Vladimíra Marcinková — vystúpenie v rozprave, 15. schôdza

Ďakujem, pán predsedajúci. Ako som už povedala v úvodnom slove, jeden z najohavnejších zločinov, ktorého sme svedkami od invázie Ruska na Ukrajinu a od začiatku vojny u našich susedov, sú únosy tisíciek ukrajinských detí na ruské územie, ktoré sú tam prenesené násilne, sú deportované, väčšina z nich je zo zariadení, akými sú detské domovy alebo reedukačné centrá, ale časť z nich je unesená aj z rodín, aj od ich opatrovníkov, aj od ich príbuzných a tieto prípady sú pomerne detailne zdokumentované. Dokonca aj časť investigatívnej žurnalistiky na svetovej úrovni, či už Financial Times alebo The New York Times sa tejto problematike venovala a oni sami pomerne jednoducho odhalili v jednom prípade 46 detí, ktoré boli vládnou mocou, to znamená cez vládne weby ponúkané na adopciu ruským rodinám, a v druhom prípade, nespomeniem si na to číslo, ale tiež bolo v desiatkach, sa Financial Times podarilo tiež identifikovať časť týchto detí, ktoré boli rovnako ponúkané na adopciu, rusifikované, boli umiestnené do škôl, kde boli takpovediac učené inej identite, bola popieraná ich ukrajinská národnosť. Všetky tieto deti spája to, že im bolo zmenené meno. Samozrejme, okrem toho, že boli deportované na ruské územie a unesené svojim opatrovníkom, rodičom alebo územia zo zariadení, ktoré, ktoré nad nimi vykonávali starostlivosť, takže boli im zmenené mená. Čiže zmenená totožnosť, bol popretý ich ukrajinský pôvod a ich ukrajinská národnosť a občianstvo. Bolo im pridelené ruské občianstvo a boli vo veľkej väčšine prípadov presunuté do nových adoptívnych ruských rodín. To sú, samozrejme, prípady, o ktorých vieme. Tisícky detí, ktoré boli deportované, sú nezvestné. To znamená, že sa ich ešte nepodarilo vypátrať, a práve v tejto hrozivej a ťaživej téme prebrala iniciatívu Kanada, ktorá jednak financuje, jednak iniciuje zoskupenie krajín, ktoré spolupracujú a navzájom sa podporujú v tom, aby dopomohli týmto deťom, skontaktovať sa na ne a jednak dostať ich naspäť na Ukrajinu do svojich rodín a dostať ich z Ruska. Podarilo sa to už v, ak sa nemýlim, nejakých 466 prípadoch, ale vyše 19 500 takýchto prípadov detí máme zdokumentovaných. Ukrajina hovorí, že tam, kde nemajú dôkazy, ale je predpoklad, že rovnaký scenár postihol ďalšie deti, je u ďalších 11-tisíc nezvestných detí a nevieme stále o ďalších číslach, kde visí otáznik, či boli deportované, alebo, alebo zahynuli počas vojny. Čiže toto je naozaj tak obrovský a zložitý problém, kde si vyžaduje aj medzinárodné spoločenstvo, nejakú koordináciu a spoluúčasť všetkých krajín, ktoré by vedeli byť nápomocné. A Slovensko identifikujú ako jednu z tých krajín, keďže tu máme početnú ukrajinskú komunitu ľudí, ktorí tu prišli po začatí vojny, a máme tu aj široké množstvo informácií, ktorými disponujeme o týchto rodinách, a práve preto tá spoluúčasť Slovenska na odhaľovaní tohto vojnového zločinu by bola viac než vítaná. To sú informácie, ktoré máme od našich partnerov. Nedávno sa stretli aj v Haagu k tejto veci koordinátori za dané krajiny. Čiže našou snahou tohto uznesenia je, aby Slovensko prikývlo a bolo súčasťou snahy o prinavrátenie týchto deportovaných detí naspäť na Ukrajinu, lebo toto je naozaj vojnový zločin, medzinárodný zločin a je to vlastne aj dôvod, pre ktorý je na Vladimíra Putina vydaný medzinárodný zatykač. Toto je ten dôvod: deportácie ukrajinských detí, dokázané deportácie ukrajinských detí Rusmi na ich územie. Vlastne toto je tá preukázaná hmatateľná časť vojnových zločinov, ktoré sú mu kladené za vinu a nie je tam sám, ktorý čelí medzinárodnému zatykaču v tejto veci. Je to aj verejná ochrankyňa práv Ruska, ktorá sa podieľa vlastne na adopciách týchto rusifikovaných detí v rámci územia Ruskej federácie. Čiže toto je niečo, kde naozaj medzinárodný trestný tribunál má rozsiahlu, rozsiahlu, rozsiahle zmapovanú situáciu. Máme tam dôkazy o tom, že sa to deje. Vieme to, samozrejme, aj z celosvetovej žurnalistiky, pretože toto je téma dňa v podstate vo všetkých veľkých denníkoch napriek svetom, a Slovensko tu čuší, mlčí a nepridáva sa, hoci sme k tomu vyzývaní. Čiže našou snahou je, aby parlament ako prvý povedal, že áno, chceme aj my pomôcť týmto deťom, a následne k tomu vyzval vládu. Mňa veľmi mrzelo, že keď sme sa o tomto bavili na ľudskoprávnom výbore, na ľudskoprávnom výbore, podotýkam, kde podľa mňa všetci členovia by mali byť vybraní takí, ktorí majú nejakú citlivosť k ľudským právam a to už nehovorím akože k otázke práv detí a detí postihnutých vojnou. A, ale, žiaľ, našli sa tam aj poslanci za vládnu koalíciu, teda jeden, ktorý bol proti, viacerí sa zdržali. Ja chcem veriť, že tu v pléne túto diskusiu môžeme posunúť ďalej a zhodnúť sa na tom, že toto je téma, kde nie sú pochybnosti, že ide o vypuklý vojnový zločin, keďže sa na tom zhodlo aj medzinárodné spoločenstvo, ktorého sme súčasťou, aj medzinárodný trestný tribunál, ktorého, ktorý je aj pre nás záväzný a na ktorého výsledkoch, k jeho výsledkom sme sa zaviazali aj my. Čiže tu naozaj verím, že dokážeme spojiť sily a pomôcť tým 33 krajinám, ktoré nás k tomu vyzývali, aby sme boli ďalšia, aby sme boli v tomto aktívni. Toto je naša snaha. Ďakujem.