Ingrid Kosová — vystúpenie v rozprave, 39. schôdza

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Dúfam, že pán Lučanský tu zostane a teda aspoň ako faktickou poznámkou to podporí. Nie? Ste tu jeden jediný z koalície, tak. A ešte vie. Áno, tak aj vy sa môžete zapojiť. Dobre, poďme k tým dočasným vyrovnávacím opatreniam. Skúsenosti zo sveta nám ukazujú naozaj jednu veľmi dôležitú vec. A to je tá, že nerovnosti sa sami od seba len tak neodstránia. Nestačí, že budeme mať v zákone napísané, že zakazujeme segregáciu. A rovnako tak ani nestačí to, že v ústave máme, že diskriminácia na základe rodu, pohlavia či zdravotného postihnutia je nepripustná. Papier síce znesie všetko, ale realita životov je o mnoho tvrdšia. Nestačí povedať ľuďom, že však máte právo na vzdelanie. Každý má v tejto spoločnosti dvere otvorené. No ale to ešte neznamená, že každý týmito dverami dokáže aj vojsť. A ak sa pýtame, že prečo to tak je, tak odpoveď je naozaj veľmi jednoduchá. Pretože nie všetci stojíme na rovnakej štartovacej čiare. Niekto má to šťastie, že vyrastie v rodine, kde je vzdelanie naozaj prioritou, kde rodičia vedú svoje deti k tomu, aby táto príležitosť vzdelávať sa bola prirodzenou súčasťou života. Ale iní ľudia žijú celé generácie v chudobe a nemajú prístup ani k bežným možnostiam a ani k podpore. Títo mladí ľudia sú teda od začiatku od svojho narodenia v nevýhode a bohužiaľ to nie je ich vlastnou vinou. A preto by sme im mali pomáhať, podporovať ich a umožniť im tieto nerovné príležitosti nejakým spôsobom vyvažovať, pretože v tom systéme, ktorý dnes máme nastavený tak, ako máme, jednoducho nie sú schopní súťažiť. Čísla hovoria naozaj veľmi jasne a je to krutá realita, pretože napríklad úplné dokončené stredoškolské vzdelanie má v súčasnosti na Slovensku len menej ako 20% Rómov, ktorí sú mladší ako 24 rokov, kým samozrejme v porovnaní s nerómskou populáciou je to až 90%, čo je teda veľmi markantný rozdiel. A keď sa pozrieme na podiel Rómov na vysokých školách, je to ešte žalostnejšie, pretože sa tam nenachádza ani len 1%. Podotýkam fakt, že menej ako 1%. U väčšinovej populácii je to proste bežná cesta k lepšiemu životu a pre rómske deti je toto nedosiahnuteľný sen. Ak uvážime, že nožnice sa medzi majoritou a deťmi z rómskych komunít dotvárajú už veľmi skoro v podobe napríklad segregácie samostatných pavilónov a tak ďalej, tak sa asi nie je čomu čudovať. Deti, ktoré sa dostanú na strednú školu, pokračujú len ďalej 6%, a 6% len dokončí vzdelanie. A keď sa aj niektorí z nich naozaj prebojujú aj potom na univerzitu, tak ešte aj na tejto univerzite zastávajú bez podpory, osamelí a často v prostredí, kedy majú pocit, že je tam nie veľmi hostinné prostredie, že tam jednoducho nepatria. Tu podotýkam ešte jednu dôležitú vec, že my v podstate na Slovensku nemáme ani nastavené nejaké konkrétne politiky k tomu, aby sme pomáhali rómskym študentom, aby prichádzali na tieto vysoké školy. Nehovoriac o tom, že aj keď sme sa snažili, ešte z pozície, keď som pôsobila na úrade Splnomocnenca vlády pre rómske komunity ako externá prispievateľka a tvorkyňa stratégií, a keď sme sa snažili vytvoriť koncepciu a snažili sme sa nastaviť nejaké opatrenia, tak vždycky nám bolo povedané, že tieto veci, tieto kritéria nie sú merateľné, nie sú to dobré ukazovateľe, a jednoducho, pretože nevedieme dáta o počtoch rómskych