označuje situáciu, keď zdravotnícky personál proste odmieta alebo zľahčuje tie obavy, či už symptómy alebo proste skúsenosti nejakého pacienta či pacientky a často naznačuje, že je to prehnané, že je to vymyslené alebo že je to predovšetkým psychického pôvodu. Tento pojem sa čoraz viac používa na opis skúseností pacientov a najmä pacientiek, ktorí majú pocit, že ich lekári či lekárky absolútne neberú vážne, čo vedie, samozrejme, k oneskorenej diagnóze alebo k nesprávnej diagnóze či nesprávnemu manažmentu ich zdravotného stavu. Je takisto dôležité poznamenať, že predpokladom tohto medicínskeho gaslightingu je prístup k zdravotnej starostlivosti a schopnosť obhajovať svoje záujmy. A tu si musíme povedať, že marginalizované osoby tomuto čeliť nie sú schopné a môžu tak čeliť naozaj dvojitému vylúčeniu nielen v dôsledku sťaženého, limitovaného prístupu k zdravotnej starostlivosti. Pri absencii vzťahovej a sexuálnej výchovy, o ktorej tu už dlhodobo rozprávame a ktorá facilituje vzdelávanie o ľudskom tele a o reprodukčných orgánoch, nemôžeme od ľudí očakávať, že naozaj budú schopní alebo schopné komunikovať svoje zdravotné problémy a obhajovať sa tak, aby sa tomuto ponižovaniu v zdravotníckych zariadeniach mohli vyhnúť. Výsledkom je potom, samozrejme, v radoch rómskych komunít vysoká nedôvera v zdravotnícky systém, v dôsledku čoho viac než polovica rómskych žien absolútne neabsolvuje preventívne gynekologické prehliadky. Dokonca 28 % rómskych žien neabsolvovalo žiadnu preventívnu prehliadku počas svojho života. Je to alarmujúce, vysoké číslo a potom sa nemôžeme diviť, že táto nízka účasť na preventívnych prehliadkach vedie naozaj k zvýšenému riziku závažných ochorení a najmä k rakovine krčka maternice. Ďalším rizikom je, samozrejme, aj vyšší výskyt pohlavne prenosných infekcií, za čím stojí nielen skorší začiatok sexuálneho života, ale hlavne nedostupnosť antikoncepcie, zlá hygiena, menštruačná chudoba, keď miesto hygienických vložiek vysoké percento žien používa nehygienické handry, ktoré spôsobujú naozaj výskyt infekcií. Ja nemám rada stále neustále tie reči o tom, ako to majú za to, že skoro začínajú sexuálny život, tak preto som si dovolila túto pripomienku, že ide najmä o zlú hygienu a menštruačnú chudobu, ktorá spôsobuje, že títo ľudia alebo tieto ženy majú vážne problémy s ochoreniami reproduktívnych orgánov. No a asi vás ani neprekvapí, že vo vylúčených komunitách, a to som tu už tiež povedala niekoľkokrát, nenájdete ľudí nad 65 rokov a ženy, samozrejme, žijú o niečo dlhšie ako muži, aj v rómskych komunitách to tak je, ale prežívajú ich možno battle of Kiev. Toto je výsledok toho života, aký žijú. Suma sumárum, bez dostatočnej informovanosti, bez prístupu k právnej ochrane a bez možnosti efektívnej obrany sa tieto ženy ocitajú v extrémne zraniteľnej pozícii voči systému, ktorý má mať ochrannú funkciu. Aj preto nemožno tieto prípady chápať len ako individuálne zlyhanie zdravotníkov. Ide tu o širší systémový problém, ktorý má svoje historické, svoje sociálne, ale najmä aj inštitucionálne korene, ktoré sú založené a ich jadrom je protirómsky rasizmus. Vážené kolegyne a kolegovia, tento zákon nie je len nejakým technickým riešením historickej krivdy. Toto je podľa mňa test. Test našej schopnosti, či dokážeme spravodlivo spomenúť, či vieme, ako vznikla, a či sa s ňou dokážeme vysporiadať. Nie je to len o sterilizáciách. Je to o tom, ako táto spoločnosť vníma ženy, ako vníma rómske ženy, najmä tie, ktoré sú chudobné, marginalizované alebo nejako inak zraniteľné. Je to o tom, či dokážeme vidieť, že rodové stereotypy, etnické predsudky a sociálne vylúčenie sa môžu spojiť do jedného systému, ktorý zasahuje do najintímnejšej sféry ľudského života, a to sú reprodukčné práva. A je to aj o tom, či sme schopní povedať, že telo ženy nie je len nástrojom sociálnej politiky, ani demografickej regulácie a ani žiadnych ideologických predstáv. Ak tento zákon opätovne neprijmete, čo predpokladám, že sa to, samozrejme, stane, ale nielen v mojich očiach, ale aj v očiach 200 000 Rómov, ktorí žijú na Slovensku a sú plne integrovaní, tým vyšlete signál, že nepriznávate svoju zodpovednosť, že vám nezáleží na základnom pilieri demokracie a to je ochrana ľudských práv. Napriek tomu, že sa tu tým oháňate neustále v prípadoch, ktoré sa týkajú vašich obžalovaných kumpánov. Ale je to jedno, keď ide o rovnosť žien a menšín, tak je pre vás ľudské právo len nejakou frázou v ústave, ktorá vás zaujíma len vtedy, ak tam vložíte dva pohlavia a uspokojíte svojich voličov. Takže ja som sama zvedavá, ako sa k tomu postavíte, ale na 99,9999 % som si istá, že laxne, s pohŕdaním k životu a k dôstojnosti rómskych žien. A neviem, či vám ďakujem za pozornosť, lebo veľa vás teda nebolo na tejto strane koalície, ale vám všetkým, ktorí ste ma počúvali, ďakujem za…