Martin Šmilňák — faktická poznámka, 6. schôdza

Ďakujem za slovo. Pán kolega Hargaš, ja som chcel byť vážny, ale mne celý čas chodí po rozume červená čiapočka. To, že vĺčko, vĺčko, neklameš? Vlci trávu nejedia, to dievčatká nevedia. Vedia, vedia, ale odkiaľ, nepovedia. Toto celý čas mi chodí po hlave, keď toto tu počúvam. Ale chcem, chcem vás trošku povzbudiť k tomu, vy ste asi stokrát sa opýtal, že prečo, prečo, prečo, veď už povedzte dačo, pán minister, pán Pellegrini, poslanci, my nepovieme. A len dačo nám na to povedzte, prečo takto rýchlo, prečo bez diskusie, prečo. Ja verím v to biblické, že klopte a otvoria vám, proste a dostanete. Ale, ale obávam sa jednej veci, že raz ma kolegyňa upozornila v škole, keď som bol začínajúci učiteľ a veľa som sa pýtal, a ona mi povedala, že kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie, že, nie, nie vždy je dobré sa veľa pýtať. Ja som sa pýtal, že či môžem použiť gélové pero namiesto atramentového pri vypisovaní vysvedčení, lebo som zle, zle všetko, zalievalo mi to a proste som prepisoval desiatky vysvedčení a som sa to pýtal riaditeľky a kolegyňa mi hovorí, že nepýtajte sa, urobte to. A ja som sa opýtal a riaditeľka mi povedala, že nemôžem. Tak ona mi povedala, kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. Ja sa obávam, že keď sa ich budeme pýtať, že prečo to robíte, tak sa dozvieme konkrétne prípady, ja sa denne dozvedám nový a nový prípad, že šesť rokov sa niečo naťahuje, niekto je potrestaný za kriminál, za, za to, že spreneveril, ukradol alebo pýtal si úplatok, šesť rokov to naťahuje a, a keď toto schválime zajtra, pozajtra alebo o tri alebo o štyri dni, alebo týždne, tak ten človek pôjde na slobodu, a tých prípadov je veľa, oni si idú dať amnestiu, preto, pán kolega.