Ingrid Kosová — vystúpenie v rozprave, 61. schôdza

Vážení kolegovia, vážené kolegyne, vážený pán minister. Tento predložený návrh zákona o sociálnej kuratele na prvý pohľad naozaj vyzerá, že má veľmi ušľachtilý cieľ. A deklaruje tie najchvályhodnejšie úmysly. Je samozrejme to, pretože ide o ochranu ohrozených detí, podporu rodín v kríze, o deinštitucionalizáciu a prevenciu a najmä pred tým, aby nám deti nekončili v ústavoch. A kto by mohol povedať čo i len krivé slovo proti takýmto cieľom. Ja som si však veľmi podrobne snažila preštudovať tento návrh zákona a musím povedať, že, keď sa pozrieme pod pozlátku tých politických deklarácií a prečítame si stovky tých strán dôvodových správ a rôzne pripomienky z MPK, či už od Generálnej prokuratúry, Kancelárie verejného ochrancu práv, Slovenskej advokátskej komory, ale aj komisárov, či samotné výzvy, zúfalé výzvy terénnych sociálnych pracovníkov, tak nájdeme aj tú nemilú skutočnosť reality tohto zákona. Táto novela je z môjho pohľadu takým už bežným reformným alibizmom. A už sme na to od politikov tejto koalície zvyknutí, že na jednej strane niečo deklarujú, nejaký ušľachtilý cieľ, ale v realite to úplne až tak nevyzerá. Pretože kreslia tu, a najmä keďže sa zaoberám primárne školstvom, tak pán Drucker je toho úplným žiarivým príkladom, že sa tu naozaj kreslia obdivuhodné reformy. No na druhej strane sa priznáva, že ich nemá kto implementovať, že nemáme proste kapacity a odkladáme tú vymožiteľnosť alebo implementovateľnosť týchto zákonov až na budúcu vládu alebo teda na roky 27, 28, 30, tak ako je to aj v tomto prípade. Ja sa pokúsim naozaj byť ale konštruktívna a vecná, pretože musím povedať, že v tomto návrhu zákona sa nachádzajú aj dobré veci, ktoré si zaslúžia pochvalu. Ja predpokladám, že tento návrh zákona vznikol najmä kvôli milníku plánu obnovy a odolnosti. Takže si myslím, že je tam aj pár dobrých vecí, ktoré si zasluhujú to, aby sme to pochválili, ale na druhej strane musíme aj povedať teda to, čo sa nepodarilo alebo čo je potrebné skritizovať v tomto návrhu zákona. Takže poďme najprv k tým pozitívam. Je pravda, že rodičia, odborníci v teréne už dlhé roky, naozaj dlhé roky upozorňujú na ten fakt, že sociálni pracovníci na úradoch práce sú naozaj extrémne preťažení. Spracovávajú stovky prípadov kritických rodín, pričom tie medzinárodné odporúčania sú okolo 20. Teda je to jasné, že tá sociálna práca sa potom často v realite mení na taký bezduchý administratívny pás. A preto je veľmi dobré, že táto novela zavádza normatívy na pracovníka. Myslím, že to je 1000 detí v okrese. A veľmi dobré je aj to, že sa presne oddeľuje tá aktívna priama práca s rodinou od vedľajších procesných úkonov. Čiže pomenovať tú reálnu záťaž, ktorú títo zamestnanci majú, je podľa mňa prvým dobrým krokom k tomu, aby úradník nevnímal tú rodinu len ako nejaké číslo spisu. Ja veľmi osobne som privítala aj povinné zavedenie rodinných a prípadových konferencií. Pretože filozofia, že o osude dieťaťa nemá rozhodovať nejaký úradník, ktorý často kvôli veľkej fluktuácii na sociálnej kuratele možno nemá ani dostatok skúseností, dokonca má aj predsudky, už aj s takýmito prípadmi som sa stretla. Proste jednoducho nemôže od stola na základe nejakých strohých papierov a administratívy vedieť komplexne zhodnotiť ten prípad rodiny. Takže veľmi dobré je, že tá rodinná konferencia, kde sa stretne rodina, komunita, odborníci a psychológovia a tak ďalej, je veľmi správna, že takíto ľudia