detí, či už na základných, stredných, alebo najmä aj vysokých školách. A ja sa pýtam, ako teda chceme nastaviť politiky tohto štátu, keď nemáme ani len dáta, z ktorých by sme sa mohli nejakým spôsobom odrážať. Nejde tu však len o deti alebo mladých ľudí, ktorí vyrastajú v chudobných rómskych komunitách. Dočasné vyrovnávacie opatrenia sa týkajú aj ďalších skupín obyvateľstva, pretože medzi sebou máme aj takých, ktorí sa narodili sa teda s iným pohlavím. Ako už vieme, tak máme že vraj dva pohlavia. A ja dnes budem hovoriť najmä o ženách. Je to v podstate problém ten, že v našej spoločnosti máme také ukotvené predsudky o tom, že máme tu určité pohlavie, ktoré nie je predurčené do povolania v určitom odbore. A nejde o nedostatok talentu alebo o nedostatok schopností. Ide o bariéry, ktoré máme v hlavách a ktoré si nastavila dlhodobú spoločnosť v podobe rodových stereotypov. A aj keď sa v tejto sále nie je veľmi často a nie je to veľmi obľúbená vec, že by sa mohlo používať slovo rod, je to v podstate fakt. Rodové stereotypy sú súčasťou našich spoločenských noriem a pravidiel. A bez toho, aby sme si tento fakt uznali, nebudeme môcť nastaviť také politiky do budúcna, ktoré by eliminovali tieto bariéry prístupu ženám k určitým povolaniam a do určitých študijných odborov. Ja viem, mnohí si dneska poviete, že v podstate to je hudba minulostí, kedy to možno tak bolo. Ale dnes, keď sa už, neviem, dievča rozhodne, že chce byť automechanička, tak má tú možnosť a podobne. Ale ono to nie je také jednoduché ani také čierno-biele. Pretože ak sa ženy rozhodnú ísť cestou napríklad inžinierstva či informatiky, tak často musia dokazovať oveľa viac ako ich mužskí kolegovia. Výskumy totiž opakovane potvrdzujú, že napriek tomu, že dievčatá napríklad v matematike alebo v prírodných vedách dosahujú rovnaké, dokonca by som povedala, že lepšie výsledky ako chlapci, tak napriek tomu ich počet v odboroch vedeckých alebo technických smerov je o mnoho nižší. No a prečo to tak je? Je to práve tým radovým stereotypom, o ktorých som hovorila. Pretože v našich hlavách nejako tak je, že chlapci sú v matematike lepší a technika nie je úplne pre dievčatá. A chlapci sú lepší v konštruovaní a v logike. Zatiaľ čo pre dievčatá je prirodzenejšie, keď si vyberajú povolania, kde môžu uplatňovať svoj prirodzený talent starostlivostí o deti alebo o druhých, o chorých a podobne. Čo vlastne nepriamo vytvára tlak na smerovanie dievčat do určitých odborov. Výskumy takisto potvrdzujú aj to, že ženy s rovnakou kvalifikáciou ako muži dostávajú menej ponúk, majú nižšie platy a v práci oveľa častejšie celia predsudkom a dokonca aj sexuálnemu obťažovaniu. Takisto tvrdia, že až 40 % žien v stem odboroch odchádza uprostred kariéry. A nie je to preto, že by tieto ženy zlyhávali, ale jednoducho preto, že toto prostredie ich jednoducho neudrží. Udávajú naozaj veľmi nevľúdnu firemnú kultúru, nedostatok kariérneho rastu, udávajú, že ich mužskí kolegovia sú preferovaní a majú pocit, že v porovnaní s mužmi nie sú rovnako oceňované. Španielska štúdia z roku 2025 najvyššie upozorňuje na to, že absolventky inžinierstva čelia horším pracovným výsledkom než mužskí kolegovia. A to konkrétne v tej oblasti, že menej získajú prvé zamestnanie v odbore alebo dostanú španielska štúdia z roku 2025 navyše upozorňuje na to, že absolventky inžinierstva čelia horším