Darina Luščíková — faktická poznámka, 33. schôdza

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Pani kolegyňa, ja sa veľmi musím tebe aj ostatným poslancom, ktorí boli tvorcami tohto uznesenia, poďakovať, pretože v týchto časoch, kedy sa množstvo Slovákov hanbí za to, že sú Slovákmi, pretože reprezentanti nášho štátu nevedia deklarovať a nevedia jasne pomenovať, kto je agresor a kto je obeť v tomto konflikte alebo v tejto vojne, je to o to dôležitejšie prijať takéto uznesenie. Množstvo Slovákov sa naozaj hanbí, a sú to presne tí Slováci, ktorí stáli na hraniciach a pomáhali uzimeným, ustráchaným matkám a deťom a seniorom, a bola som tam v Ubli jedna z prvých takisto. A bolo to hrozné pozerať sa na prestrašených ľudí, šokovaných ľudí, ktorým vybuchovali bomby vedľa, ktorí sa skrývali týždne v Charkove. Týždne sa schovávali v pivniciach, pretože zrazu sa niekto rozhodol, že prekročí hranicu a bude trestať za vymyslené, za vyslovene vymyslené hoaxy obyvateľstvo, civilné obyvateľstvo, matky a deti a bude zabíjať ľudí. Ja si neviem predstaviť, že niekto nemôže podporiť alebo nechce podporiť takéto uznesenie. A myslím, že je nutné sa poučiť z minulosti. Už tu boli prípady, kedy sa nevedel jasne pomenovať agresor a nevedela sa pomenovať obeť a na to doplatila celá Európa a celý svet. A aby sme sa nedočkali znova takéhoto niečoho istého len preto, že vy nechcete uznať to, kto je agresor a kto je obeť a bojíte sa to povedať otvorene. Neviem, či to je nejaký oportunizmus, alebo čo od toho očakávate, ale je potrebné jednoznačne určiť, kto je agresor a kto je obeť. Ďakujem pekne.