proste rozhodujú potom o tom, či má rodina ešte šancu sa nejakým spôsobom aktivizovať, pozbierať vlastné sily a prevziať zodpovednosť ešte predtým, ako štát potom pristúpi k tým najradikálnejším krokom, a to je, že odoberieme dieťa do CDR-ky. Takže to je veľmi dobrá vec, ktorú treba pochváliť. No a potom chválim aj ten nácvik samostatnosti pre odchovancov z CDR-iek, pretože sa v praxi naozaj veľmi často stretávame, že deti v 18 rokoch na prahu dospelosti naozaj padajú do sociálnej siete, či do bezdomovstva alebo v niektorých prípadoch sa vracajú späť do komunít a vyzerá to tak, že bez tej reálnej pomoci od štátu všetky vynaložené aj finančné prostriedky, ale aj podpora od rôznych ľudí, aby títo ľudia mohli sa nejakým spôsobom uplatniť v živote, je márna, sú to naozaj do luftu vyhodené peniaze a celá námaha štátu. Čiže je veľmi dobré, že sa zavádza nejaký finančný paušál na nácvik reálneho hospodárenia s peniazmi, tréningové podporované bývanie od 16 rokov a že sa ztrojnásobuje zvýšenie príspevku na osamostatnenie sa v prípade riešenia bývania. Čiže toto je veľmi dobrý krok. Za mňa na diskusiu je zrušenie povinnosti predchádzajúcej štvortýždňovej psychiatrickej ústavnej liečby pred nástupom dieťaťa do resocializačného centra. Ja si uvedomujem, že v praxi máme veľmi veľký nedostatok detských psychiatrov a celkovo psychológov, takže je teda otázne, kto by to zabezpečoval, a v praxi sa teda stávalo, že to fungovalo skôr ako zátarasa, napríklad cez ktorú sa drogovo závislé deti nedostali k pomoci, k naozaj dobrej psychiatrickej alebo aspoň psychologickej pomoci, a nie som si teda istá, či toto opatrenie je naozaj pozitívne alebo skôr nie. Takže toto sú tie veci, ktoré dajme tomu, že chválim. No a teraz prejdeme k tomu, čo sú také nejaké hluché miesta alebo to, čo tento zákon absolútne ignoruje. A tu musím povedať, že naozaj my môžeme schváliť akékoľvek paragrafy, môžu byť akokoľvek dokonalé, ale ak nefunguje ten terén, ktorý to má zabezpečiť, tak vlastne iba strieľame absolútne do prázdna. A tento zákon ignoruje to kľúčové systémové zlyhanie, a to je absolútna rezignácia tejto vlády na zdola stabilizačnú reformu. A to je, myslím si, že najväčší problém. Pretože povedzme si to otvorene, prišli nejaké dva otvorené listy, aj minulý týždeň, aj predminulý týždeň, kde samotní zamestnanci sociálnej kurately naozaj, že zúfalo kričia o tom, že tam dochádza k veľkej fluktuácii. Je tam veľmi veľká poddimenzovanosť. Túto prácu takmer nikto nechce robiť, pretože títo ľudia vstupujú naozaj do veľmi niekedy často agresívnych, často intoxikovaných rodín a musia rozhodovať pod obrovským psychickým tlakom, čelia dokonca vyhrážkam, hovoria, že čelia aj trestným stíhaniam a v praxi za tento veľký tlak poberajú okolo 1000 € v čistom. Takže kto by to chcel robiť? Ja sa ani nečudujem, že výsledkom toho je, že potom tí aj pracovníci, ktorí sú už zaučení a ktorí v podstate aj vyhrajú nejaký boj s tým vyhorením, tak dajú výpoveď. A nové miesta potom zostanú neobsadené, pretože za tie platové tabuľky, ktoré tam sú, tak do takéhoto nebezpečného mlyna naozaj nikto nenastúpi. Čiže osobne si myslím, že štát tu kreslí vzdušné zámky, ale odmieta zaplatiť stavbárom. A toto je veľmi vážna vec, ktorá je už kritizovaná niekoľko desiatok rokov. Myslím si, že sociálno-demokratické vlády, ktoré sú za posledné 20 rokov štyrikrát vo vedení, musia byť o tomto informované a napriek tomu sa nepodarilo nič v tejto veci zmeniť. Tak ja