pracovným výsledkom než mužskí kolegovia, a to konkrétne v tej oblasti, že menej získavajú prvé zamestnanie v odbore, alebo dostanú nižšie finančné ohodnotenie. A toto tiež teda významným vplyvom môže ich motivovať, alebo nemotivovať, aby smerovali do určitých technických odborov. Osobne si myslím, ale že to nie je len nejaká osobná tragédia a konkrétne len pre ženy, ale je to obrovská strata pre celú spoločnosť, ak spoločnosť takýmto spôsobom demotivuje ženy, aby pôsobili v odboroch, na ktoré majú predispozície, alebo talent. Pretože tým prichádzame vďaka ich talentu, alebo straty ich talentu o inovácie a o ich potenciál, ktorý by mohol naozaj byť prínosom pre našu ekonomiku, alebo ktorý by mohol posúvať Slovensko dopredu. Ďalším, ďalšou špecifickou skupinou sú žiaci, alebo študenti, študentky so špecifickými potrebami, kde tiež z výskumov samozrejme vychádza a bola to konkrétne analýza, to dá rozum, ktorá bola na vysokých školách realizovaná, ktorá hovorí o tom, že na vysokých školách neštuduje ani 1 % študentov a študentiek so špecifickými potrebami. Sem samozrejme patria žiaci, ktorí sú so zdravotným znevýhodnením, s autizmom, alebo poruchami učenia sa a aj keď hovoríme, že vysokoškolské štúdium je teda určené iba pre elitnú skupinu, teda tých najlepších, dalo by sa očakávať, že podiel týchto študentov na vysokých školách, na stredných bude o mnoho vyšší, najmä ak zohľadníme tú skutočnosť, že tých, ktorí ukončia základné vzdelávanie je 60 tis., ale strednú školu ukončí už iba 7 tis. z nich a na vysokej škole sa nachádza iba stovka z nich. Takže toto sú tak markantné rozdiely v tom, že na mieste poukazujú, že mnohé z týchto detí nám proste odpadávajú sitom vzdelávania a strácame tu vyše 50-tisícový potenciál a mladých ľudí so špeciálnymi, vzdelávacími potrebami. Povedzme si pravdu, naša spoločnosť, bohužiaľ, stále rozmýšľa v určitých škatuľkách, alebo kategóriách, ktoré triedime podľa toho, kto je akým, aké má pohlavie, akú má farbu pleti, z akého je sociálnoekonomického zázemia, akého je pôvodu a práve týmto krabičkám, alebo škatuľkám, dávame akúsi váhu a ak tieto škatuľky v spoločnosti máme, tak potom naozaj nestačí mať len nejaké neutrálne opatrenia a tváriť sa, že sme všetkým dali rovnakú šancu, lebo to nie je pravda. Je to iba ilúzia. Skutočná spravodlivosť znamená viac než to, že sa prihlásime k tomu, že všetci majú právo. Znamená to, že budeme aktívne vytvárať a prístup ku kvalitnému vzdelávaniu takému, ktoré naozaj otvára dvere k prestížnym povolaniam a k rozhodovacím miestam, z ktorých boli celé menšiny, celé desaťročia naozaj, že doslova vytláčané. Presne toto je naša úloha, ak to naozaj myslíme vážne s rovnosťou, tak potom je nevyhnutné začať konať a jednou z týchto možností ako sa popasovať s rôznymi dopadmi diskriminácie a stereotypov je, alebo sú dočasné vyrovnávacie opatrenia. Ešte predtým, ale ako vám bližšie popíšem praktické príklady toho ako tieto dočasné vyrovnávacie opatrenia môžme aplikovať konkrétne v oblasti vzdelávania na stredných a vysokých školách, tak je dôležité povedať tú najdôležitejšiu vec, a to je tá, že dočasné vyrovnávacie opatrenia nie sú v našej legislatíve aj niečím výnimočným. My už uplatňovanie dočasných vyrovnávacích opatrení máme dlho v zákone, a to vďaka antidiskriminačnému zákonu, konkrétne podľa § 8a tohto zákona, ktorý bol prijatý v