Igor Matovič — vystúpenie v rozprave, 9. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Viete, ja som sa tak rozhodol, akože súvisí-nesúvisí (povedané so smiechom), ale že v tej prezidentskej kampani budem hovoriť o tom, že žijeme takú dobu falošnú. Súčasťou tej falošnej doby, som si teraz tak spomenul, jak, jak som sem išiel, je taký zvyk, že ľudia, keď sem prídu, povedia: „Vážení kolegovia, milí kolegovia, milé kolegyne,“ niekto povie: „Vážení kolegovia a kolegyne,“ aby teda bol rodovo akurátny, a ja to nedokážem hovoriť. Sorry. Ja si tu nevážim vagabundov, ktorí tu mafii dávajú amnestiu. Ja ich nepovažujem za milých ľudí. A, prepáč, Anka, že pri tomto zákone to chcem povedať, ale chcem povedať tebe, že naozaj a osloviť teba ako váženú a milú kolegyňu, na ktorú som hrdý, že je v našom poslaneckom klube, a chcem ti takto verejne poďakovať, že v takýchto situáciách a s takýmito zákonmi prichádzaš, s návrhmi, ktoré, ktoré v podstate tak klopkajú na naše svedomie, lebo, myslím si, že po tých 35 rokoch od Sviečkovej manifestácie dávno sa tu mal nájsť niektorý či už kresťanský demokrat, dosť dlho tu sedeli, alebo iný demokrat, ktorý to naozaj cíti, že tá Sviečková manifestácia bola mimoriadna udalosť v našej histórii, a mal prísť s takýmto návrhom. A tí ľudia neprišli. Boli hluchí k histórii, boli hluchí k spravodlivosti, lebo však čo, bárak... hŕstka, hŕstka, pár ľudí, dobre, niekoľko stoviek, možno pár tisíc ľudí, ktorí tam vtedy prišli, no a čo, potom boli väčšie demonštrácie a dnes sú väčšie demonštrácie. Dnes na to námestie príde 30-tisíc ľudí. Ale porovnávajme, sakra, to bol veľmi veľký rozdiel v odvahe. Postaviť sa na námestie alebo prísť na námestie v čase ťažkej totality a prísť v čase relatívnej slobody, postaviť sa na námestie a vedieť, že bude mať za to osobné prenasledovanie a moji rodinní príslušníci kvôli tomu budú trpieť, a postaviť sa na námestie, keď našťastie, teda ešte k tomuto sme sa nevrátili, tak je teda, keď som už použil to slovo, sakra veľký rozdiel medzi dávkou odvahy a osobnej integrity človeka, ktorý to vykoná. A preto ma veľmi mrzí, že za tých 35 rokov sa tu nenašiel žiaden zákonodarca, a hovorím, špeciálne ma to mrzí, že teda z tých politických strán, ktoré sa tu veľakrát skrývali za kresťanstvo, alebo teda, ktorí tu hovorili a rečnili o demokracii, ktorý by prišiel s takýmto návrhom, a že som veľmi rád o to viac, že si s tým návrhom prišla ty ako žena, ktorá v tomto pléne zvyčajne na to svedomie klopká. Ten dátum je zároveň spojený aj s dňom počatého dieťaťa a 25. marec je tak symbolicky previazaný, je to teda, áno, pripomenutie toho, o čom hovoríš ty, že by sa malo stať štátnym sviatkom, ale zároveň ďalšou veľkou tvojou témou, ktorou si v tomto pléne veľakrát klopkala na svedomie poslancov, a to je téma nenarodených detí, alebo teda téma úcty k životu už od počatia, alebo téma pomoci matkám v núdzi, od ktorých tak ako spoločnosť by sme automaticky očakávali, že napriek akejkoľvek kritickej situácii to dieťa nakoniec bude ich prioritná voľba a urobia všetko pre to, aby ho donosili. Prichádzaš s pekným návrhom, spravodlivým, ako jak som povedal už predtým, ktorý dávno mal byť v tejto sále nielen prednesený, ale dávno aj schválený, lebo je to návrh, ktorý je apolitický. Na druhej strane, keď som začal s tým, že žijeme dobu falošnú, tak sa bojíme niekedy priznať, že ten komunizmus v mnohých, v mnohých z nás žije. A preto si tak kladiem verejnú otázku, že koľkí ľudia, ktorí v tejto sále síce nie sú papierovo komunistami, ale v hĺbke duše komunistami zostali, že koľkí z nich cítia, že takýto sviatok vlastne by sme spoločne mali mať, lebo pre mňa to je človek komunista, ktorý presne v duchu tej komunistickej výchovy, čo neukradneš, alebo kto nekradne, ten okráda svoju vlastnú rodinu, kto síce dnes si hovorí sociálny demokrat, takému človeku možno Sviečková demonštrácia nič nehovorí. Však to boli vlastne nejakí vzbúrenci, ľudia, ktorí nerešpektovali systém, ktorí nepočúvali, ktorí sa nesprávali ako ovce, a týmto ľuďom v systéme vyhovujú práve ovce. Ľudia, ktorí nerozmýšľajú, ktorí si netrúfnu postaviť sa systému, ktorí si netrúfnu využiť alebo nájsť v sebe, v sebe odvahu, a preto som trošku pesimista. Nechcem ti to kaziť a viem, že urobíš všetko pre to, aby ten návrh prešiel do druhého čítania, ale ono to v podstate bude taký lakmusový papierik, ktorý otestuje túto sálu z toho, kto z nás je mentálnym komunistom a kto z nás tým komunistom ani nikdy nebol a dupľom nie je v týchto časoch. Mali by sme si uctiť pamiatku ľudí, ktorí tú odvahu mali, alebo tú pamiatku tej odvahy, ktorú preukázali, lebo ono sa hovorí, že národ, ktorý zabudne na svoju minulosť, a medzi spôsobom zabudnutia je aj neuctievanie si práve takýchto sviatkov, a tým vlastne vystierame červený koberec tomu, aby sme ako národ na túto historickú udalosť zabudli, a teda hovorí sa, že národ, ktorý zabudne na svoju minulosť, je odkázaný ju prežiť znova. A ja prajem každému jednému z nás, nielen v tejto sále, aj na Slovensku, aby sme nemuseli sa znova dožiť obdobia, kedy budeme hľadať odvahu v ľuďoch, aby sa aktuálnej moci postavili, a kde tí ľudia budú vedieť, že budú za to trpieť, ale napriek tomu sa tej moci alebo zlomoci postavia. Takže ďakujem veľmi pekne za tvoju iniciatívu a prepáč, že som ťa prišiel aj takto osobne podporiť. Ďakujem veľmi pekne.