neviem, kto to bude, aj keď dobré veci, implementovať v praxi. A preto si osobne myslím, že darmo bude sociálna demokracia alebo súčasná koalícia hovoriť o silnom sociálnom štáte, a to potom vyzerá, že to je len nejaký reklamný šot, alebo to môže hovoriť na tlačovkách a v politických diskusiách, ale, bohužiaľ, realita je taká, že ľudia, ktorí majú doručovať pomoc týmto chudobným a k týmto rodinám, tak tí absolútne melú z posledných síl. To je realita. Okrem toho neprišiel len list od sociálnej kurately, lebo ja viem, že pán minister aj u pána Zavodského hovoril o tom, že v podstate zo 46 pobočiek to 30 pobočiek teda povedalo, že odmieta politizáciu tohto problému a dištancovalo sa od toho. No fajn, ale máme tu ešte aj list, ktorý podpísalo viac ako 1000 zamestnancov úradu práce, ktorí tiež varujú pred katastrofálnym preťažením a chybami v systéme. A dokonca žiadajú okamžité riešenia pracovných podmienok a stabilizáciu personálu, pretože, ako oni hovoria, hrozí zlyhanie pri spracovávaní a vyplácaní sociálnych dávok. Čiže asi netreba reagovať len politizáciou témy, ale naozaj komplexným riešením tohto závažného problému, pretože osobne si myslím, že keď táto vláda našla finančné prostriedky na to, že zriadila nové ministerstvo alebo že má 36 štátnych tajomníkov, čo je neviem o koľko percent viac ako predchádzajúce vlády, tak potom by si mala nájsť finančné prostriedky aj na to, aby dala ľuďom finančné prostriedky v prvej línii sociálnej práce. Aby aj oni mali dôstojné podmienky. Myslím si, že pre tých ľudí, ktorí sa hlásia k sociálnej demokracii, by toto mala byť priorita, a nie Huliakovi ministerstvo, aby on mal pozíciu. Dobre, prejdeme ďalej. Zákon takisto dlhodobo obchádza aj kritizovaný fakt, že zamestnanci úradu práce vystupujú v súdnom konaní v dvojúlohe. Čiže na jednej strane títo zamestnanci rodinu preverujú, vyšetrujú, podávajú návrhy a na druhej strane majú byť nezávislým kolíznym opatrovníkom, ktorý zastupuje dieťa. Je to dlhodobý konflikt záujmov, na ktorý už dlho poukazujú rôzni odborníci, ale aj súdne autority a toto sa novela nerieši, len sa konštatuje, že to nie je aktívny spis a neprináša ani nezávislé právne zastupovanie detí oddelené od štátneho úradu. Tretia vec, na ktorú by som chcela upozorniť a ktorá je tiež absolútne ignorovaná, je chudoba. A je nerešpektovaná. A často sa chudoba používa ako dôvod na vyňatie dieťaťa. A mňa zaujalo, že v medzirezortnom pripomienkovom konaní dokonca samotný úrad komisára pre deti, čo ja osobne súčasného komisára v mnohých veciach kritizujem za jeho postoje, tak dokonca ešte tento tam napísal, že si žiada, aby zákon výslovne zakázal odoberať dieťa z rodiny výhradne z dôvodov chudoby, zlých bytových pomerov či materiálneho znevýhodnenia. Stanovisko ministerstva bolo, že to proste do zákona písať netreba. Ale ja sama zo svojho 20-ročného pôsobenia v teréne a práci s rómskymi deťmi som veľakrát bola teda konfrontovaná s tým, že práve z tých najchudobnejších alebo chudobných rodín niekedy stačilo im pomôcť a nie to dieťa vyňať z tohto prostredia, pretože tam boli objektívne dôvody na to, aby táto rodina mohla byť zachránená, ale nedošlo k tomu, lebo, bohužiaľ. Konfrontovaná s tým, že práve z tých najchudobnejších alebo chudobných rodín niekedy stačilo im pomôcť a nie hneď to dieťa vyňať z tohto prostredia, pretože tam boli objektívne dôvody na to, aby túto rodinu mohli byť zachránená, ale nedošlo k tomu, lebo, bohužiaľ, úradníci sa