Ján Podmanický — faktická poznámka, 20. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán poslanec, ja len na začiatok chcem povedať, že troška ste mi krivdil, lebo ja som sa voči pani poslankyni Gažovičovej nevyjadroval negatívne, len som doplnil informácie. Naopak, naozaj vystúpenie bolo kultivované, úplne v poriadku, to len na okraj. Ale teda možno, aby som mohol s vami diskutovať, tak chcem povedať, že mám tiež tri deti s jednou ženou a najstaršia dcéra má 16 rokov. A viete čo, nechce odísť zo Slovenska. Viete prečo? (Potlesk.) Lebo ju vediem k tomu, vediem ju k tomu, aby milovala svoj národ, aby milovala svoju vlasť, aby milovala zem, v ktorej žije a aby všetko, čo dostala v školstve a v iných benefitoch, ktoré dostáva od spoločnosti, aby ich vracala naspäť medzi ľudí, u ktorých žije. (Potlesk.) Aby tu, aby sa ona potom podieľala na tom, aby tá krajina rástla. A to nehovorím ako výčitku, len vám hovorím, že ja ju k tomuto vediem. No a hovorili ste veľa negatívnych vecí. Ja vám poviem jeden pozitívny príklad. V roku 2005 v žilinskej VÚC-ke sa stal županom Juraj Blanár, dnešný podpredseda SMER-u. Stáli sme vtedy pred otázkou, čo s nemocnicami. Všetky štyri nemocnice VÚC-ky boli v totálnom rozklade a jediná alternatíva, ktorú ponúkala vtedajšia vláda, bola ich privatizácia. Tie nemocnice sa nesprivatizovali, VÚC-ka začala do nich investovať. Už všetky štyri nemocnice už roky, roky majú kladný hospodársky výsledok. Naposledy, myslím, v minulom roku 5,7 milióna majú pozitívny hospodársky výsledok. To znamená, to je ukážka toho, že nemocnice, ktorí boli pred krachom, dneska fungujú, investuje sa do nich, modernizujú sa a jednoducho sú funkčné. Takže neviem reagovať na všetky vaše údaje, ktoré ste hovorili, lebo chvíľku by trvalo, kým by sme ich všetky mohli hovoriť. Ale na záver, no to už nestíham, niekedy nabudúce by som vám tiež niečo zarecitoval.