Zuzana Dlugošová — vystúpenie v rozprave, 19. schôdza

Tak sa to podarilo bez pomoci. A ja už len krátko zareagujem na otázku od pani poslankyne Jaurovej, keďže to bola veľmi konkrétna otázka, tak sa patrí zareagovať. Ja by som to zhrnula veľmi stručne do možno štyroch oblastí, ale nie je to vyčerpávajúce. My, samozrejme, máme pripravené, aj si zbierame priebežne z praxe úradu za tie posledné tri roky, čo je vhodné vylepšiť, čo je možno vhodné upresniť tak, aby ten systém hladko fungoval, ale to, kde vnímame väčšie problémy, kde vyslovene absentuje právna úprava alebo rovno ide proti európskej legislatíve, je to nasledovné: vyjasniť procesy. My nemáme jasný proces toho, čo oznamovateľ môže očakávať po podaní oznámenia. A chcem to povedať aj do vlastných radov. Ani Úrad na ochranu oznamovateľov nemá jasný proces, ale keďže máme smernicu, poradíme si, ale takto by transpozícia nemala vyzerať. Postupujeme podľa smernice. Inak je zákon veľmi sporý, pokiaľ ide o ten proces, ktorý má nasledovať po tom, čo oznamovateľ sa obráti na akúkoľvek externú inštitúciu. Vyjasniť proces? Vyjasniť inštitúcie, ktoré sú príslušné na to, aby s oznamovateľom komunikovali o jeho oznámeniach. Nateraz, ako som už spomínala, je to veľmi-veľmi vágne okrem toho, že tu máme centrálnu inštitúciu, ako je úrad, čo je v poriadku. Zákon z rôznych pragmatických dôvodov, podľa mňa nie úplne vedome si dôsledkov, spomenul aj prokuratúry a správne orgány. Ale prokuratúry a správne orgány si tejto povinnosti vôbec nie sú vedomé a nie sú tak ani nastavené svojou aktivitou. Nemajú ľudí na toto vyškolených, pretože prijímať oznámenia a spracovávať ich chce osobitný právny režim, ktorý nikde v týchto inštitúciách nateraz nie je nastavený, a to máme zákon od roku 2019. Odstrániť výnimky, ktoré idú v rozpore so smernicou, teda nemôžeme v právnom štáte v 21. storočí povedať, že pokiaľ sa oznamovateľ obráti na inštitúcie so závažnými podozreniami z prania špinavých peňazí, a týka sa to bankového sektora, že nemôže byť chránený. Nato tá smernica pôvodne dokonca bola písaná. Dnes zákonodarca hovorí ľuďom, že pokiaľ náhodou chcú oznámiť veci, ktoré sa týkajú daňového alebo bankového tajomstva, nie sú nijako chránení. To je podľa mňa veľký problém. Nastaviť efektívny zber dát o výsledkoch konaní, my ako štát, všetci, nielen úrad potrebuje spätnú väzbu, ako tá legislatíva funguje v praxi. Dnes má úrad povinnosť reportovať tieto veci aj Európskej komisii. My máme ťažkosti získavať tieto dáta, pretože ten proces legislatívne nie je úplne nastavený. A potom to, čo som tu dneska ešte nespomenula a je to taká možno zložitejšia výzva, alebo taká filozofickejšia výzva, a to je definovanie protispoločenskej činnosti. My dnes máme definovanú protispoločenskú činnosť veľmi-veľmi široko, snáď asi najširšie, ako to len ide a čo môže mať celkom závažné dôsledky pre prax. A my sme už skôr upozorňovali na to, že je možno vhodné zamyslieť sa nad tým, aby tam kritérium verejného záujmu bolo zakomponované aj v tejto definícii. Dnes protispoločenská činnosť je akékoľvek porušenie zákona. A keď si to spojíme s nejakými nástrojmi ochrany, ktoré obmedzujú aj zamestnávateľov, úrad naozaj berie do úvahy aj práva zamestnávateľov, tak tie práva zamestnávateľov môžu byť výrazne obmedzované aj v situáciách, kedy ide o, dovolím si povedať, malichernosti alebo drobné porušenia zákona, kedy nepotrebujeme také silné mechanizmy na to, aby sme aktivovali mechanizmy ochrany, ktoré potom obmedzujú aj zamestnávateľa vo svojom konaní, a máme na to iné už existujúce mechanizmy, ako sa tá náprava cez kontrolné inštitúcie dá urobiť. Takže zostručním to, vyšpecifikovať definíciu protispoločenskej činnosti cez zásah do verejného záujmu, a nie akékoľvek porušenie zákona. Ďakujem.