Jozef Hajko — vystúpenie v rozprave, 15. schôdza

Pán predsedajúci, milé kolegyne, milí kolegovia, máme tu zákon vrátený prezidentkou Slovenskej republiky, takisto ako zákon o múzeách a galériách. Spoločnými znakmi týchto dvoch zákonov, nepoviem nič nové, je snaha jedného rezortu, by som povedal, dokonca jednej strany ovládnuť kultúrne inštitúcie a preto sme vlastne aj pri rokovaní o týchto návrhoch zákonov hlasovali v klube KDH proti. Viete, ja uznám ministerstvu kultúry jednu vec, že je potrebné, samozrejme, zamyslieť sa nad tým, ako funguje Fond na podporu umenia, pretože, pretože sú to prostriedky, ktoré, ktoré nie síce priamo, ale spadajú pod rezort kultúry a jednoducho niekto to musí kontrolovať. Proti tomu, proti tomu ani slovo. Však vyskytli sa v minulosti nedostatky, ale podobne ako pri ďalších návrhoch zákonov, my sme za to, aby sa o tých nových pravidlách diskutovalo nie vnútri, vnútri vládnej koalície, alebo dokonca vnútri iba nejakého poslaneckého klubu, alebo iba vnútri, vnútri výboru, ale aby sa o tom rokovalo vyslovenie na, medzi, medzi všetkými poslancami Národnej rady, ba ešte lepšie a čo teda je úplne logické, malo sa o tom rokovať aj s odbornou obcou v medzirezortnom pripomienkovom konaní, ktoré však pri týchto zákonoch nebolo. To je asi najväčšia slabina týchto zákonov, že nešli do, do, toto rokovanie o týchto zákonoch nespočívalo v riadnom legislatívnom procese. Predkladali ich poslanci Národnej rady. Ako všetci vieme, ak zákon, návrh zákona predkladajú poslanci, tak sa o tom nediskutuje s odbornou verejnosťou na pôde medzirezortného pripomienkového konania. Ja sa predsa len snažím hľadať nejaký dobrý úmysel, ktorý je u predkladateľov zákona. Ale aj keby som ho, keby som ho chcel nájsť, tak ten výsledok nie je dobrý. A vyzerá to tak, že tieto zákony opäť, opäť táto Národná rada schváli a vstúpia do účinnosti. Ale ja hovorievam, že zákony sa robia do zlého počasia. Opakujem, aj keby tam bol dobrý úmysel, predstavme si, že tento dobrý úmysel sa týmito zákonmi naplní a v budúcnosti sa konštelácia vo vláde zmení. Poviem teraz taký jeden iluzórny príklad, ja som ho povedal aj na kultúrnom výbore, predstavme si situáciu, že po nasledujúcich voľbách vznikne taká koalícia, v ktorej bude Komunistická strana Slovenska. Ako možnože to nie je reálne a je to ďaleko od reality, ale vieme, že aj po roku 1990 tu poslanci komunistickej strany sedeli. Táto strana si v podstate nezmenila názov, si nechala názov tej strany, ktorá nám tu vládla 40 rokov a ktorá je reprezentantom, bola reprezentantom represívneho tvrdého režimu, ktorý sme napokon odmietli aj v Národnej rade v 90. rokoch, keď sme prijali zákon o protiprávnosti komunistického režimu. A tak isto máme ustanovenia v Trestnom zákone, ktoré, ktoré stíhajú tých, ktorí, ktorí inklinujú k tomuto režimu alebo šíria propagandu o ňom. Takže predstavme si, že by Komunistická strana Slovenska bola súčasťou vlády a dostala by, dostala by pod seba ministerstvo kultúry. To znamená, minister za Komunistickú stranu Slovenska by riadil rezort kultúry. Dostane zákony, aby mohol totálne ovládnuť tú kultúru ako na podnose. Pretože keď si zoberieme, akým spôsobom sa vytvára Rada Fondu na podporu umenia, tak vidíme, že tam má jednoznačne najsilnejšie slovo, ak nie úplne silné slovo, predstaviteľ rezortu ministerstva kultúry, teda minister kultúry alebo ministerka kultúry, ktorý reprezentuje určitú politickú stranu. Veľmi dobre si všetci pamätáme, ako to vyzeralo v minulom režime s kultúrou na Slovensku. Vieme všetci o socialistickom realizme, ktorý sa tu pretláčal, vieme o stíhaní umelcov, ktorí, ktorí odmietali pôsobiť, že by, odmietali pôsobiť pod diktátom tejto