Vladimíra Marcinková — vystúpenie v rozprave, 19. schôdza

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Ja som pomerne obšírne v niekoľkých hodinách hovorila o tomto návrhu pred pol rokom, takže teraz nepôjdem takto obšírne do detailov, pretože naozaj táto diskusia tu už prebehla, a mne dodnes nie je úplne zrejmé, prečo sa koalícia rozhodla nepodporiť takúto zmenu, hoci niektorí jej poslanci zahlasovali za, no nestačilo to. V opozícii som vďačná za to, že rozumejú potrebe prijať takúto zmenu, ktorá nás nič nestojí, ale hlavne je veľmi dôležitou zmenou v prospech toho detského pacienta, ktorý dnes čelí právnej neistote a fakticky aj reálnej neistote v našom zdravotnom systéme, či v prípade hospitalizácie, alebo aj ambulantného vyšetrenia bude môcť byť sprevádzaný vlastne blízkou osobou. Čelia tomu rodičia, ktorí sú z toho vystresovaní, keďže na stránkach rôznych nemocníc sú úplne rôzne prístupy k napĺňaniu tohto práva, v jednej veľkej nemocnici máte explicitne napísané, že ak má dieťa viac ako štyri roky, tak nemáte garantované, že môžte byť s ním v prípade hospitalizácie, čiže neviete si nijako toto právo vymáhať alebo s ním predpokladať, hoci ja ako matka štvorročnej dcéry viem, že ak by malo moje dieťa ostať niekoľko dní hospitalizované bez prítomnosti mňa ako rodiča, tak by to nielen tomu zdravotnému stavu aj psychickému stavu veľmi nepomohlo, naopak, bola by to obrovská trauma pre takéto dieťa, čiže nebavme sa o tom, že toto nie je vypuklý problém, je. A v skutočnosti to dokazuje aj záujem o petíciu, ktorú som pred rokom pustila do obehu, ktorá mala ukázať vlastne politickým špičkám, ktoré sa snažili bagatelizovať túto tému, že táto téma nie je minoritná a že o jej riešenie je veľký záujem, pretože v priebehu troch dní túto petíciu podpísalo viac ako 54-tisíc ľudí, tá petícia jednoznačne zahŕňala právnu formuláciu, s ktorou znovu prichádzam do parlamentu, ktorú predkladám v rámci tejto novely a ktorá má za cieľ naozaj garantovať každému dieťaťu, aby malo pri sebe v nemocnici blízku osobu, a výnimku dovoľuje v prípadoch, kedy naozaj ide o situáciu, kde je ten zdravotný úkon nezlučiteľný s prítomnosťou rodiča, a takáto situácia, aby ste si to vedeli predstaviť v praxi, môže byť napríklad niekoľkohodinová operácia mozgu, kde naozaj nie je žiaduce, aby proste tam ten rodič stál nad tým operačným tímom, ale aj v prípade takejto situácie jasne hovoríme v dôvodovej správe, že je veľmi dôležité, aby tam ten rodič bol nablízku, trebárs sedel na chodbe alebo na nemocničnej izbe, dostával informácie o priebehu takejto operácie, aby ho nikto nevykazoval z tej nemocnice, z miesta, kde vlastne má to dieťa, kde to dieťa je na tom operačnom stole, ale aby sme zabezpečili aj nejakú humánnosť voči právnym zástupcom toho dieťaťa v rámci celého tohto procesu. Ja nehovorím, že sa to dnes nedeje na Slovensku, áno, sú tu nemocničné zariadenia, zdravotnícke zariadenia, sú tu lekári, sú tu sestry, ktoré ma v podstate aj vyzvali k tomu, aby som túto snahu nepoľavila a aby som v nej pokračovala, pretože to vnímajú ako veľmi kľúčové aj pre plnohodnotné napĺňanie ich práce, ale potom sú tu aj jednotlivci a sú tu aj zdravotnícke zariadenia, ktoré sa k napĺňaniu tohto práva stávajú laxne a aj v niektorých prípadoch mu až bránia, čo ma veľmi mrzí a... Uplatňovanie detských práv by naozaj malo byť naprieč Slovenskom homogénne a nemalo by naozaj sa stávať, že v rámci jednej nemocnici na každom oddelení máme iný právny stav napĺňania práv detského pacienta, je to v skutočnosti tak rozdielne, že na treťom poschodí máte úplne idylickú situáciu, kde sú pomaly obaja rodičia nonstop s tým dieťaťom, dovolia tam prísť aj súrodencovi, keď je tam dlhodobo hospitalizované, a o poschodie vyššie vám pred sklenenými dverami povedia, že nemôžete ísť ďalej za svojim dieťaťom, a