Jozef Pročko — faktická poznámka, 49. schôdza

Ďakujem. No, vox populi, vox Dei, ako to stále hovorím. Dostal som správu: „Jožo, úprimne, ako pacient onkologický na Slovensku sa cítim čoraz viac frustrovaný a bezmocný. Je dobré, že to pripomínate a je dobré, že bojujete proti tomu, čo sa tu deje v zdravotníctve. Keď človek potrebuje pomoc, namiesto istoty často narazí na dlhé čakanie, na preplnené ambulancie a pocit, že je len číslo v systéme. Nie je to len o chorobe, ale aj o tom, ako k vám pristupuje lekár a celý zdravotnícky systém a ten prístup je často chladný a unavený. Najviac ma však hnevá ten kontrast. Na jednej strane bežní ľudia čakajú mesiace na vyšetrenie alebo zákroky a na druhej strane vidíme, ako sa robia tendre a rozhodnutia, ktoré by akoby viac pomáhali tým, čo už aj tak majú dosť. Potom má človek pocit, že spravodlivosť a rovnosť sú len prázdne slová. Nechcem nič extra, len normálnu dostupnú zdravotnú starostlivosť a pocit, že na zdraví ľudí naozaj záleží. Lebo keď ide o zdravie, nemalo by záležať na tom, koľko peňazí má človek alebo koho pozná." Tak by to malo byť. Tak by to malo byť. Ja si myslím, že na Slovensku neexistuje rodina, ktorá by nemala pacienta, ktorá, ktorí by nestretli sa s tým, že potrebujú ich rodinní príslušníci, známi, blízki nejaké zdravotné ošetrenie, nejakú zdravotnú pomoc. A v tomto by mal štát v prvom rade, v prvom rade pomáhať, pretože čo si želá človek vždy? Veľa zdravia ti želám. Čo si želáme k narodeninám? Veľa zdravia. Čo si želáme k Vianociam? Veľa zdravia. To zdravie sa nedá ničím zaplatiť. A keď má štát zaplatiť, aby to zdravie bolo naozaj pre toho človeka dostupné, aby ten človek si mohol to zdravie obnoviť, no tak naša ctená vláda urobí tender za 800 miliónov. Takže ja som rád, že takéto zákony a takéto uznesenia prinášame, aby sme pripomenuli, čo bolo.