roku 2004, to znamená, že pred viac ako dvadsiatimi rokmi, je prijatie dočasných vyrovnávacích opatrení veľmi pozitívnou vecou, ktorá neznamená diskrimináciu, ale smeruje k odstráneniu znevýhodnení a zabezpečuje rovnosť príležitostí a nielen v oblasti vzdelávania ale aj v oblasti zamestnávania, kultúry, v oblasti zdravotnej starostlivosti, v oblasti bývania, alebo služieb. Zároveň tento zákon antidiskriminačný, definuje aj presné nástroje akými sa môžu tieto dočasné, vyrovnávacie opatrenia implementovať, ako sú napr. rôzne prípravné programy, alebo šírenie informácie, informácií o týchto programoch, alebo aj o tom ako sa môžte uchádzať o nejaké miesto v zamestnaní, alebo v systéme vzdelávania a zároveň antidiskriminačný zákon presne popisuje aj podmienky za akých majú byť tieto dočasné, vyrovnávacie opatrenia prijímané, a to znamená, že musí existovať naozaj preukázateľná nerovnosť, cieľom ich musí byť túto nerovnosť odstrániť a základom je, že musia byť primerané a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa. Pravdou teda je, že zákon už viac ako dvadsať rokov umožňuje aj školám vytvárať takéto motivačné a prípravné programy, ale napr. aj vyčleniť niekoľko počet miest na prijatie študentov z rôznych menšín a vyrovnávať tak ich šance a zároveň aj pravdou je, že za tých dvadsať rokov sa v tejto oblasti neurobilo, ja si odvažujem povedať, že nie, že takmer nič, ale vôbec nič. Naopak, po tých dvadsiatich rokoch, čo tu máme legislatívne ukotvené, stále v spoločnosti prevláda mýtus, že tieto dočasné vyrovnávacie oparenia sú pozitívnou diskrimináciou. To znamená, že v zásade tu panuje taký mýtus, že niekomu niečo tým, že ho preferujeme, tak ubližujeme viac-menej majorite, hej. V podstate si myslím, že toto je presne tá ukážka, alebo skôr dôkaz toho, že inklúzia je nevyhnutnosť spoločnosti, je stále nepochopená, pretože my stále vlastne tú rovnosť vnímame ako nejakú súťaž, kde jeden získa, tak druhý automaticky stratí. Ale v skutočnosti ide o to, aby každý dostal vlastne férovú šancu začať z nejakej štartovacej čiary, je to ako napr., keď sa postavíte na nejakú štartovaciu čiaru o kom viete, že nemáte rovnaké schopnosti ako vy, napr. s dieťaťom a dáte mu jednoducho náskok. Je to úplne prirodzená, ľudská vec a že keď viete, že je niekto slabší, tak mu podáte pomocnú ruku. Neznamená to automaticky, že vy prehráte. Ale poďme teda konkrétne na tie príklady ako môžu stredné, alebo vysoké školy uplatniť tieto dočasné vyrovnávacie opatrenia, prostredníctvom nejakých pozitívnych vecí a začneme afirmatívnou mobilizáciou. Tá znamená, že cielene podporujeme ľudí z určitých skupín, aby sa uchádzali o nejaké pracovné miesta, alebo v tomto prípade, o štúdium a robí sa to napr. tak, že sa propagujú konkrétne študijné odbory, alebo konkrétne povolanie, alebo sa organizujú nejaké prípravné, či rekvalifikačné kurzy. Príkladom je aj program, "Aj ty máš šancu", ktorý realizovala nezisková organizácia CVEK, konkrétne na Ekonomickej univerzite v Bratislave, a tými nástrojmi boli napr. to, že vytvorili video, ktoré bolo určené rómskym študentom, aby ich povzbudili, alebo motivovali k tomu, že môžu študovať na tejto univerzite. Súčasťou toho boli aj rôzne návštevy na tých stredných školách, kde boli poskytované študentom z marginalizovaných komunít rôzne možnosti štúdiá, alebo informácie o tomto štúdiu a