doktríny a vlastne kultúra bola vyslovene nástrojom, akým spôsobom vymývať hlavy ľuďom. A táto situácia tu môže nastať, hoci len teoreticky, ale môže tu nastať. Preto opakujem, robme zákony do zlého počasia. Robme zákony tak, aby sme akýkoľvek zlý úmysel, s ktorým príde predstaviteľ vlády, minister kultúry, aby tento zlý úmysel mohol byť eliminovaný, aby ho mohol niekto postrehnúť a aby ho mohol niekto zastaviť, tento úmysel, aby sa nepresadil do praxe. Tento príklad som použil preto, aby som zdôraznil, že klub Kresťanskodemokratického hnutia nebude hlasovať za tento zákon. Hlasovali sme proti nemu pri minulom schvaľovaní, budeme hlasovať proti nemu aj teraz. Jednou vetou sa ešte, pár vetami sa ešte zmienim o inej myšlienke, ktorá mi skrsla pri vrátení týchto zákonov. Ako vieme, tak podľa nášho právneho systému má prezident republiky právo vrátiť zákony do parlamentu za určitých podmienok. Ale vidíme, že prezident je jedna osoba so svojím úzkym tímom. Prezident v podstate v tomto štáte spĺňa funkciu hornej komory parlamentu. V iných štátoch majú horné komory parlamentu, ktoré vlastne musia schváliť, cez ktorú komoru musia prejsť zákony ktoré prijíma dolná komora parlamentu, za čo dnes môžeme považovať na Slovensku Národnú radu Slovenskej republiky. U nás funkciu hornej komory v podstate zastáva prezident alebo prezidentka a dá sa do určitej miery povedať, že aj Ústavný súd. Ozaj asi stojí za úvahu, že hoci je Slovensko malé na to, aby malo, malo neviem koľko ďalších parlamentných inštitúcií, ale stojí za to, že by, že by v budúcnosti na Slovensku sme vytvorili možno na úkor 150-člennej snemovne, v ktorej sme teraz, keby sme ich okresali a vytvorili hornú komoru parlamentu. Poviem aj prečo. Už dnes tu párkrát zaznelo, že od 15. júna tu budeme mať nového prezidenta Petra Pellegriniho, ktorý bol donedávna predsedom parlamentnej vládnej strany. Máme tu prezidentku, ktorá bola tiež politicky zaradená a tiež bola významnou predstaviteľkou významnej strany. Možnože, možnože aj vás to čaká do budúcnosti, že budeme mať stále takýchto prezidentov a preto, aby sme odstránili akékoľvek pochybnosti, že prezident sa správa stranícky, tak skutočne stojí za úvahu oživiť myšlienku vytvorenia hornej komory parlamentu, leto tá horná komora parlamentu by bola tvorená podobne ako táto snemovňa, riadnym hlasovaním v parlamentných voľbách. Toto ma napadlo ešte pri tejto, pri tomto prerokovanom zákone a vyslovil som to aj preto, lebo asi je ozaj pravdepodobné, že po júni tohto roka sa asi tých vrátených zákonov mnohých nedočkáme. Možnože to je na dlhú dobu, to, čo tu máme dnes, sú to posledné návrhy vrátených zákonov. Ale nechajme sa prekvapiť. A zakončím to predsa len trošku optimisticky. My sme rokovali na kultúrnom výbore aj o novom zákone o RTVS, teda STVR, ako sa má premenovať táto inštitúcia, a konečne som aspoň postrehol nejaké náznaky, že je tu možnosť nejakej diskusie, že by sme z tých zákopov vyšli a diskutovali o tejto inštitúcii. Ja viem, že táto inštitúcia má svoje chyby, ale ak ich má, tak poďme skúmať, prečo ich má. A ak sa tie problémy neodstraňujú, tak posilnime inštitúcie, ktoré skúmajú, ktoré robia dozor nad touto inštitúciou. V tomto prípade je to Rada RTVS. A hovorím to preto, že postrehol som aspoň aký-taký náznak, že poďme sa ešte o tom rozprávať. Takže zakončím to svoje vystúpenie optimisticky, lebo čaká nás ten zákon na tejto schôdzi, zakončím to optimisticky a poviem, dúfam, že ešte túto otázku dokážeme otvoriť, aby sme nekonštatovali po tejto schôdzi, že ďalší zákon prispeje k tomu, aby sa rezort kultúry a médií dostal pod nadvládu nielen vládnej koalície, ale, by som povedal, jednej politickej strany.