keď tam prídete počas návštevných hodín, tak, tak to dieťa je vo veľmi zlom psychickom stave, a kladiete si otázku, prečo by ste tam nemohli dlhšie, veď rodič nie je návšteva. Čiže toto sú, toto sú všetky tie otázniky, ktoré pri tejto téme vystávajú, ja len zhrniem tie argumenty, prečo je to dôležité, samozrejme, že je to pozitívny vplyv na zdravotný stav toho dieťaťa, pretože my už máme dnes mnohými štúdiami dokázané, že keď tam ten rodič je, alebo blízka osoba, tak ten stresový level je u dieťaťa nižší, zotavovanie je rýchlejšie, je treba menej analgetík a vlastne všetkého, čo tlmí bolesť, pretože ten manažment bolesti je jednoduchší, a zároveň v priemere je dĺžka hospitalizácie kratšia, keď je tam blízka osoba. A ak je hospitalizácia kratšia, samozrejme, to už má dopady aj na tú finančnú stránku, rovnako keď potrebujete menšiu, menší objem tých látok na to, aby ste tlmili bolesť, aj tam sa to už prejavuje vlastne do nejakej úspory toho nemocničného zariadenia, čiže naozaj tá psychosomatická stránka má v konečnom dôsledku dopad aj na ten finančný manažment vlastne celej hospitalizácie, pretože my vieme dnes už z iných krajín, napríklad Holandsko, Švédsko, Poľsko, Nemecko, kde prebiehali tieto štúdie, že v prípade blízkosti rodiča dokázali reálne ušetriť na týchto nákladoch, takže prvý bol ten zdravotný benefit, ďalší je psychosomatický a, samozrejme, ten psychický benefit, že predchádzame vzniku traumy, pretože až v 34% prípadov, kedy bolo dieťa osamostat... osamotené na nejaký čas, v nemocničnom zariadení došlo k psychickým následkom, to znamená k vzniku tráum, v prípade dlhšej osamotenosti to boli naozaj až problémy so vzťahovanou väzbou s rodičom, ak tam bolo to dieťa umiestené na dlhší čas, takže to už sú veci, ktoré výrazne ovplyvňujú ten život toho dieťaťa aj po, aj po odchode z nemocnice, a nehovoriac o psychických následkoch, ktoré to má na rodičov, ktorí nevedeli, že v akom stave je ich dieťa, alebo im nebolo umožnené byť s ním počas celej doby liečby. A okrem zdravotného a tohto psychického dopadu, ako som hovorila, má to aj pozitívne dopady vlastne na tú zdravotnícku, či personálnu, alebo finančnú, stránku. Personálnu, my vieme, že máme poddimenzované personálne zdravotníctvo a tu je ten rodič, ktorý chce byť na tom oddelení, chce pomáhať pri liečebnom procese svojho dieťaťa a my mu v niektorých prípadoch bránime tam byť, je to na škodu celého procesu, pretože ten rodič by vedel niektoré základné úkony robiť napríklad namiesto tej zdravotnej sestry, či už hovoríme o kŕmení toho dieťaťa, alebo nabádať ho k lepšej spolupráci s tým zdravotníckym personálnom pri odberoch a tak ďalej. No a o tej finančnej stránke som už hovorila, že na to už máme aj dnes štúdie, že akým spôsobom dokážeme usporiť finančné prostriedky vlastne z takejto (povedané so smiechom) úplne banálnej veci, aký to môže mať pozitívny dopad aj, aj na ten rozpočet tých zdravotníckych zariadení. A takým protiargumentom, s ktorým sa najčastejšie stretávam, je, že naše nemocnice na to nie sú pripravené, vlastne zagarantovať každému dieťaťu blízkosť, blízkosť rodiča, tak na to hovorím, že ja si to uvedomujem, že my nie sme schopní dať ku každému detskému lôžku lôžko pre rodiča, ale čo sme schopní, a to je to minimum, čo dokážeme robiť aj po vzore iných krajín, kde takisto nemajú tie podmienky ideálne, je prisunúť k lôžku dieťaťa stoličku, aby tam ten rodič, hoci v diskomforte, ale mohol so svojím dieťaťom byť. A ja si veľmi želám, aby ten konečný stav, ku ktorému sa chceme priblížiť, bol lôžko, bola samostatná izba pre pacienta, bol štandard, ktorý zahŕňa stravu a naozaj dôstojné, humánne podmienky, ale toto nie je to, čo ja touto novelou požadujem. Ja ňou považujem... požadujem ten minimálny štandard, aby tam ten rodič mohol byť, takže toľko z mojej strany. Ďakujem pekne.