Jozef Pročko — vystúpenie v rozprave, 49. schôdza

Milé kolegyne, milí kolegovia, kto zažil nejakú rodinu, ktorej človek hral v herni, tak musí mi dať za pravdu, že to je čistá tragédia. Keď niekto podľahne, podľahne hraniu peňazí, tak, alebo hraniu, tak to je, to sa nedá inak popísať. Ja poznám jedného mladého kolegu, môjho a môjho aj suseda, ktorý pri mne býval, ktorý teraz verejne s tým vyšiel, že bol patologický hráč a vedel, že keď dostane peniaze, honorár, vedel, že tie peniaze prehrá, jeho rodičia, to bola čistá katastrofa. Počuli sme tu dnes, že svojprávnym ľuďom nezakazujme, aby si míňali svoje peniaze, ako chcú. No nech sa páči. Nech si svojprávni ľudia míňajú tie peniaze. Ale čo s patologickým hráčom, ktorý navyše tam príde, prehráva, dá si alkohol a ten patologický hráč pod vplyvom toho alkoholu robí ešte väčšie, ešte väčšie hry, ešte väčšie veci, a ako to už povedal aj kolega Mišo Šipoš, čo, televízor? To my sme riešili jedného pána, ktorý mal manželku patologickú hráčku a tá prehrala všetko, všetko, celý dom. Jeho oklamala, sfalšovala jeho podpis, prehrali, súdil sa, musel urobiť osobný bankrot. Slušný človek, svojprávny, slušný človek! Svojprávny slušný človek, ale ten nechcel hrať. Jeho manželka hrala. Ale nebola svojprávna. My sme tu preto, aby sme prijímali zákony, ktoré regulujú určité veci, regulujú. Nie, nechcem nikomu zakazovať. Nech si každý robí, čo chce. Nech každý, ako aj Mišo povedal, nech, keď niekto chce ísť do Dubaja, vypiť oné, nech ide, kde chce. Nech si robí, čo chce každý. Nestarám sa do nikoho. Ale keď viem, že mám pomôcť a ja naozaj 30 rokov, od ´95. roku robím v treťom sektore a to boli strašné veci, strašné. Keď dcéra nájde svojho otca obeseného v pivnici, lebo je to patologický hráč. To bol svojprávny človek? To dieťa bolo svojprávne. To dieťa je svojprávne, a našlo svojho otca obeseného v pivnici. Takže nechajme, nech, veď nech si hrá, čo chce. Veď budeme ho obmedzovať, tohoto človeka? Veď tým hral, že zničil celú rodinu? No tak zničil celú rodinu. Veď je slo... áno, presne, veď je sloboda. Nech si, čo tu budeme my, čo sa my máme starať do ľudí? Nech si hrá každý, ako chce. A kto sa bude starať o tie deti? Kto sa postará o tú matku, ktorej otec prehráva tie peniaze? Veď nech mal slobodu ten otec. Veď tá matka, maminka, maj, tvoj manžel má slobodu. Dajme mu slobodu, nech si hrá. Veď nebudeme ho, nebudeme ho predsa obmedzovať. Veď to je, to je biznis, to je pre hospodárstvo, oni platia obrovské dane. Figu borovú platia. Keby mali platiť dane z toho zisku, čo majú, tak to by bolo, to by bol biznis. Ale ako Mišo Šipoš povedal, obchádzajú. Toto je smutné, že to obchádzajú. Ja som to už teraz hovoril, ale ešte raz poviem ten príklad. Naša neziskovka pomáha jednému Rómovi, má postihnuté dieťa a Ďuro stále chodil, pomáhal nám, potom si to v našej neziskovke, máme rovné akcie, si to odrábal a tak ďalej a tak ďalej. Obrovské peniaze sme mu požičali, obrovské a ja pozerám, Ďuro je, Ďuro išiel do herne. Tak som vošiel do tej herne a Ďuro sedel a hral. A ja hovorím tej pani, tá pani, že čo tu chcete? Hovorím, nič nechcem. Toto je sociálne odkázaná osoba, ktorá by sa mala preukázať občianskym preukazom. Prečo hrá? No lebo, začala koktať, breptať. A hovorím, a zavolaj majiteľa. Prišiel majiteľ, ale vieš, to sa stalo, to sa stalo jedenkrát, to sa stáva stokrát. To sa stáva pri nich, pretože ktorý čestný človek, povedzte mi, ktorý svojprávny, slušný človek si založí kasíno a vie, že na tom kasíne ide ožobračovať rodiny? Povedzte mi, ktorý normálny človek si založí kasíno a povie: „No tak viete čo? To kasíno mám preto, lebo ja chcem pomôcť, to je podnikateľský zámer, slobodný podnikateľský zámer", a on slobodne podniká. Povedzte mi jedného slušného človeka. A teraz sme boli s Mišom Šipošom aj s Peťom Pollákom na križovatke Stará Ľubovňa – Kežmarok. Tam si postavil kasíno jeden pán. Postavil si ho tam, lebo boli sme aj s pani starostkou, ktorá nám povedala: „No viete, my sme to urobili preto, lebo ten pán z toho kasína nám