rozhodli, že bude lepšie toto dieťa odtrhnúť od milujúcich rodičov, len preto, že sú chudobní. Takže ja si myslím, že takéto situácie nastávajú v praxi. A potom je tu ešte tá druhá vec a to je moja otázka večná. Že kde boli tie sociálno-demokratické vlády posledných 30 rokov a akým spôsobom riešili generačnú chudobu. Pretože z môjho pohľadu povedať, že ministerstvo, ja neviem, minulo 600 000 € a na túto problematiku sa už tu vyliali 2 milióny, 2 miliardy, pardon, a nič sa nezmenilo, je taký alibizmus, že až. Vy ste boli 20 rokov zodpovední za riešenie generačnej chudoby. A ak sa vyhrali miliardy eur, tak potom vy by ste mali vedieť, kde tie peniaze sú. A ja som nevidela teda žiadne monitorovacie správy. Nevidela som žiadnu správu o tom, ktorá by hovorila o efektivite týchto peňazí a čísel a vôbec, či peniaze, ktoré boli určené na riešenie generačnej chudoby, dostali do týchto vylúčených komunít. Nič také neexistuje. Dobre, prejdime ešte k ďalším častiam novely, ktoré boli aj v rámci MPK pripomienkované. A ja by som to nazvala, že teda hovoria o útoku na právny štát a vylúčení advokátov. A teda hovoria o bezprecedentnom zásahu do ústavných práv občanov. Ja síce nie som právnička, ale všimla som si aj ja, že v zákone v § 93 písm. b) a e) sa dáva zamestnancom úradov a centier právo určiť, že ich diagnostika, poradenstvo či pohovory budú prebiehať bez prítomnosti tretích osôb, pričom zastúpenie rodiča advokátom je pri plnení týchto povinností výslovne vylúčené. Pripomienkovala to aj Slovenská advokátska komora, ktorá to jasne pomenovala ako nebezpečenstvo, pretože z týchto pohovorov potom vznikajú úradné správy. A tie sa potom neskôr stávajú aj kľúčovým podkladom napríklad pre odobratie detí alebo pre obmedzovanie rodičovských práv a úpravu styku. Čiže je to pre mňa akože otázne, že keď vzniká úkon, pri ktorom sa rozhoduje o tom, či ešte rodič uvidí alebo neuvidí svoje dieťa, nemôže tam byť teda buď rodič alebo nejaký jeho zástupca. Neviem si predstaviť tú situáciu, že by sa rozhodovalo o osude môjho dieťaťa alebo akéhokoľvek dieťaťa a ja by som nemala možnosť tam, keď už nie seba, tak poslať aspoň nejakého advokáta. A viem si to predstaviť aj z druhej strany, pretože sa často rozprávam s tými ľuďmi na sociálnej kuratele, že tí rodičia sú často problémoví a tak ďalej, že je ťažké proste komunikovať a nie každé dieťa sa vám otvorí v prítomnosti, ja neviem, tyrana, rodiča a podobne. Avšak nemusí to byť rodič, môže to byť nejaký iný zástupca. Na druhej strane si myslím, že keď ide o dieťa, ktoré ešte nie je dospelé, tak tam to predsa musí byť nejaký tretí zástupca. Akože neviem si to vôbec reálne predstaviť. Argumentom samozrejme bolo, že prítomnosť advokáta marí teda sociálnu prácu. Ale osobne si myslím, že toto nie je správne a budem rada, keď sa pán minister k tomu teda aj bližšie vyjadrí. Ďalšie veci, už som hovorila, že sa mi teda páči tá rodinná konferencia, ktorú pokladám za jedno z najlepších opatrení v rámci tohto zákona, ale keď som si potom nalistovala prechodné ustanovenia, tak som zistila, že úrady túto povinnosť vlastne nemusia plniť až do 31. marca roku 2030. Dôvodom je, že na to nemajú zamestnancov. Takže zase je to, viete, len taký marketing, že chválime sa na tlačovkách, že zavádzame poverené rodinné konferencie, ale nakoniec to odkladáme, lebo to nemá kto robiť. Takže máme tu naozaj pokrokové reformné opatrenie, ktoré má udržať dieťa v rodine, a zároveň zákon napíše, že najbližšie