Ingrid Kosová — vystúpenie v rozprave, 49. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. V prvom rade chcem oceniť, že sa aj koaliční poslanci a poslankyne zapojili do rozpravy, to si veľmi vážim. A preto cítim aj povinnosť vám odpovedať na to, čo ste tu odkomunikovali. Najprv by som sa rada vyjadrila k vám, pán Macášek. Vy ste začal veľmi dobre. A máte pravdu. Naozaj aj ja už mám viac ako 50 rokov a pamätám si ešte tie časy počas komunizmu, kedy sme v základnej škole a chodili do triedy spolu s deťmi z majority. Pretože aj ja som Rómka a dokonca som bola jediná v triede a bola som veľmi dobrá žiačka, ale pamätám si aj, že vo vedľajších triedach bolo vždy nejakých tri, štyri rómske deti, ktoré chodili do triedy s majoritou. Niektoré boli na tom kognitívne lepšie, iné nie a v každej škole, v každej triede boli rómske deti. Dnes tento stav ale nevidíte. Bohužiaľ. A veľmi správne ste spomenuli aj to, že ľudia museli pracovať. To znamená, či Rómovia, či Nerómovia, každý mal prácu. Znamená to, že každý mal príjem. Ale potom ste to tak zaklincoval tým, a veľmi nesprávne z môjho pohľadu, že po 89. sa každý mohol slobodne rozhodnúť, či bude pracovať alebo nebude pracovať a preto sa Rómovia, aspoň ste to možno nepovedal priamo, ale naznačil ste to, rozhodli nepracovať. A tým pádom skončili doma sedieť a preto majú, preto sú takí chudobní a tak ďalej a tak ďalej. No, tak mi dovoľte urobiť vám taký veľmi krátky historický prierez toho, akým spôsobom sa vyvíjala situácia s osídľovaním Rómov, nielen tu na Slovensku, ale aj v iných okolitých štátoch. Neviem, či ste vedeli o tom, že ešte v 20. storočí alebo na konci 19. storočia Rómovia v Rumunsku boli v otroctve. Normálne, v otroctve. Rómovia nikdy neboli chcení na území akéhokoľvek štátu. A vždy, keď prišli, tak mohli osídľovať iba okolité panstvá. Už od 17. storočia máme záznamy, že keď Rómovia prišli na územie napríklad Slovenskej republiky, tak im bol vyčlenený na území niekde ďaleko, najlepšie za riekou, aby sa vôbec nedostali do blízkosti, nejaké pozemky, kde chvíľu mohli byť a potom kočovali, išli ďalej. A v medzivojnovom usporiadaní, teda počas prvej republiky, bolo zakázané kočovanie. To znamená, že Rómovia sa museli usadiť, ale nedostali pôdu, ktorá by bola v ich vlastníctve. Dostali len nejakú časť za mestami, kde si mohli niečo urobiť, a boli aj osvietené mestá, ktoré im dali nejaké priestory bytové v centre miest. No, lenže počas fašizmu za druhej svetovej vojny sa stalo to, že nacisti začali cielene vyvražďovať nielen Židov, ale aj Rómov a začali ich znova odsúvať do osád niekde na okraj, ak ich nevyvraždili alebo neposlali do pracovných či koncentračných táborov. A tak sa znova začali Rómovia usadzovať v osadách. Potom prišla veľká zmena, pretože ste nemal, že dali všetkým prácu. Ale myslím si, že to bolo nejako v 60. rokoch, kedy nielen, že zakázali kočovať, ale spravili aj taký zákon, kde povedali, že je zákaz segregácie a že nesmú byť na Slovensku osady a cielene tieto osady do určitého obdobia chceli zničiť. A to sa im aj postupne darilo, pretože v 89. sme tu už mali iba 900 chatrčí. A všetci Rómovia mali prácu a žili integrovane medzi majoritnou spoločnosťou, aspoň väčšina z nich. Tie integračné techniky a nástroje, ktoré mala Komunistická strana, sa naozaj aj darili, pretože sa zvyšovala životná úroveň Rómov. Mali vyššiu životnú úroveň, pretože mali prácu. A to sa samozrejme prejaví potom aj na vzdelaní. Ja a ostatní Rómovia, ktorí tu na Slovensku sú, ktorí majú vzdelanie, sú výdobytkom práve týchto opatrení. Je tam aj odvrátená stránka, a to je tá asimilačná. Že, bohužiaľ, nešlo o integráciu, šlo o asimiláciu, šlo o stratu jazyka, šlo o stratu identity, ktorú sme si my, vzdelaní Rómovia, museli hľadať v