Jozef Hajko — vystúpenie v rozprave, 12. schôdza

Pán predsedajúci, pán predkladateľ, kolegyne, kolegovia, musím pripomenúť na úvod, že sme svedkami rokovania o zákonoch z oblasti kultúry a umenia, ktoré by mala štandardne predkladať ministerka kultúry a jej rezort, a to po riadnom medzirezortnom pripomienkovom konaní, ktoré by ešte pred tým, ako sa zákon dostane do pléna, vyriešilo väčšinu problémov, ktoré by sa tak nemuseli komunikovať na tlačových konferenciách či osobných interpeláciách u predkladajúcich poslancov, zo strany kultúrnej verejnosti, ktorým však chýba akákoľvek transparentnosť, na úkor ktorej sa rodí a prekvitá niečo ako poslanecký papalášizmus. Je to ten typ mocenskej istoty, ktorá sa zastiera už sprofanovaným sloganom vyhraj voľby, môžeš všetko, alebo zostav koalíciu, odhlasuje, odhlasujte si všetko, odhlasuje si všetko, čo chce bez ohľadu na to, čo sa schvaľuje. A tak celá vládna koalícia, podobne ako to bolo pri zákone o Fonde na podporu umenia, poslušne odhlasuje prvé čítanie zákona, ku ktorému príde pred druhým čítaním pozmeňujúci návrh, ktorý absolútne mení obsah zákona z prvého čítania. A buď tu ide o vopred premyslenú legislatívnu lesť, alebo absolútnu nezodpovednosť a hazardovanie s dôveryhodnosťou rozhodovacieho procesu Národnej rady Slovenskej republiky. V prípade zákona o múzeách a galériách je toho príkladom zrušenie výberových konaní na funkciu štatutára a umožnenie jeho odvolania bez udania dôvodu, ktoré som v prvom čítaní významne kritizoval a hodnotil ako snahu personálne a mocensky flagrantne ovládnuť aj tento druh kultúrnych inštitúcií. Pozmeňovací návrh, ktorý si zástupcovia vládnych strán na výbore pre kultúru a médiá schválili pred druhým čítaním, však opäť výberové konania na štatutára vracia do hry a ruší bod, ktorý ho umožňoval odvolať bez udania, udania dôvodu. Ide teda o všetko iné, len nie o odborné a zodpovedné konanie zo strany navrhovateľov a pripomína mi to známu frázu zo známej českej rozprávky odvolávam, čo som odvolal. Ono to však na smiech nie je, ale, žiaľ, sedí to. Výberové konania sú často vnímané ako alibizmus zriaďovateľa a takisto ako komplikácia v stanovení zodpovednosti v prípadných súdnych sporoch medzi zriaďovateľom a štatutárom, ako sme to počuli aj v argumentoch navrhovateľov. V prípade kultúrnych a umeleckých inštitúcií však výberové konania minimálne zabezpečujú to, že do ich riadiacich orgánov sa nedostanú ľudia absolútne neznalí problematiky, ako by tomu bolo len pri možnosti priameho menovania, a je jedno, či ide o erbovú inštitúciu zriaďovanú ministerstvom kultúry, či pamätnú izbu zriaďovanú obcou v niektorom z regiónov Slovenska. V prípade múzeí ide o oblasť hmotného a nehmotného kultúrneho dedičstva a sú to práve jeho regionálne špecifiká, ktoré treba odborne pomenovať, klasifikovať a často je to pre výskum zásadná i zodpovednejšia úloha ako pri povedzme erbových inštitúciách národného významu. Prípadné neodborné vedenie inštitúcie už na regionálnej úrovni by mohlo mať na oblasť práce s kultúrnym dedičstvom nedozierne následky, a preto v tomto prípade vítam, že navrhovatelia urobili spiatočku a výberové konanie ako podmienku pre menovanie štatutárneho orgánu múzeí a galérií vrátili späť do hry. Odpadlo však výberové konanie, čo je, verejné výberové konanie, čo je z hľadiska transparentnosti zrejme ten optimálny spôsob výberu štatutára. Aspoň pri inštitúciách zriaďovaných ministerstvom kultúry by stálo za úvahu povinné verejné výberové konanie ponechať, lebo tam je argument o vysokých nákladoch na takýto typ konania asi irelevantný. Na druhej strane v čase, keď sociálne médiá umožňujú komukoľvek vysielať verejne cez jednoduché kliknutie na príslušné ikonky, je argument o zrušení verejných výberových konaní z dôvodu vysokých nákladov irelevantný asi na každej úrovni ich konania. Vrátim sa však k bodu, ktorý umožňoval odvolať štatutára bez udania dôvodu, ktoré sa pozmeňovacím návrhom z návrhu novely zákona odstraňuje. Je to len zdanlivé odstránenie tohto prejavu svojvôle zo strany zriaďovateľa, lebo do, sa do zákona dostáva kompetencia v znení, že zriaďovateľ menuje a odvoláva, citujem, "zriaďovateľ menuje a odvoláva", čo mu aj bez špeciálneho paragrafu umožňuje nevhodného štatutára odvolať z akéhokoľvek dôvodu alebo aj bez dôvodu. Teda odvolávam, čo som odvolal, a dopĺňam, aby som mohol kohokoľvek kedykoľvek odvolať. Tak to môžem parafrázovať. Navrhovateľ na výbore pre kultúru a médiá argumentoval tým, že medzi zriaďovateľom a štatutárom nemusí zafungovať chémia, a preto tam táto možnosť je. Tento argument však, žiaľ, len dokazuje, o čo tu ide a ako nám to ukazujú predstavitelia vládnej moci, že je to spriechodnenie politiky „našich ľudí“ s tou správnou chémiou. Problém je, že obsahom tej chémie nemusí byť odbornosť a kvalita, ale napríklad príslušnosť k jednej politickej strane či servilnosť k aktuálnej politickej moci. Inými slovami povedané, aj pri tomto zákone sa vládna moc snaží do zákona vtesnať mechanizmus, ako ovládnuť aj tento typ inštitúcií. A tým, že zákon, že je zákon platný aj pre všetky stupne samospráv, podporuje, žiaľ, svojvoľnosť konania politikov na úkor odbornosti. Do tohto výpočtu patria tiež štandardy, ktoré bude pre múzeá a galérie pripravovať ministerstvo kultúry, a podľa oblastí, ktoré pozmeňovací návrh spomína, to vyzerá tak, že okrem personálneho ovládnutia inštitúcií je tu snaha ovládnuť tieto inštitúcie aj obsahovo či metodicky a to na úkor kurátorskej nezávislosti. Veľmi si želám, aby sa nestalo to, že múzeá a galérie budú po novom napĺňať zadania vládnej doktríny a to na úkor hľadania svojich špecifík z regionálneho pôsobenia či umeleckých a kurátorských zámerov, ktoré môžu často, aj musia byť skôr katalyzátor spoločenských tém a problémov ako ich slepým agitátorom. Ďakujem za pozornosť.