tri roky to robiť nebudeme, lebo nie sme schopní to urobiť. No, tak ja neviem, to je taký krásny alibizmus. No a podľa mňa je ešte taká ďalšia vec otázna, že podľa novej úpravy môžu úradníci od rodiča alebo dieťaťa žiadať, aby v určenej lehote predložili výsledky vyšetrenia na alkohol a drogy. A ak to neodovzdajú, tak úrad to môže použiť ako podporný argument aj pri návrhu na súd. Aj ja som bola doposiaľ v tom, že toto nemôže riešiť nejaký správny orgán, však ani obecná polícia vás napríklad nemôže vyzvať k tomu, aby ste vôbec predložili doklady, nieto ešte dali vzorku moču alebo, ja neviem, krvi. Malo by sa to robiť asi len na základe buď súdneho rozhodnutia alebo nejakého orgánu. Nie som si istá, či toto úradník by mal robiť, či na toto má mať teda kompetenciu. Neviem, možno nejaký právnik by sa k tomuto mohol lepšie vyjadriť ako ja, ale pre mňa je aj táto vec teda veľmi otázna a riziková, či takto by to malo byť. A ja chápem, že chceme posilniť kompetencie týchto úradníkov, ale nie som si istá, že v tom stave, ako nedokážeme implementovať tie veci, v tom stave, že tam nemáme dosť odborníkov a tí, ktorí sú odborníci, tak odchádzajú a dostáva sa nám tam hocikto, nemáme tam zaručenú teda vysokú odbornosť týchto ľudí, či toto je správne riešenie. Ja si myslím, že skôr nie ako áno. No a potom je tu ešte jedna vec, že predkladatelia v doložke vplyvov tvrdia, že zákon nemá dopad na rozpočty miest a obcí. No ale z ZMOS a Únia miest Slovenska jasne povedali, že je to klamstvo, pretože zákon prenáša na obce súčinnosť pri šetreniach v rodinách, účasť na konferenciách, vymáha, ja neviem, úpravu cenníkov cez VZN, ale zároveň im na tieto aktivity neposiela finančné prostriedky. Takže tam hovoria o prenesenom diktáte štátu a podobné veci, že teda sa riešia veci z Bratislavy, ale účet za to vystavujú mestám a obciam. Na záver už len možno to, že ochrana ohrozeného dieťaťa si myslím, že naozaj je veľmi citlivá, dynamická, odborne náročná vec. A my v prvom rade sme povinní pomáhať rodinám. Pomáhať im v krízach a vytvoriť im nejakú záchrannú sieť, ktorá je dostatočne odborná na to, aby nám nezlyhávali, aby sme deti nemuseli rodinám odoberať. A toto je, myslím si, že to najdôležitejšie. My tu máme, ale v podstate nefunkčný aparát a ja oceňujem ministerstvo, že sa snaží nejako tieto veci sfunkčniť, ale obávam sa, že bez toho, aby sme najprv investovali do ľudského kapitálu a zodbornili ich, sa nám to nepodarí. A preto je oveľa, oveľa dôležitejšie investovať do ľudí, ktorí robia s týmito rodinami, vytvoriť naozaj tie fungujúce multidisciplinárne skupiny, ktoré budú združovať rôznych zástupcov. Sprofesionalizovať ich, pretože bez vzájomnej pomoci psychológa, terénneho pracovníka, MOPS-kára, polície, kurately a tak ďalej to nepôjde zachrániť túto rodinu a potom môžeme povedať, že nezlyhávame v záchrane rodín. Inak je to všetko len aká fatamorgána a môžeme tu písať akékoľvek paragrafy, krásne zákony. V praxi to jednoducho fungovať nebude. Toto si myslím, že je to najdôležitejšie. Na záver už len jednu jedinú vetu. Vždy by sme mali pozerať na to, že deti si svoju rodinu nevyberajú. No my si vyberáme, aké zákony schválime. Takže mali by sme schvaľovať zákony, ktoré naozaj veci riešia a posúvajú ich dopredu, ale toto ja považujem viac-menej za nejakú nutnú povinnú jazdu a bez toho dôležitého to v praxi nebude mať žiadnu uplatniteľnosť a nedôjde k žiadnym zmenám. Ďakujem. Na vaše vystúpenie máme jednu faktickú.