Martin Šmilňák — vystúpenie v rozprave, 22. schôdza

Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri a milí kolegovia, ktorí ste ešte v takú neskorú hodinu venovali svoj čas a možno aj trošku pozornosti. Ja zopár bodov na zamyslenie alebo zopár takých otázok. Ja sa chcem spolu s vami pozastaviť nad tým, aké je dnes postavenie pedagóga v našej spoločnosti, na akej pozícii alebo ako vnímame my z poslaneckých lavíc, ako vníma vláda, ako vníma spoločnosť učiteľa. Ja som zo svojej riaditeľne pozeral na parkovisko, kde parkovali učitelia, a potom, kde parkovali gymnazisti, a často mi bolo do plaču. Často mi bolo do plaču. To, čo si dnes môžu dovoliť učitelia, je absolútna degradácia učiteľského stavu. Existuje taký múdry pojem, Rasťo Krátky to bude poznať, že parita kúpnej sily. Keby sme porovnali, tie štatistiky existujú, keby sme si porovnali, čo si môže dovoliť začínajúci učiteľ na Slovensku za svoju mzdu a čo si môže dovoliť ich kolega v Európe, viete, ako by, na akom mieste sme sa objavili my Slováci? Sme predposlední, za nami je Albánsko ešte. Čiže parita kúpnej sily učiteľa na Slovensku je na úrovni Albánska. A teraz ako naša vláda si hodno... ako považuje učiteľov a aká je školstvo priorita. Mierou toho, čo vieme zmerať v školstve, že koľko jednotlivé krajiny dávajú z toho, čo vyprodukujú, do svojho hrubého domáceho produktu, koľko dávajú do školstva, tak takí Švédi dávajú do školstva 7 % zo svojho HDP, zo švédskeho HDP, nie zo slovenského. Celá Škandinávia je na úrovni šiestich alebo nad šiestimi percentami. Priemer v Európe je nad piatimi percentami. A u nás dávame do HDP na škol... teda do školstva z nášho HDP 4,6 %. Za to neviním pána ministra. Za to viním nás všetkých, celú našu spoločnosť, náš postoj k vzdelávaniu, k hodnote vzdelávania, postoj k tomu, ako je pre nás dôležitý učiteľ. Toto sme vyjadrili číslom 4,6. A ja rozumiem tomu spravodlivému hnevu kolegyne Gažovičovej, ktorá, ktorá s trasľavým hlasom hovorí o tom, že ideme dať učiteľom pár eur navyše. Iné povolania si dokážu štrajkami a rôznymi vyjednávaniami vytlačiť svoje príjmy, svoje mzdy oveľa-oveľa viacej. Učitelia, pretože sú mierumilovní a pokojní, tak oni trpia. Ale ak my nebudeme trošku viacej empatickí voči nim, tak ich strácame a stratíme ich nadobro. Ako môže, ako môže niekto zatúžiť byť učiteľom, keď zo svojho nástupného platu si nedokáže v Bratislave zabezpečiť dôstojné bývanie a stravu a dopravu? Jedna moja známa teraz momentálne išla zberať skúsenosti na univerzitu do Spojených štátov, bola učiteľkou anglického jazyka. A po roku mi povedala: Musím odísť z tejto práce. Mám ju rada, milujem deti, vidím v tom zmysel, ale ja sa neuživím. Ja som na kraji Bratislavy v garsónke a väčšina môjho platu ide na ubytovanie. My hovoríme o učiteľoch, ktorí zarábajú násobne menej ako iné povolania a za chvíľku sa nám to teda vypomstí. Zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch určuje toto: Pedagóg v rámci svojej práce musí absolvovať kvalifikačné vzdelávanie, funkčné vzdelávanie, špecializačné vzdelávanie, adaptačné vzdelávanie, predatestačné vzdelávanie, inovačné vzdelávanie, aktualizačné vzdelávanie. On niekedy ani nevie, že čo to všetko ešte musí poplniť. A viete, kedy to robí? Po víkendoch. Po víkendoch a po nociach a toto mu ešte viacej pridáva práce a keď to robí náhodou počas svojej pracovnej doby, tak potom v tom kolektíve v tom rozvrhu hodín vznikajú medzery a tam treba zastupovať a tým, ktorí zastupujú zase vzniká náhradné voľno, ktoré si potom neskôr budú čerpať. My tým, tou šikanáciou, týmito rôznymi druhmi školení, ktoré musia pravidelne, ono sa to volá ešte aj kontinuálne vzdelávanie, ale pramálo to pomáha učiteľom byť lepšími učiteľmi. Pramálo. Skôr ich to šikanuje, oberá ich to o ich čas. A keď otvárame zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch, tak poďme tieto hlúposti zrušiť. Poďme to zjednodušiť. Kolega Horecký tu dával pomerne jednoduchý návrh a ja dúfam, že sa pán minister aspoň trochu nad tým zamyslí, aby dobu, keď sa niekto v školstve stane profesionál v niektorých, v niektorých činnostiach, aby sme nenaťahovali na desať rokov, ale aby sme ju skrátili na päť. Ja ako začínajúci učiteľ som sa stal riaditeľom po piatich rokoch praxe. Musel som absolvovať nejaké základné štúdium riadiacich pracovníkov, ale päť rokov praxe mi stačilo na to a mohol som sa stať riaditeľom. Ja by som tú dobu napríklad, to je jeden z pozmeňovákov kolegu Horeckého, ktorý školstvu obetoval celý život a ktorý prišiel s praktickým riešením. Kolegyňa Gažovičová tu hovorí: Nevymýšľajme nejaké smutné príplatky učiteľom, ktoré, ktoré, s prepáčením, nie sú ani na kávu, keď oni nemajú dôstojné bývanie. Keď tá pláca, tá mzda, ktorú oni za svoju, za svoju prácu odvedenú, kvalitnú odvedenú prácu dostanú tú mizériu, čo vidia na výplatnej páske, proste zjednodušme to. Nešikanujme učiteľov, zabezpečme im, zabezpečme im trošku viacej dôstojnosti. Viete, koľko žiakov má priemerne učiteľ na prvom stupni základnej školy na Slovensku? Sedemnásť a pol. Priemer v Európe? Trinásť celá tri. V Maďarsku? Desať. My máme veľa žiakov na triedu, málo učiteľov, sú prestarnutí, frustrovaní, neohodnotení. A v takejto atmosfére môžeš, môžeš snívať o inováciách a o vede. Chvalabohu ešte za tých málo projektov, ktoré sa snažia dobehnúť alebo udržať krok so svetom. Chvalabohu za to, ale je to veľmi málo. S tým objemom peňazí, ktorý dávame do školstva, nemôžme hovoriť ani o priorite, ani o dôstojnom živote pre učiteľov. Keď už otvárame zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch v škole, tak im to zjednodušme, nastavme veci tak, aby mohli byť ohodnotení spravodlivou mzdou. Ďakujem pekne.