Juraj Krúpa — faktická poznámka, 33. schôdza

Ďakujem, pán predsedajúci. Naozaj ma mrzí a je mi až ľúto, smutno z tejto diskusie, ktorú tu dnes máme, pretože je to naozaj diskusia o ľudskej dôstojnosti, ktorá sa v tejto, v tejto, v tomto pléne jednoducho nejakým spôsobom vyparila. My tu na Slovensku máme obrovské množstvo problémov, ktoré neriešime. Otvárame znova a znova kultúrno-etické otázky, ktoré vrážajú stále hlbší klin medzi nás. Ľudia, ktorí tu žijú, sa necítia dobre, sú... nie sú, nie sú spokojní. A nejde len o nejaké menšiny, ale ja si myslím, že aj vo všeobecnosti ľudia necítia spokojnosť, a to sa odráža aj na záujme mladých ľudí odísť zo Slovenska. Je to každý štvrtý, podľa niektorých štatistík každý tretí, ktorý plánuje navždy odísť zo Slovenska. A nie je to len sociálno-ekonomická otázka, ktorá ich trápi, ale je to aj otázka ľudskej dôstojnosti, slobody, možností a atmosféry v spoločnosti, ktorá je intoxikovaná permanentne takýmito spormi. Mňa to veľmi mrzí, pretože Slovensko takto prichádza o možnosti sa rozvíjať, o možnosti investovať do ľudského kapitálu. Ten strácame. Sme malá krajina, malý národ, ktorý takto prichádza o svoju budúcnosť. Ja som si kedysi myslel, že Slovensko má predsa šancu a chcem stále tomu veriť. Šancu byť jednou modernou a pokrokovou krajinou, len, bohužiaľ, tie neduhy, ktoré tu máme z minulosti, to spiatočníctvo, dušpastierstvo, také to falošné dušpastierstvo a povery naďalej prevládajú v tejto spoločnosti. A ja pevne verím, že príde ten deň, kedy sa ich budeme vedieť postupne... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)