budúcnosti. Ale to je zase o inom. Čo sa stalo v 89.? Nebolo to o tom, že Rómovia si mohli slobodne vybrať, či budú pracovať alebo nebudú. Rómovia, napriek tomu, že mnohí z nich už boli vzdelaní, najmä tá mladšia generácia, tak tí starší predsa pracovali len v robotníckych povolaniach. Boli to kopáči, pracovali na družstvách. Veľmi veľa z nich, choďte dole do Jelšavy. Tam všetci pracovali na družstvách, dojili kravy, pásli ovce a tak ďalej. Mali síce zamestnanie, ale v robotníckych povolaniach. Čo sa stalo po 89. roku? Priemysel mínus, družstvá zrušené. Kto prišiel prvý o prácu? Bolo to ich slobodné rozhodnutie? Prestali pracovať alebo boli vyhodení? Pretože 90. roky také boli. A čo im potom zostávalo, keď prišli o byt, lebo si ho nemohli zaplatiť v centre miest? No, vracali sa na svoje pôvodné osídlenia, ktoré nikdy nemali v držbe, a osady sa rozrastali. Za 30 rokov opatrení tejto vlády tu máme len jedno jediné: z 900 chatrčí je viac ako 1000 vylúčených osád, kde na 80 % z nich nie je prístup k vode, elektrine a niektorí nemajú ani len cestu. A niektorí sú vyčlenení a deti musia chodiť v lese. Napríklad zo Sasovej do Zvolena chodia deti lesom. Počas snehu, cez vysokú trávu alebo cez les a nemajú topánky, predstavte si. Stále tam chodíme každý rok a nosíme im oblečenie a topánky, aby deti mohli pešo chodiť, lebo tam nechodia autobusy do školy. Toto je realita a tiež tam nemajú vodu ani elektrinu. Toto je realita 21. storočia. A nie sú to náhodou potom štátne politiky? Nebola to štátna politika, ktorá chcela zničiť osady a integrovať ľudí? Bola. Nebolo to slobodné rozhodnutie Rómov, bola to štátna politika. Takisto aj toto je štátna politika. Dlhodobo hovorím o systémovom a inštitucionálnom rasizme na Slovensku, proti rómskom rasizme, lebo toto je výsledok, že sa neustále Rómovia viac a viac prepadajú do chudoby. A teraz k tomu, čo ste hovorila vy. A máte pravdu. Je to taký projekt. Ten projekt ale nie je z dielne tejto vlády. Tento projekt už bol naplánovaný v Pláne obnovy a odolnosti, teda predchádzajúcou vládou, ktorá ho pripravila. Bola to reakcia na rôzne desegregačné nástroje, ktoré máme v rámci Plánu obnovy a odolnosti, aj keď je pravda, že nakoniec nie je implementovaný z Plánu obnovy a odolnosti, ale je financovaný z eurofondov. To je prvá vec. A druhá vec, práve preto som tu hovorila o špeciálnych školách a o tom, aký je to biznis a ako sa bránia tomuto rediagnostikovaniu, pretože práve tento problém sa ukázal pri implementácii projektu Príležitosť pre všetkých, preto som sa usmievala. Že my tu síce máme projekt, ale realita je taká, že sa nenašlo dostatok psychológov ani CPPčiek, ktoré by boli vôbec ochotné rediagnostikovať tieto deti, pretože sa boja, že by prišlo na to, že mnohé z týchto detí diagnostikovali nesprávne. A kto by si to chcel priznať? Pretože sa boja špeciálne školy, že prídu o svojich žiakov a o svoj príjem z tohto biznisu, a to nikto nechcel, lebo by prišli o prácu. Takže ja som naozaj zvedavá, teraz sa to začína implementovať. Dokonca bol vytvorený kognitívny diagnostický nástroj, ktorý sa volá Air Screening, na ktorý potrebujete informovaný súhlas. Som zvedavá, ako ho získajú od rodičov, keď to nikto nechce s týmito rodičmi vôbec komunikovať a čo vlastne ministerstvo ide robiť, či to vymení za depistáž alebo čo bude, ja vôbec netuším. Ako sa to vôbec ide implementovať, a budem to monitorovať a na konci roka vám teda odpoviem, ako to zmrvili alebo či to vôbec dokázali. Toto je realita slovenská. Že aj keď máte dobrý nápad, ako to urobiť, tak nie je ten, kto by to urobil a v implementácii to nefunguje, lebo ľudia nechcú. Ľudia to nechcú. Nemajú záujem o inklúziu rómskych žiakov. Práve kvôli dlhodobému proti rómskemu rasizmu na Slovensku. Ďakujem.