dá..." Koľko? Tridsaťtisíc? (Rečník sa obrátil na navrhovateľa. Reakcia navrhovateľa.) "Sedemdesiattisíc nám dá obci. A to je pre obec strašne veľa." A hovorím: "A vy ste sa spytovali občanov, či to chcú? Či to dovolia?" "Nie, nie, ale poslanci boli za." "Ale spravili ste si referendum?" A ja som už dostal asi 30 esemesiek z tej obce, že my sme to tu nechceli. Nás sa nikto nespytoval, my to tu nechceme, pán Pročko, nám to tu postavili. A postavili v inej, postavili to na, pred inou obcou, ale tam je šesť, šesť osád, rómskych. A je tam zhruba koľko? Dva a pol tisíc, alebo koľko? Koľko je tam? No je tam desaťtisíc sociálne odkázaných ľudí. Sú tu aj pracujúci, ale a my sme im to tam postavili, slobodné podnikanie. Dajme to tam. Vieš. Veď tí ľudia sú slobodní. Tí ľudia slobodne rozhodujú, prečo by slobodne sa nemohol rozhodnúť, či pôjde hrať alebo nepôjde. Nech sa slobodne rozhodne, že ničí svoju rodinu. Nech sa slobodne rozhodne, že sa obesí potom, lebo prehrá celej rodine. Toto je sloboda? Toto je sloboda? Takto si predstavujete slobodu? Pre tú matku? Pre tie deti? A Mišo Šipoš povedal krásny príklad. Ja som, keď som toho Ďura tam v tej herni našiel, tak to bola čistá katastrofa. Išiel som to riešiť a oni, že prepáčte, už to nespravíme. Ona sa rozplakala, že viete, pán Pročko, ale ja... Strašné. Plakali tam, riešili, že nie-nie-nie-nie. Nie-nie. Robia to všade. Robí sa to všade. Všade sa to takto robí. Všade sa obchádza, obchádzajú pravidlá, ktoré majú prísne platiť pre tých, ktorí sú sociálne odkázaní. Takže poďme slobodne podnikať. Nechajme slobodne, nech sa ľudia rozhodujú. Nie. Ja som zástanca toho, keď prídu za mnou ľudia o pomoc, požiadajú nás, tak pomáhame. Ako naozaj. Ale pomáhame tým, ktorí chcú pomôcť. Ale tí, ktorí tam hrajú, nechcú pomôcť. Patologickí hráči, tam je, čo ja viem, zhruba 5 % je patologických hráčov, ktorí sú ochotní sa podieľať na liečení a vyliečiť sa, priatelia. To je patologické. To je jednoducho tak. Ako poviem vám jeden príklad krásny. Robil som ešte v Nadácii Markíza pred 25 rokmi a mali sme taký projekt, že sme pomáhali bezdomovcom a urobili sme, naozaj zobrali sme 100 – 120 bezdomovcov, sme zobrali, urobili sme takú ubytovňu. Viete, koľko z tých 120 bezdomovcov zostalo v tej ubytovni? Pomohli sme im nájsť prácu, všetko možné. Viete, koľko zostalo z tej ubytovne a pracovalo? Päť. Päť. Stopätnásť sa vrátilo opäť na ulicu a 115 opäť na tej ulici robili to, čo robili. Sedel, žobral a pil. Slobodne sa rozhodli tí bezdomovci. Slobodne sa rozhodli, slobodne, veď ako načo, slobodne. Sloboda je naozaj potiaľ, pokiaľ neohrozuje slobodu niekoho iného. A títo slobodní hráči, ktorí sa slobodne rozhodli, ohrozujú slobodu svojich rodín. A ja som sa stretol s takými prípadmi, že keby to niektorí ľudia videli a nielen si dávali fotky z nejakých zariadení s deťmi a tvárili sa, že pomáhajú, tak to by bolo, to by bola! To by bolo krásne. To by bolo nádherné. Lebo je pekné sa tváriť na pomáhanie, ale pomáhať sa má. A ja tvrdím, že my tu a vy tu máte pomáhať reguláciou takýchto vecí, ale reguláciou. To znamená, že toto je regulácia. Toto nie je to, že ideme zakazovať veci, aj keby som teda zakázal absolútne herne, lebo to je čistá, čistá, čistá šibenica pre rodiny, pre sociálne odkázaných, pre deti. Berie to deťom jedlo, berie to rodinám majetok. Je to strašné, strašné! Takže regulujme to takýmto spôsobom a teraz, viete, naozaj, predstavte si, veď ste reálne žijúci ľudia. Predstavte si toho človeka, ktorý príde do tej herne a dajú mu tam drinky, ožerie sa, no ten prehrá všetko. A ešte ide domov, ešte ide domov a vráti sa do herne, ožratý, ženu zbije, deti zmláti, zoberie veci, ukradne veci a ide naspäť do herne. No tak, ale je to slobodne mysliaci človek pod vplyvom alkoholu a neberme mu, ožratému, slobodne mysliacemu, ožratému, nech sa slobodne rozhoduje. Nie. Ja vás prosím, aby ste to podporili a regulujme to, regulujme. Normálne uvažujúci človek to bude regulovať. Človek, ktorý si chce zháňať body, povie, no neberme slobodu, neberme.