samozrejme takéto, dá sa povedať, že mäkké opatrenia dokážu osloviť mladých ľudí a ktorí majú samozrejme, ale nejaké kvázi, schopnosti a dôležité je, že títo ľudia si sami neveria a často kvôli predsudkom okolitej spoločnosti, alebo zo svojho okolia a práve, keď sa skombinujú s týmito prípravnými kurzami, tak tým sa lepšie otvára cesta na to, aby sa pomáhali vyrovnávať tie šance a aby boli rovnako dobre potom pripravení napr. na prijímacích skúškach. Ďalším takým nástrojom sú tzv. afirmatívne preferencie. Tu sa napr. pri prijímaní do škôl zohľadňuje už konkrétne etnicita, alebo rod, alebo zdravotný stav, alebo nejaké iné znevýhodnenie. V praxi to znamená, že ak máte rovnaké predpoklady, tak pri dvoch ľuďoch, ktorí majú rovnaké predpoklady, dostane prednosť ten uchádzač, ktorý je zo znevýhodnenej skupiny. Príkladom je napr. existujúci program "zdravé komunity", ktorý naozaj systematicky zamestnáva Rómov a Rómky z vylúčených komunít ako zdravotných asistentov a ukazuje sa, že v praxi sú práve takéto opatrenia veľmi účinným nástrojom na vyrovnávanie šancí. Ďalej existujú také programy, ako nástroje, ako sú napr. silné preferencie, tu získavajú uchádzači zo zvýhodnených skupín výhodu, ak spĺňajú minimálne kritériá na danú pozíciu a takýmto príkladom sú napr. programy zdravotných asistentov v rómskych komunitách, alebo terénnych, sociálnych pracovníkov, alebo, toto sa uplatňuje aj v školstve, rómskych asistentov, učiteľ, ale to naozaj len vo veľmi výnimočných príkladoch a na školách, kde je väčšinová populácia rómska. Potom je ďalším nástrojom tzv. tibrake, preferencia, ktorá zase fungujú tak, že ak sú dvaja uchádzači rovnako kvalifikovaní, tak prednosť samozrejme dostane ten, ktorý patrí do znevýhodnenej skupiny. Ďalšími nástrojmi sú napr. slabé preferencie, ktoré znamenajú, že etnicita, rod, alebo iné znevýhodnenie je len jedným z viacerých posudzovaných kritérií, pričom každé kritérium má rovnakú váhu, teda nejde o nejaké jednoznačné uprednostnenie, ale naozaj o také férovejšie zohľadnenie širšieho kontextu. No a nakoniec sú potom už tie kritizované kontraverzné kvóty, ktoré predstavujú skôr ašpiratívne ciele a napr. to znamená zvýšiť podiel žien, alebo študentov z chudobného prostredia na vysokých školách a neviažu sa teda na nejaké sankcie, ak sa cieľ nesplní, ale dávajú jasne signál, že táto zmena je veľmi potrebná a musí byť aktívne podporovateľné. Všetky tieto nástroje, áno, všetky tieto nástroje, už som skončila? 2 minúty, áno, ja už končím, hej. Všetky tieto nástroje od afirmatívnej mobilizácie cez preferencie až po kvóty nám naozaj umožnia vytvoriť silný vzdelávací systém, ktorý je spravodlivý, inkluzívny a ktorý naozaj poskytne reálnu šancu každému bez ohľadu na to, odkiaľ pochádza, alebo aké prekážky musel v živote prekonať a na záver úplný, k tomuto zákonu je potrebné povedať ešte jednu dôležitú vec. Návrh zákona je naformulovaný tak, že neprikazuje, dáva možnosť stredným a základným školám, aby mohli dočasné vyrovnávacie opatrenia implementovať v praxi. Je potom na školách, aké nástroje z tých, ktoré sú ponúkané a napr. aj prostredníctvom antidiskriminačného zákona, samy tieto školy príjmu, dôležité je, aby začali sme o tomto zásadnom probléme diskutovať a aby sa týmto začalo vedenie stredných a vysokých škôl naozaj intenzívne zaoberať. Ďakujem za vašu pozornosť. (Potlesk.)